Život je neustála zmena. Menia sa ľudia okolo nás, mení sa prostredie, v ktorom žijeme a meníme sa aj my sami.

Nie vždy je ľahké nájsť záchytné body - veci, o ktoré sa môžeme oprieť, ktoré ostávajú aj napriek neúprosnému plynutiu času nezmenené. Nie je to však nemožné. Takýmto pevným bodom je napríklad budapeštianska prímestská železnica HÉV, ktorá v útrobách svojich vplyvom modernej technológii statočne vzdorujúcich vagónov celé desaťročia neoblomne preváža cestujúcich do ich cieľových destinácií - z toho dve dekády už aj návštevníkov hudobného festivalu Sziget z centra Budapešti na Ostrov lodeníc.

Pred dvadsiatimi rokmi sa na tomto zelenom fľaku v severnej časti budapeštianskeho úseku Dunaja po prvýkrát uskutočnil festival menom Sziget ešte s čisto maďarským programom a 43-tisíc návštevníkmi. Z tejto „malej párty“ za dvadsať rokov vyrástol jeden z top 5 európskych festivalov, ktorý vlani navštívilo 385-tisíc záujemcov a najväčšie hviezdy svetovej hudby. Podobný počet očakávali organizátori aj tohto roku, na jubilejnom 20. festivale Sziget, ktorý sa konal v dňoch od 6. do 13. augusta. Z toho prvé dva „zahrievacie“ dni patrili už tradične domácim interpretom. Zahraniční sa dostali k mikrofónu od 8. augusta, keď hlavné pódium otvorili japonskí bubeníci z energického zoskupenia Gocoo. Počas nadchádzajúcich dní sa tu postupne predstavili o. i. skupiny Anti Flag, Noah and the Whale, The Vaccines, The Horrors, Paolo Nutini, Mando Diao, Hurts, The xx, LMFAO, Placebo, Korn, The Stone Roses a The Killers i pravdepodobne najväčší trhák tohtoročného festivalu, americký rapper Snoop Dogg.

Nájsť hlavné pódium nerobilo pre väčšinu návštevníkov väčšie problémy, veď okrem toho, že bolo najväčšie zo všetkých a nachádzalo sa v centre diania, jeho poloha sa navyše nezmenila. To sa však nedá povedať o väčšine ostatných pódií, ktoré, verne tradíciám, boli rozdelené podľa rôznych hudobných žánrov. Oproti minulosti však niektoré zrušili alebo zlúčili s inými, prípadne nahradili novými. Vďaka množstvu informačných máp postavených do dopravných uzlov ostrova, ako aj personálu pripravenému poskytnúť návštevníkom všetky potrebné informácie o Szigete, to však nemohlo byť prekážkou zábavy ani pre tých, ktorí si zvykli na poriadky z uplynulých rokov. Milovníci elektro-hudby tak poľahky mohli nájsť Stan A38 obdivuhodných rozmerov hneď pri hlavnom pódiu.

O čosi ťažšie to mali záujemcovia o pódium maďarských interpretov, ktoré sa presunulo na vlaňajšie miesto World Music Stage, ktoré si zase našlo úplne nové miesto. Hoci alkoholom potužených „ostrovčanov“ dokázali tieto okolnosti zmiasť a zaviať k pôvodne neplánovaným pódiám, je však pramálo pravdepodobné, že by im to v ich blaženom stave bolo prekážalo. Nebol by sa stal žiaden zázrak, ani keby sa náhodou boli ocitli na koncerte niektorej slovenskej kapely, veď tie na festivale ani tentoraz nemohli chýbať. Počas týždňa postupne vystúpili Zuzana Smatanová, The Global Optimistic s VJ´s Akasha a bluesrocková kapela Joint Venture. Na ostrove nechýbala ani slovenská vrava - v babylone jazykov sa na každom kroku dalo zachytiť aj slovenské slovo. Niet divu, veď kvôli blízkosti hraníc je festival vždy dostatočne medializovaný aj na Slovensku.

S platením na území ostrova to fungovalo rovnako ako vlani - cez čipové kartičky nabíjateľné kreditom. Praktickosť tohto riešenia sa ukazovala hlavne pri rýchlejšej obsluhe, ktorú nebrzdilo prehrabávanie sa v peňaženkách a vydávanie drobných. Kartičku stačilo priložiť k terminálu a jej držiteľ sa okamžite mohol stať šťastným majiteľom pokrmov od vegetariánskych cez indické až po tie najtradičnejšie maďarské, poprípade hrdým majiteľom nejakého suveníru propagujúceho okrúhle jubileum festivalu. Kredit sa však dal minúť aj na nemateriálne slasti, ako napr. masáž, posedenie na ruskom kolese s výhľadom na ostrov, alebo, v prípade akútnej potreby, krkolomný pád zo žeriavu á la bungee jumping.

Sziget popri platených službách ponúkal aj bezplatné spôsoby zábavy (samozrejme, okrem samotných koncertov). Rôzne občianske organizácie lákali návštevníkov do svojich stanov, aby ich oboznámili sp svojou činnosťou, vo väčšine prípadov nejakou príťažlivou, zábavnou formou. Osoby túžiace po kultúrnom zážitku lákali stany rôznych múzeí a galérií - okrem iného aj Múzeum Mihálya Munkácsyho z Békešskej Čaby. Duševný pokrm ponúkali viaceré stany a pódiá s pravidelnými divadelnými predstaveniami, duchovný zase stany rôznych náboženských zoskupení od východných po západné. Svoju kreativitu mohli záujemcovia rozvíjať v tvorivých dielňach, prebytočnú energiu vybiť futbalom, alebo ju, naopak, dočerpať pod ktorýmkoľvek stromom. No niežeby sa organizátori neboli postarali o civilizovanejší spôsob odpočinku! Majitelia kempingových lístkov mali k dispozícii dostatočné množstvo sprchovacích zariadení i miest na stanovanie.

Ako vidno, festival Sziget nie je „iba“ o hudbe. Je to akési malé mesto v meste, kde nájdete všetko. Najväčší rozdiel oproti nášmu svetu spočíva v jeho neporovnateľne uvoľnenejšej atmosfére. Na Szigete sú si naozaj všetci rovní a prevláda tam priam utopická sloboda, ktorá zároveň (zákonite) zaváňa akousi anarchiou, či dokonca atmosférou postapokaliptických filmov. Niekto to rád, iný pomenej, proti gustu žiaden dišputát. Nesporným faktom však ostáva, že Sziget má svoju ničím nenapodobniteľnú atmosféru, vďaka ktorej sa s veľkou pravdepodobnosťou dožije aj 40. jubilea. Menej isté je, či sa naň dostaneme novšími súpravami HÉV-u.

Zlatko Papuček