Vraví sa, že „Keď nepríde Mohamed k hore, musí hora k Mohamedovi“. Niečo podobné sa v týchto dňoch stalo aj mne a mojim rodákom spod Pilíša.

Už dávno som nebol v mojich rodných Mlynkoch pod Kohútovým vrchom, a preto ma veľmi milo prekvapila správa na portáli Ľudových novín, že v sobotu 27. apríla do kaplnky Charitatívneho zboru Edithy Farkasovej pod vedením Leventeho Galdu zavítajú členovia cirkevného spevokolu folklórneho súboru Pilíš a vystúpia v rámci dvojjazyčnej svätej omše v kaplnke zboru.

V tom momente som si uvedomil, že tá „hora” príde sem, veď budovu charitatívneho zboru mám takmer na dosah ruky, v susednej ulici. A tí, čo prídu, sú znamenití speváci, ba niektorí z nich sú mi aj príbuzní. Videl som v tom jednoznačne prostriedok božskej prozreteľnosti a teda bolo rozhodnuté: chcem a musím tam byť.

V tú sobotu pred pol šiestou spolu s manželkou sme vstúpili do budovy, kde nás, aj ďalších hostí, vítali sestry zboru a odprevadili nás do pekne zariadenej kaplnky. Na našu veľkú radosť skutočne prišli aj moji rodáci. Dozvedeli sa, že ich bývalý farár, dekan na dôchodku Kálmán Ackermann tu bude celebrovať svätú omšu, a to ich sem priviedlo. Chceli ho zrejme svojou návštevou prekvapiť, pripomenúť mu, že naňho nezabúdajú. Keďže však choroba chodí nie po horách, ale po ľuďoch, stalo sa, že otec Ackerman bol práve v nemocnici, a naši speváci spoluúčinkovali s jeho zastupujúcim pánom farárom. Kaplnka sa zaplnila miestnymi sestrami i hosťami na tejto udalosti.

Svätá omša sa začala dôstojne a presne včas. Vpredu po pravej strane sa umiestnili ôsmi naši speváci a v patričnú chvíľu zaspievali svoje piesne raz v maďarčine, raz v staroslovienčine, raz v slovenčine, ale tak prekrásne, tak odborne a s takou obdivuhodnou sebaistotou, že počúvať ich bol ozajstný zážitok. Na mňa mimoriadne zapôsobila staroslovienska pieseň, jej hodnoverný spôsob podania. Mal som možnosť počúvať tieto piesne toho času v petrohradských kostoloch, aj v Novgorode, a môžem povedať, že spev mojich rodákov mi pripomenul tamojšie ovzdušie. Očaril nielen mňa, ale aj obecenstvo a miestne sestry. Prežíval som pocit hrdosti. Po svätej omši nás organizátori pozvali na agapé.

V susednej sieni nás posadili za stoly a požiadali „našich“, aby zaspievali chýrnu pilíšsku hymnu. Tá vyvolala radostnú náladu a priateľskú diskusiu. No keďže všetko má svoj koniec, spevavá skupinka L. Galdu sa rozlúčila s nami, aj so svojimi hostiteľmi a odobrala sa do nemocnice navštíviť svojho pána farára na dôchodku, otca Kálmána Ackermana.

Gregor Papuček