Riaditeľ SI Milan Resutík sa lúči s Budapešťou

V toku striedajúcich sa udalostí akosi neberieme na vedomie časový faktor. Týždeň čo týždeň otvárame dôverne známe obálky s pozvánkami, akcia za akciou, jedna lákavejšia ako druhá, sotva ich stíhame... V takomto príjemnom kolobehu uplynie 38 mesiacov a zrazu sa musíme zastaviť. Primäla nás k tomu správa, že riaditeľ Slovenského inštitútu Milan Resutík v októbri končí svoju misiu v Budapešti.

Pred prestrihnutím cieľovej pásky

- Pán riaditeľ, pred tromi rokmi, keď ste nastúpili do funkcie, ste sa s čitateľmi nášho týždenníka podelili o svoje ciele a predsavzatia. Inštitút pod vašim vedením vyvíjal pestrú a bohatú činnosť. Nakoľko bola v súlade s Vašimi predstavami?

- Pokiaľ odchádzam kamsi pracovať, moja práca má zmysel iba vtedy, ak je na úžitok nielen mne, ale aj ostatným, ktorí nejakým spôsobom na tejto práci participujú. Pochopiteľne, človek si vytvorí určité predstavy a predsavzatia, vraví sa tomu koncepcia, ktoré musí, ktoré by mal napĺňať.

Od začiatku som chcel vylúčiť zdanie, že Slovenský inštitút je kultúrnym domom pre slovenskú národnostnú menšinu v Maďarsku. Nevnímajte to, prosím, zle, ale toto je inštitúcia, ktorej povinnosťou a cieľom je prezentovať slovenskú kultúru v celej jej šírke pre občanov Maďarskej republiky a medzi nimi aj občanom slovenskej národnosti. Tá prezentácia sa musí odohrávať na vysokej kultúrnej či umeleckej úrovni hoci už len preto, že prostredie, do ktorého ju nesieme, nie je jej veľmi naklonené, skôr naopak, prostredie je pripravené ignorovať ju, obchádzať ju.

Iste, neustále obojstranné podnecovanie nedôvery vykoná veľmi veľa nielen v politických vzťahoch, ale poznačí aj kultúrne kontakty. Je síce pravdou, že existuje nesmierne množstvo spoločných projektov v oblasti kultúrnych aktivít a duchovného sveta vôbec, ale predsa by som povedal, že obsah týchto kontaktov je svojím spôsobom limitovaný a modifikovaný nielen z hľadiska nedostatku finančných prostriedkov. Preto je človek náchylný uveriť v svoje vznešené poslanie pokúsiť sa všetko to zmeniť a priblížiť k vlastným predstavám a povedať všetkým a poriadne nahlas, že naše kultúry sú si vlastne veľmi blízke mentálne, aspoň natoľko blízke, ako sú vzdialené naše jazyky.

Od samého počiatku som sa usiloval klásť dôraz na „bezbariérové“ umenia, kde sa rovnakými prostriedkami vyjadrujú Maďari i Slováci, majú teda spoločnú reč: výtvarné umenie, hudba atď. Myslím, že v cykle výstav výtvarného umenia sa nám podarilo z veľkej časti predstaviť súčasné slovenské umenie, ale robili sme neraz sondy aj do výtvarnej klasiky. Ak poviem, že za obdobie niečo viac než tri roky sme usporiadali hádam aj šesťdesiat umeleckých výstav nielen v Budapešti, ale v celom Maďarsku, ale pripravili sme aj mnoho dokumentárnych, historických či ekologicky zameraných výstav, ktoré mali tiež svoju závažnú výpovednú hodnotu, nebudem ani trochu preháňať. Ale vyzdvihnúť by som mohol aj iné typy podujatí, ktoré oslovili maďarského konzumenta. Či už sú to koncerty, alebo Salón Slovenského inštitútu s rôznymi aktuálnymi okruhmi problémov, kde sa vyslovovali mladí ľudia, ale aj Stretnutia s históriou, kde sme sa snažili o prezentáciu slovenského pohľadu na naše spoločné stredoeurópske dejiny, prípadne sme ho konfrontovali s pohľadom maďarskej historickej vedy atď. Za obzvlášť úspešné považujem zavedenie kurzov slovenského jazyka, ktoré sa rozrastajú a košatejú zo semestra na semester a stále sa nestačím čudovať, koľko mladých Maďarov dospelo k presvedčeniu, aké dôležité je priúčať sa slovenskému jazyku. Áno, áno. Istotne kvôli nejakému racionálnemu dôvodu, kvôli štúdiu histórie, archívnictva a pod., ale taký človek vie povedať aj dobrý deň, vie pozdraviť a usiluje sa porozumieť jeden druhého...

Takže môj záver by som sformuloval tak: zrejme som mohol urobiť viac, ale spravil som toľko, koľko som vládal a ako som to vedel. Myslím si, že by sa nemalo hovoriť, ktorý riaditeľ bol lepší a ktorý horší. Výmeny diplomatov po určitom nedlhom období majú to čaro, že každý prichádza so svojimi predstavami a so svojimi prioritami a odchádza s pocitom, že práve v tejto chvíli odchodu by vykonal svoje najdôležitejšie poslanie... Každý však odvedie svoju robotu a každý robí niečo nové. Ja by som sa napríklad rád poďakoval svojmu predchodcovi Karolovi Wlachovskému, že mi odovzdal zabehané pracovisko a kus dobre vykonanej práce a rovnako by som sa tešil, keby s takýmito pocitmi tu v Budapešti žil a pracoval môj nástupca.

- Inštitút za vášho pôsobenia zorganizoval fantastickú sériu podujatí - viac ako mesiac trvajúce Dni slovenskej kultúry v Maďarsku. Ako na ne spomínate s odstupom času?

- Myslím, že som aj v tomto mal trochu šťastia: práve v okamihu, keď sa začala pripravovať koncepcia Dní slovenskej kultúry, na čele ministerstva kultúry stál osvietený človek Rudolf Chmel, čo sa nestáva často. Nielen osvietený, ale aj hungarista, ba prvý porevolučný československý veľvyslanec v Maďarsku... Pochopil, že ak sa slovenská kultúra musí niekde presadzovať a to veľmi výrazne, tak to musí byť v Maďarsku. Sám totiž vie, ako masívne maďarský štát podporuje propagáciu svojej kultúry v zahraničí a aké významné výsledky to prináša nielen pre kultúru, ale aj pre medzinárodnú povesť krajiny a vážnosť národa v zahraničí...

Minister prijal moju koncepciu a podporil Dni kultúry takým spôsobom, že celý mesiac sa denno-denne mohli prezentovať slovenské osobnosti a špičkové súbory s tým najlepším, čo súčasná slovenská kultúra má.

Koncepcia Dní slovenskej kultúry vychádzala z toho, že slovenská kultúra je všetko, čo sa tvorí na Slovensku, to znamená aj tvorbu menšín na Slovensku. V rámci Dní slovenskej kultúry sme teda predstavili nielen Slovákov a ich tvorbu, ale aj Maďarov, Rusínov či Rómov. Ale čo považujem za dôležité, je fakt, že do tohto cyklu sme zaradili aj tvorbu Slovákov z Rumunska, Juhoslávie a Maďarska, teda dolnozemských Slovákov... Rozšírili sme takýmto spôsobom slovenský kultúrny kontext o ďalšie dimenzie.

- A čo na to hovorí pohľad späť?

- Bolo to mimoriadne náročné obdobie. V rámci jedného celého mesiaca sme pripravili vyše päťdesiat podujatí, možno šesťdesiat. Výtvarníkmi počnúc až po štúdio tanca. Divadlá, koncerty, opera, džez, populárna hudba, skvelý košický balet, besedy a stretnutia, týždeň slovenského filmu v Segedíne, prezentácia slovenských regiónov... V priemere to vychádzalo na takmer dve podujatia denne. Spätne si teda spomínam na úľavu, keď sa to skončilo všetko bez akéhokoľvek zaváhania, ale na druhej strane ešte dodnes hreje pocit, že celý jeden mesiac sa slovenská kultúra udržala v pozornosti mnohých divákov, ale aj novín a časopisov, rozhlasov a televízií...

- Od konca 60. rokov ste v úzkom kontakte so Slovákmi na Dolnej zemi, tak aj v Maďarsku, máte medzi nami veľa priateľov. Vychádzali ste nám maximálne v ústrety, inštitút bol miestom, kde sme sa pravidelne schádzali. Nájdete si aj v budúcnosti pre nás čas?

- Áno, máte pravdu. Prvý raz som vstúpil do dolnozemských slovenských príbytkov v auguste roku 1968. Už predtým som sa však usiloval v slovenských novinách, časopisoch, rozhlase či televízii, skrátka, všade, kde som pracoval, oboznamovať ľudí na Slovensku, že tu žije národ, ktorý sa usiluje vstať z popola, pestovať si svoj jazyk, svoju kultúru a že v tom všetkom je niečo nové, doteraz nepoznané tradície.

Chodieval som nielen do Maďarska, ale do Rumunska a Juhoslávie. Ten kontakt ma veľmi obohacoval a chcel som sa podeliť so svojimi pocitmi, aby čitatelia či poslucháči vedeli aj doma, akú skvelú kultúrnu tradíciu tu máme. Je pochopiteľné a logické, že som si tu našiel svojich životných priateľov, spolupracovníkov, ktorí mi rozumejú a ktorým rozumiem ja. Niekedy sme sa síce nevideli aj desať rokov, ale vždy som mal pocit, ako by sme sa boli len včera rozlúčili.

Počas mojej pracovnej púte som dosť dlho pôsobil aj medzi Slovákmi v Rumunsku, podobne ako v posledných rokoch tu v Maďarsku. Aj keď som na začiatku spomínal, že mi veľmi záležalo na tom, aby sa nevzbudzovalo čo len zdanie, že Slovenský inštitút je kultúrnym domom menšinových Slovákov, myslím, že moji rodáci pochopili veľmi rýchlo, že Inštitút je priestorom, kde majú aj oni (alebo práve oni?) svoje veľmi dôležité miesto. Chvíľami som mal pocit, že podobne ako ja to vnímajú všetci Slováci. Pravdepodobne všetci pochopili, že mňa k nim neviaže iba úradná povinnosť, ale hlboký vzťah, ktorý spoločne pestujeme vlastne štyri desaťročia. A ja sa rád vraciam medzi svojich blízkych, nerád od nich odchádzam.

- Nebude vám chýbať ruch a neraz aj stres, ktorý vás tu obklopoval? Pokiaľ viem, v posledných rokoch ste nemali veľa času na literárnu tvorbu. Nie ste po nej vyhladnutý? A čo vaše veľké hobby - rybárčenie?

- Je toho veľa, na čo človek nemal čas. Viem, že mnohé veci už nikdy nedobehnem a možno je to tak dobre. Každý dôchodca máva pocit, že nadchádzajúci prebytok voľného času mu otvára dvere k zabudnutému a k zanedbanému. Iste, pokúsim sa písať a robiť aj ďalšie veci. Možno sa mi podarí prečítať čo-to, zameditovať si pri tom, iste budem aj urputne skúšať, nakoľko som zabudol abecedu a či sa mi ešte podarí zmysluplne poskladať vedľa seba písmenká.

A ak Boh dá, pobudnem a krásne chvíle prežijem na brehoch riek a jazier. To je to, čo mi chýba, veľmi chýba. Nie stres, nie ruch... Ten mi nechýba a asi nikdy chýbať nebude. Predbežne... Ale ktovie, či sa mi o pár týždňov nezacnie za pohľadom na Rákócziho triedu a na ten neustály, nezastaviteľný pochod áut a autobusov, na mravenisko, ktorým denno-denne prechádzajú tisíce ľudí...

- Pán riaditeľ, ďakujeme vám za rozhovor a v nádeji, že vaše meno bude i naďalej figurovať na stránkach našich novín a i v budúcnosti sa budeme aj osobne stretať, vám prajeme veľa pohody a dobré zdravie.

- S radosťou sa do tohto časopisu budem vracať, pokiaľ bude o to redakcia javiť záujem. Veď aj v minulosti som bol dosť frekventovaným autorom Ľudových novín. A stretávať sa budeme celkom iste aj v budúcnosti. Veď sa sem budem vracať, pokiaľ mi to zdravie dovolí, lebo čas, predpokladám, už nemôže byť prekážkou. V každom prípade však pozdravujte svojich čitateľov a pripomínajte im, že sa musia držať jazyka i kultúry svojich predkov.

Otázky položila V. Zs.