Jánošík za Dunajom

Ak možno o niekom hovoriť, že je nielen povolaný, ale aj vyvolený, tak o ňom určite. Rudo Fraňo je profesiou staviteľ, inak maďarský občan a Slovák.

Všetky spomínané kvality jeho osobnosti ho predurčujú na sprostredkovateľskú slovensko-maďarskú misiu. Ako sa už ukázalo, sú aj zárukou jej úspešnej realizácie. Vie stavať domy a vie písať knihy. Vydal dejiny svojej obce a monografiu o ľudovom staviteľstve vo svojej obci. O „jeho obci“ hovoríme aj preto, že tri funkčné obdobia bol jej starostom. Čo je to za obec? Senváclav (maď. Pilisszentlászló) je najvyššie položená z pilíšskych slovenských obcí nad Dunajom. Jeho generácia sa ešte rozprávala slovensky aj mimo školy. Dnes však aj u neho prevažuje maďarčina. Jej výborná znalosť, jeho pohotovosť pri simultánnom preklade zo slovenčiny do maďarčiny a dôsledná tvrdohlavosť pri objasňovaní jemu už neznámych slov ma intuitívne vedú k záveru, že preklad je vynikajúci, aj keď mu nerozumiem.

Rudo Fraňo zo Senváclavu uskutočnil opäť významný kultúrny čin. Na scénu vstupuje v správnej chvíli ako prekladateľ a vydavateľ v jednej osobe - to je ideálne pre zrod knihy. Nielenže preložil skoro z tisícstránkového slovenského originálu román o Jánošíkovi od Milana Ferka. On ho aj vydal! „Jánošík pod Rákócziho zástavou“ je v týchto dňoch už na ceste za čitateľom. O Jánošíkovi vzniklo mnoho príbehov, o jeho skutkoch, ale aj o tom, čo sa nemohlo stať. Skrslo to v pamäti národa, ktorý si začínal uvedomovať svoju „slovenskosť“ o čosi neskôr, ako „on“ odvisol na háku. Zaujímavou zhodou okolností je fakt, že Jánošík pôsobil v časoch, keď predkovia dnešných Senváclavčanov, Santovčanov, obyvateľov Mlynkov, Hute, Kestúca a iných dnešných zadunajských obcí znovuosídlovali Pilíšske vrchy. Určite sa s nimi presídlila i hrdosť, túžba po slobodnom živote a šikovnosť, čo nájdeme aj v ich dnešných potomkoch.

Z bratislavskej prezentácie

maďarského prekladu knihy M. Ferka

Ľudové noviny priniesli niekoľkokrát informáciu, že sa pripravuje vydanie maďarského prekladu románu Jánošík. Prvýkrát to bolo v júli tohto roku. 24. októbra sme „papierovému“ Jánošíkovi v Klube slovenských spisovateľov v Bratislave zaželali „úspešný zboj“ medzi čitateľmi. Pred plne obsadeným klubom otvoril prezentáciu samotný predseda Spolku slovenských spisovateľov Pavol Janík. Spoluorganizátorom „vítania knihy“ boli Ľudové noviny. Ich šéfredaktor Imrich Fuhl osvetlil význam vydávania kníh pre Slovákov v Maďarsku v maďarskom preklade. Najmä slovenským účastníkom stretnutia bolo určené veľmi zaujímavé vystúpenie hlavného tvorcu - prekladateľa a vydavateľa Ruda Fraňa. Jeho slová boli aj osvetou pre zúčastnených, veď mnohí ani netušili, čo alebo kto je „ten Pilíš“. (Jeho vystúpenie uvádzame v plnom znení.) Následne sa k slovu dostal autor. Milan Ferko krátko opísal zrod jeho Jánošíka ako „spolupracovníka“ Rákócziho. Pripomenul aj interesantnú zhodu - o pár dní ubehne 100 rokov od uloženia Rákócziho telesných pozostatkov v Košiciach.

Nastal slávnostný moment - vypravenie knihy k čitateľovi. Pri takýchto príležitostiach sa používajú rozličné „krstiace“ pomôcky. Zavrhli sme hrach - ešte by sa niekto pošmykol, aj „Aničku“ - boli tam manželky. Zvolili sme iný jánošíkovský symbol - dukáty. Keďže je už 21. storočie aj tie čokoládové idú s dobou. Boli v podobe eura. Milan Ferko a Rudo Fraňo obsypali knižku eurodukátmi od buka do buka.

Podpredseda Matice slovenskej Stanislav Bajaník odovzdal Rudovi Fraňovi ďakovný list MS za činnosť, ktorú vykonáva na poli slovenskej menšinovej kultúry v Maďarsku.

Potom sa prítomní tešili a radovali z maďarského Jánošíka. Jeho „otcovia“ sa zastrájali, že čoskoro bude dôvod na prezentáciu Matúša Čáka Trenčianskeho a jeho osudov v Pilíši. Rudo Fraňo totiž intenzívne pracuje na preklade rovnomenného románu Milana Ferka do maďarčiny.

Jozef Schwarz

Vystúpenie R. Fraňa na prezentácii

Milé dámy! Vážení páni!

Iste ste prekvapení, že som z Maďarska a hovorím po slovensky. Pre mňa to nie je ťažká vec. Moja mamka mala síce nemecké meno (Seifertová), ale doma sme sa vždy rozprávali len po slovensky - natoľko, že som do siedmich - ôsmich rokov nevedel maďarsky. V škole ma jedna milá učiteľka takto učila po maďarsky: kerités - plot, kéve - snop, sár - blato, arany - zlato. A tak ďalej.

Nielen doma, ale aj v našej dedine každý hovoril po slovensky. A môžem povedať, že som mal šťastie, lebo v tomto jazyku som si mohol osvojovať aj praktické znalosti murárčiny. Potom som išiel do Senondreja na gymnázium, kde som aj zmaturoval. Majstrovskú školu a neskôr vysokú školu stavbársku Miklósa Yblho som absolvoval v Budapešti. Tieto školy som vychodil už popri zamestnaní. Od roku 1970 pracujem ako súkromný stavbár.

Trikrát som bol starostom. Mojím programom bolo: miesto politiky žiadame: VODU, LEKÁRA a FARÁRA. Podarilo sa mi to vybaviť za jeden rok. Farára nám maďarská katolícka cirkev nemohla dať a tak som sa obrátil na Maticu slovenskú. Pomohli páni Markuš, Bobák a Repka. Biskup Baláž z Banskej Bystrice sa nad nami „zmiloval“ a z Detvy sme dostali kňaza Jána Buzáka. V tom istom roku sme dostali od Matice aj drevo na krov kostola. Priviezli sme ho z Myjavy, z kraja, odkiaľ pochádzajú naši predkovia. Prvú knihu o histórii rodnej obce (Pilisszentlászló története) mi teda nebolo ťažko napísať.

Potom som začal písať knižku Pilisszentlászló népi épitészete (Ľudové staviteľstvo v Senváclave). Ani to nebola ťažká vec, lebo - ako som spomenul - od roku 1963 staviam a obnovujem domy v našej obci. Ale mám za sebou aj inakšie roboty. Obnovu Vyšehradu – Horného hradu, Šalamúnovej veže a Kráľovského paláca, kráľovského hradu vedľa ostrihomskej baziliky. V Senondreji v Skanzene som postavil veľa autentických starobylých domov, atď...

O Jánošíkovi mi rozprával otec, ale aj starí ľudia v dedine, ako o našom „mýtošovi slovenskom“, na ktorého boli hrdí. Natoľko, že keď som začal v našej obci stavať krčmu, hovorili - toto musí byť Jánošíkova krčma. O Jánošíkovi som prečítal veľa kníh, ale táto od pána Milana Ferka sa mi najviac páčila. Dlho som sa chystal prekladať jeho román, až mi k tomu pomohla nehoda. Vlani som sa pošmykol na ľade a zlomil som si ľavú ruku. Aj zima bola, aj ruka zlomená, ideálny čas na to, aby som prekladal knihu.

Bola to veľmi vďačná robota. Kniha je písaná jazykom, akým hovorili aj naši predkovia. Celý preklad som napísal rukou, potom som ho prepísal do počítača. Trvalo mi to tri a pol mesiaca, pričom boli aj také dni, keď som pracoval od rána od tretej do večera do ôsmej.

Takou istou metódou teraz prekladám román Milana Ferka Matúš Čák Trenčiansky, po maďarsky Trencsényi Csák Máté a Pilisben. Prekladám ho na tom mieste, kde sa stretli asi pred sedemsto rokmi Matúš Čák, kráľ Karol Róbert a legát Gentilis. Presne na tom mieste som si postavil dom.