Asi tieto želania sa vo vianočných koledách kedysi opakovali najčastejšie, ale naši slovenskí predkovia nešetrili ani ďalšími. Priali hojnosť a bohatú úrodu, gazdinkám kurčiat, gazdom teliec i volov a dievkám hodne frajerov…

Sám sa z rodného Kestúca už na takéto vinšovačky nepamätám. Na Štedrý večer sa ešte chodilo spievať, ale to nenazývali koledovaním, iba spievaním pod oknom. Ale mali sme aj koledy, začínali sa práve v tomto období, na Tri krále a bola to vlastne cirkevná, katolícka vysviacka príbytkov. Farár a dvaja miništranti tvorili trojicu „koledníkov“, ktorí chodili po popoludniach a večeroch aj tri-štyri týždne po veľkej dedine, kým všetky domy vysvätili. Mne ako mladšiemu miništrantovi zverili sväteničku so svätenou vodou a starší chlapec mal na starosti kadidlo, v ktorom musel ustrážiť aj oheň. Pri každom dome sme spolu s domácimi spievali novoročnú pieseň Radujme sa my všetci a po obrade pána farára sa nám ušlo nejaké to ovocie, koláčik, ale nezriedka aj forint, dva. V lepšej ulici sa do večera nazbieralo až tridsať-štyridsať forintov, čo bol hotový poklad, veď napríklad lístok do kina na nedeľňajšie matiné stál dva forinty. Nie náhodou mohli na koledách miništrovať iba tí chlapci, ktorí počas celého roka zostali verní kostolu. Mne to tiež dlho netrvalo, lebo štvrtú triedu som už začínal v budapeštianskej slovenskej škole – a tým moja kolednícka kariéra s úctyhodným finančným zázemím vyhasla.

Dodnes si pamätám, ako si vždy a všade pán farár pohovoril s domácimi o tom, čo všetko sa stalo v predchádzajúcom roku v rodine. Kto sa narodil, kto a čo sa učí, kto sa vydal alebo oženil a s kým sa museli navždy rozlúčiť. Je tomu tak snáď odjakživa. V týchto dňoch asi aj my spomíname na tých našich blízkych, ktorí spolu s nami už nemohli prekročiť prah nového roka 2012. A už si nemôžu s nami pospomínať ani na najvýznamnejšie udalosti uplynulých dvanástich mesiacov, ako ani zvažovať očakávania a vytvárať plány na nastávajúci nový rok.

Na čo si napríklad sám spomínam tak narýchlo z nášho národnostného života? V roku 2011 sa nám opäť podarilo zvoliť Celoštátnu slovenskú samosprávu, ako aj šesť regionálnych samospráv a 122 miestnych slovenských zborov, ktoré naplno rozbehli svoju prácu. Vlastne prevažná väčšina z nich pokračovala v činnosti. Za sťažených finančných podmienok uprostred hospodárskej krízy, ktorou je poznačená celá Európska únia. Pociťovali sme to nielen v znížení, ale aj vo veľmi oneskorenom poskytovaní štátnych dotácií. Finančná kríza vraj ešte ani v tomto roku nepominie, ale snáď vyššia organizovanosť patričných úradov umožní aspoň včas dostať podpory, ktoré nám prináležia.

V minulom roku, vlastne už koncom augusta, CSS úspešne dobudovala tzv. Nový slovenský dom v Mlynkoch. Žiaľ, dofinancovanie projektu sa nepodarilo riešiť ani do konca decembra, ale dúfam, že počas prvých dvoch mesiacov nového roka sa tak stane, budovu zariadime a Stredisko pilíšskych Slovákov bude môcť konečne rozprúdiť svoju činnosť.

No a mali sme tu ďalšiu veľkú spoločnú udalosť, októbrové sčítanie ľudu. Výsledky – najmä tie naše slovenské – ešte nepoznáme, zostáva teda očakávanie a hlavne nádej, že sa v nich odrazí nemalá práca odvedená na tomto poli.

Tým viac, lebo vieme, že budú súvisieť s našou politickou váhou, a teda aj s politickou váhou všetkých národností v krajine, ako aj s našou štátnou dotáciou a z nej vyplývajúcimi možnosťami v oblasti kultúry. A to všetko za značne zmenených okolností, veď 1. januára vstúpila do platnosti nová ústava, vlastne Základný zákon Maďarska, ako aj nové právne predpisy týkajúce sa verejnej výchovy a volieb parlamentných poslancov. Čaká nás teda neľahká úloha prispôsobiť sa a využiť možnosti nových finančných, právnych i politických podmienok.

Musíme to zvládnuť, je to náš údel na všetkých poliach a úrovniach slovenského národnostného života v Maďarsku. Nech nás v tom všetkom sprevádza a pomáha starý novoročný pozdrav zo Slovenska:

„Dneska je prvý deň roka,

prišli sme Vám zavinšovať trocha,

aby ste mali šťastia, zdravia stáleho

a mešteka nikdy nie prázdneho!“

Ján Fuzik

predseda CSS