Novohradské potulky

Klub slovenských dôchodcov v Budapešti organizoval do Novohradskej župy už niekoľko výletov. Dvakrát sme zavítali do okrajových častí župy, raz na západe, potom na východe. Dve vydarené cesty sme podnikli do vnútra územia. Oprávnene možno nastoliť otázku, prečo tento nadmierny záujem o Novohrad.

Jednak preto, lebo je tu veľa väčších a menších slovenských obcí, medzi nimi viac takých, ktoré boli už i pôvodne obývané Slovákmi. Navyše predpokladáme, že tento pohraničný región ako jeden z prvých využije možnosti dané členstvom našich krajín v Európskej únii, aspoň čo sa týka dobrej znalosti obidvoch jazykov.

Prvou našou zastávkou bola obec Novohrad (Nógrád), ležiaca v panve ovenčenej horskými pásmami. Príroda obdarila túto neveľkú panvu jedinečným sopečným kužeľom, ktorý sa svojou takmer 300-metrovou výškou i dnes hrdo vypína nad obcou. Strmé svahy a dobrá poloha kužeľa tu umožnili výstavbu pevnosti už pred príchodom Maďarov. Vďaka strategickej polohe sa Novohrad na dlhé stáročia stal sídlom tohto kraja natoľko, že podľa neho pomenovali celú župu. Napriek dobrým danostiam hrad sa nepreslávil v protitureckých bojoch, lebo slúžil predovšetkým prepychovým požiadavkám vacovských biskupov. Navyše roku 1685 hrom udrel práve do tej veže, kde bol sklad pušného prachu, následkom čoho hrad vyhorel. Po kuruckých bojoch sa Habsburgovci postarali o to, aby hrad nebol použiteľný. V súčasnosti sa snažia zabezpečiť, aby ďalej nechátral.

Škoda, že krásu prostredia a bohatú historickú minulosť zatieňuje skutočnosť, že pri poslednom sčítaní ľudu sa z 1650 obyvateľov ani jeden nehlásil za Slováka. Aj knihovníčka pani Márta V. Gyömbérová, ktorá nám predstavila obec, je celkom bezradná v tejto veci, veď - ako povedala - títo ľudia sú hrdí na svoje ľudové kroje, piesne. Ukázala nám prekrásne fotoalbumy dokumentujúce niekdajší pestrý kultúrny život obce. Výučba slovenského jazyka tu zanikla práve vtedy, keď si takmer všade začali uvedomovať, že hlavne v pohraničných regiónoch má a bude mať znalosť oboch jazykov veľký význam. Chceli by sme veriť, že i v Novohrade na to niekto príde.

O to milšie bolo počúvať Michala Hesza, inak rodáka z Novohradu, keď nás írečitou slovenčinou privítal na svojom rozsiahlom rodinnom gazdovstve v neďalekom Pusztaszántó. Musíme dodať, že asi pred štyridsiatimi rokmi maturoval v budapeštianskej slovenskej škole. Ako lesný inžinier spoznal možnosti doby a založil si dobre prosperujúce rodinné gazdovstvo. Len ľutoval, že nám nemohol ukázať svoje početné stáda koní a hovädzieho dobytka, lebo ich už zavčas ráno - ako povedal - vyhnali na pašu. V maštaliach zostalo niekoľko koní (hlavne žrebcov) a kráv. Toto stretnutie veľmi príjemne spestrilo náš výlet.

Onedlho sme sa zastavili v Horpácsi. Nie je to slovenská dedina, ale nezastaviť sa pri pamätnom dome slávneho kronikára Palócov Kálmána Mikszátha by bolo najmenej neslušné, veď spisovateľ s veľkou láskou písal i o tunajších Slovákoch.

Po chutnom obede v Nagyoroszi nasledovala prechádzka po Balašských Ďarmotách. Voľakedy tiež väčšinou Slovákmi obývaná lokalita bola od roku 1790 až do roku 1950 sídlom Novohradskej župy. Dnes tu zostal len župný súd, ostatné úrady sa presťahovali do Šalgótarjánu. Bývalé župné budovy však dodnes dodávajú mestu istú autoritu.

O chvíľu sme sa ocitli v peknej slovenskej obci, v Sudiciach (Szügy). Sudice patria tiež medzi významné obce tohto kraja, veď z Novohradu presťahovali župné orgány do Sudíc. Bolo to v rokoch 1763 - 1790, potom sa župným sídlom stali Balašské Ďarmoty. V Sudiciach nás milo privítala predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy pani Katarína Plevová, ktorá je zároveň regionálnou radkyňou Celoštátnej slovenskej samosprávy. Mali sme možnosť vidieť stopy slávnej minulosti, ako i nádejný dnešok: peknú novú školu, krásne zariadené dedinské múzeum, skvelý kultúrny život obce. Nedávno tu zorganizovali celoštátne stretnutie slovenských speváckych zborov.

O manželskom páre Plevovcov musím poznamenať, že aj oni boli študentmi slovenskej školy v Budapešti. Michal ako promovaný agrárny inžinier úspešne využíva svoje vedomosti na rozsiahlom rodinnom gazdovstve, ktoré je zamerané na pestovanie ovocia, hlavne jabĺk, hrušiek a ríbezlí.

Už sa stmievalo, keď sme sa na spiatočnej ceste zastavili snáď v najkrajšej dedinke Novohradskej župy, v Banke (Bánk). Tu nás na brehu pekného jazera čakal poslanec miestnej samosprávy Július Valkó, ktorý vlastne zastupuje slovenské záujmy v samospráve. Stihli sme si pozrieť aj pozoruhodnosti obce.

Domov sme sa vracali so zmiešanými dojmami. Ľudia, s ktorými sme sa stretli, boli nesmierne milí, priateľskí a pohostinní. Ani osady neprezrádzali tú často spomínanú "dedinskú chudobu", ale v navštívených obciach nám akosi chýbala rovnováha znalosti dvoch jazykov, ktorá by bola veľmi žiaduca zo strany našich Slovákov, aby mohli obsadiť tie spoločensko-hospodárske pozície v tomto regióne, ktoré by im patrili.

(lp)