„Láska bože láska” - spieval Jožo Ráž zo známej skupiny Elán v skladbe Amnestia na neveru.

Spomínaná pesnička pochádza z porevolučných rokov, keď v našich končinách debutoval aj samotný neoficiálny sviatok zaľúbencov, sv. Valentín. Svojím charakterom dodnes nezapadol medzi ostatné sviatky v roku, cítiť jeho cudzosť alebo inakosť, a možno preto sa u nás nestal všeobecne uctievaným sviatkom, oslavuje ho predovšetkým mládež.

Naši slovenskí praotcovia neprejavovali svoje city na verejnosti, lebo sa to považovalo za neslušné. Mali však svoje osvedčené metódy, ktorými dali najavo vyvolenej, že im nie sú ľahostajné. V máji mládenci potajomky stavali pod okná svojim nastávajúcim tzv. máje. Boli to stromy ozdobené stužkami a vencom. Nebola neznáma ani ľúbostná mágia, ktorá mala za úlohu vyvoleného omámiť láskou. Vykonávali ich najmä v predvianočnom období na Ondreja, Barboru, či Luciu, ale sporadicky aj na jar a, samozrejme, na Veľkú noc. Dnes sa tieto zvyky udržiavajú v pomerne malej miere, väčšinou na dedinách.

Málokto vie, že deň svätého Valentína, ktorý slávime 14. februára, má 1700 rokov a korení v Európe. Nepochádza z Ameriky, ona ho len zmedializovala a komercializovala. V starovekom Ríme vládca Marcus Aurelius Claudius, ktorý je, mimochodom, patrónom cestujúcich, včelárov a mládeže, nariadil v krajine prísny zákaz manželstiev, lebo sa domnieval, že ženatí muži sú slabšími vojakmi. Kňaz Valentinus však protirečil a naďalej vykonával sobáše, dôsledkom čoho ho uväznili. Podľa inej legendy sa stal väzňom preto, lebo liečil uväznených kresťanov. Každopádne tam sa zamiloval do slepej dcéry tamojšieho dozorcu, do Astérie, ktorej prinavrátil zrak. Traduje sa, že pred smrťou jej napísal odkaz „Od Tvojho Valentína”. V predvečer 14. februára 269 ho popravili.

Až v roku 496 pápež Gelasius vyhlásil tento deň za sviatok svätého Valentína. Podľa iných zdrojov hľadal náhradu za pohanské sviatky Lupercalia a Juna. Prvý bol oslavou vlčice, ktorá odchovala Romula a Rema, druhý bohyne plodnosti. Prvé zápisky o posielaní „Valentínky“ pochádzajú až z 15. storočia, keď v Anglicku väznení Karol Orleánsky poslal svojej žene do Francúzska ľúbostné veršíky. Preto sa hovorí, že pôvod má vo Francúzsku.

Sviatok svätého Valentína, ako ho poznáme dnes, pochádza z USA. V roku 1847 Ester Howlandová začala ručne vyrábať a predávať prvé Valentínske pohľadnice, ktoré sa ihneď stali symbolom lásky. V súčasnosti sa ročne posiela miliarda Valentínok po celom svete, ide teda o druhý sviatok v roku, kedy posielame najviac „listov.“

Podobne ako ku každému kresťanskému sviatku, aj k Valentínovi sa viažu pranostiky. Napríklad nielen Angličania veria tomu, že v tomto období si hľadajú svoju polovičku operenci, najmä holuby a labute si volia svojich partnerov na celý život. Okrem toho naši predkovia mali pre každé obdobie, teda aj na február, presne vypočítané predpovede počasia: hromničný odmäk striedala tvrdá valentínska zima, na ktorú nadviazala peterská zima a nasledoval matejský odmäk.

Potreby a požiadavky terajšej spoločnosti sú často povrchné. Namiesto vlastných zvykov a obyčají uprednostňuje sviatky, ktorých pôvod ani nepozná. Ľudia bezhlavo kupujú drahé predmety, aby vyjadrili lásku a úctu iným, avšak prejavy citov by nemali byť len jednodňovou záležitosťou. Nestarajú sa o nedotknutosť a čistotu vlastných sviatkov. Dovoľte mi, aby som na záver citoval myšlienku Boženy Němcovej: „Aj keby sa človek všetkého nasýtil, lásky sa nenasýti. Ak chceš vidieť biedu, pozri sa na seba. Ak chceš vidieť zmätok, pozri sa vôkol seba. Ak chceš vidieť šťastie, pozri sa hore.”

Atila Rusnák