odpovedá riaditeľka Divadla Vertigo pri Celoštátnej slovenskej samospráve v Maďarsku Daniela Onodiová

- V poslednej dobe sotva stíhame vykladať na náš portál www.luno.hu predbežné správy o predstaveniach Divadla Vertigo pri CSSM v rôznych kútoch Maďarska, ba občas i v zahraničí. Ako by ste opísali uplynulé mesiace a na čo sa môžu milovníci divadla tohto roku ešte tešiť?

- Rok sme začali „opatrne“. Potom sme sa rozbehli a na našu radosť sme od začiatku roka absolvovali 14 predstavení tak v Maďarsku, ako aj vo Vojvodine na festivale DIDA v Pivnici a po dlhšom čase v Bratislave. V pomere s ročným priemerom, ktorý predstavuje takých 30-35 predstavení, je to „slušný“ počet. Organizačné problémy máme teraz predovšetkým v prípade ochotníckej zložky divadla, veď v Našej mačičke hrá osem hercov a hudobníkov. Sú to zamestnaní ľudia, mnohí z nich majú záväzky aj cez víkend, takže dať ich dokopy je niekedy naozaj priam kumšt. S naším novým predstavením Keď dozrel čas, kde hrajú profesionálni herci, sa teraz chodí trošku ľahšie, pretože sú v ňom len tri postavy a troch hercov nie je až taký problém zorganizovať. Zatiaľ sme s ním boli na miestach, kde neboli ťažkosti s technikou, totiž problém býva vtedy, keď na danom mieste nie sú tri fázy, to som sa už naučila aj ja... inak technický antitalent. S Mačičkou ešte stále nekončíme, nuž a divadelnú hru Keď dozrel čas potiahneme ešte dobrých pár mesiacov. Dokonca sme sa teraz vrátili k hre Zabudla som, s ňou mám ešte tiež plány.

V máji máme len dve predstavenia, na druhej strane nás však čaká podujatie, na ktoré sa ja osobne vždy veľmi teším - detská divadelná prehliadka Deti deťom v Sarvaši. Je už tradíciou, že niekoľko mesiacov pred prehliadkou sa v Budapešti stretneme s vedúcimi školských dramatických krúžkov, myslím si, že je to príjemné stretnutie, osožné pre obe strany. Vždy znovu a znovu si uvedomím, akú úžasnú prácu tieto - pre mňa stále - „dievčatá“ vykonávajú. Takisto si uvedomujem, že sú v tejto práci viac-menej osamotené, hoci na moju veľkú radosť sa v poslednom čase v niektorých školách k „stáliciam“ pridávajú nové pomocníčky... A možno o niektorej škole ani neviem - och, aká by som bola šťastná, keby sa mi prihlásila!

Leto bude potom pokračovať takisto v znamení mládeže: koncom júna sa v Bystrej stretnú základoškoláci v tradičnom divadelnom tábore a začiatkom júla tí starší - predovšetkým gymnazisti - niekde na Slovensku. Nakoľko financií nie je veľa, treba si veľmi rozmyslieť, kde túto aktivitu usporiadať, pretože vynechať ju, to by bol krok dozadu. Vždy hovorím, že kým sa nájdu dvaja-traja mladí záujemcovia o divadelnú činnosť, a kým to pôjde aj z mojej strany, tieto tábory - workshopy zorganizujem. Len ten, kto robí s deťmi a mládežou - a nemyslím len na divadlo - vie, aká je to radosť, keď sa niečo podarí. Akou radosťou je aj samotný proces tvorby...

V druhej polovici augusta by sme chceli začať skúšky nového predstavenia. Ten, kto len trochu sleduje dianie na poli kultúry a vôbec spoločenské dianie, dobre vie, že sme stratili (navždy? prechodne?) možnosť skúšať a hrať v Slovenskom inštitúte, ktorý sa musel zo starých priestorov vysťahovať. Je to zlé, pretože Vertigo nemá divadelné priestory, čítačky môžu byť síce v suterénnych priestoroch CSSM, ale divadelný priestor to nenahradí. Niekoľkokrát sme využili - a možno ešte využijeme - malé štúdio budapeštianskeho Srbského divadla, ale ani to nie je stále riešenie. Momentálne sa „obzerám“, kde by sme sa mohli uchýliť. Od septembra ponúkne - raz do mesiaca - národnostiam svoje priestory Divadlo na Bethlenovom námestí, ale len na predstavenia, nie na skúšky. Veľa sa hovorí - aj vo vládnych kruhoch - o získaní priestorov pre spoločné národnostné divadlo. Snaha z vyšších kruhov tu je a práve na budúci týždeň si ideme s vedením Národnostného divadelného zväzu pozrieť jedno divadlo. Naozaj to nie je jedno, ako sa veci vyvinú... Ja osobne sa teraz trápim nielen s tým, kde hrať, ale aj s výberom nových titulov - čo vybrať profesionálom, čo ochotníkom, mali by sme sa pustiť aj do rozprávky... Ak by sme mali možnosť urobiť tri-štyri predstavenia ročne, to by bola iná káva. Ale ak ide o jedno-dve, treba vybrať titul, ktorý by prijala väčšina... A - samozrejme, determinujú nás financie - treba si veľmi dobre rozmyslieť, ako ich zadeliť, kde ich získať, čo venovať priamo na divadlo, čo na podujatia...

Jeseň sa nám ešte „vyvrbí“, ako sa hovorí, ešte je trošku ďaleko, takže momentálne sa sústreďujem a teším na najbližšie predstavenie, najbližšie podujatie, ale v hlave mi aj tak zvoní zvonec, ktorý ma núti dopredu rozmýšľať, hľadať, riešiť, a tak stále dokola...