Prvé zaznamenané oslavy nového roku pochádzajú z Mezopotámie z roku 2000 pred naším letopočtom. Obyvatelia starodávnej krajiny vítali nový rok v polovici marca v čase jarnej rovnodennosti. Gréci začínali písať nový kalendár v deň zimného slnovratu.

Najstarší rímsky kalendár, ktorý mal len desať mesiacov, sa začínal prvým marcom. Svedčia o tom aj pôvodné názvy mesiacov, ktoré Rimania odvodili od rímskych výrazov pre čísla od jedna do desať. Po prvý raz oslavovali obyvatelia antického Ríma nový rok 1. januára v roku 153 pred naším letopočtom. V tej dobe mal rímsky kalendár už dvanásť mesiacov a začínal sa dňom, keď do svojej funkcie nastupovali najvyšší úradníci Rímskej republiky. Nový dátum osláv nedodržiaval každý, niektorí oslavovali nový rok stále 1. marca. V roku 46 pred naším letopočtom zaviedol Július Cézar nový, tzv. juliánsky kalendár. Legendárny panovník Ríma ustanovil 1. január prvým dňom nového roka.

V stredoveku považovali oslavy prichádzajúceho roku za pohanský zvyk, preto oslavy 1. januára v roku 567 náboženskí hodnostári zrušili. Nový rok ľudia oslavovali v rôzne dni, napríklad 25. decembra, 1. marca alebo na Veľkú noc. V roku 1582 nastala zatiaľ posledná zmena kalendára. Gregoriánsky kalendár, pomenovaný na počesť vtedajšieho pápeža, znovu určil ako prvý deň nového roku 1. január. Na rozdiel od katolíkov nový kalendár evanjelici hneď neprijali. Briti prijali reformovaný kalendár až v roku 1752. Dovtedy vo Veľkej Británii a v jej amerických kolóniách oslavovali nový rok v marci.

(it)