Divadelné fašiangy v Poprade ● Pohreb v Spišskej Sobote

Tí čitatelia, ktorí poznajú predstavenia Slovenského divadla Vertigo, asi hneď pochopia, že nejde o naozajstný pohreb, ale o veselohru Ivana Holuba, ktorá mala premiéru presne pred rokom v rámci prehliadky národnostných divadiel Arcusfest.

V priebehu dvanástich mesiacov v rámci viacerých predstavení potešila mnohých divákov z Budapešti a jej blízkeho i vzdialenejšieho okolia, zavítala do Malej Tarče, Pišpeku, Segedína, Sarvaša, dvakrát do Békešskej Čaby, ale aj do Martina a Bratislavy. A jej púť sa zďaleka nekončí.

30. januára temer o polnoci sa náš verný mikrobus s prívesom po dlhej ceste pod majestátnymi Tatrami zastavil na prekrásnom renesančnom námestí v Spišskej Sobote, ktorá je dnes súčasťou Popradu. Kamennú dlažbu pokrýval čerstvý sneh, pred nami sa čnela prekrásna zvonica zo 16. storočia, o rímsko-katolíckom kostole sv. Juraja ani nehovoriac, jednoducho, všetko to bolo neskutočne krásne, romantické, priam filmové. Pohľad na námestie nebol o nič menej pekný ani na druhý deň ráno. A temer rovno oproti vchodu do penziónu, v ktorom sme boli ubytovaní, stálo krásne obnovené sobotské divadlo (najstaršia funkčná divadelná budova na Slovensku), ktoré pred nami už o niekoľko hodín otvorilo svoju náruč a vrelo nás prijalo. Takisto srdečne nás prijali aj diváci, ktorí divadelnú sálu zaplnili temer do posledného miestočka. Záujem by iste nebol taký veľký - kto napokon v Poprade (okrem rodiny členky divadla Mirky Kovácsovej a, samozrejme, našich hostiteľov) počul o Vertigu - keby sme sem neboli prišli na pozvanie mimoriadne obľúbeného miestneho Divadla Commedia. Toto umelecké teleso už poznajú aj Slováci v Maďarsku. Dramaturg, herec a režisér súboru Vlado Benko priviezol pred niekoľkými rokmi do Budapešti predstavenie Švantnerovej Malky, neskôr sa v Slovenskom Komlóši predstavili Gogoľovým Nosom, nasledovala veselohra Kapustnica podľa románu René Faletta a napokon na jeseň 2008 Zabíjačka slovenského spisovateľa Dušana Dušeka.

Dovoľte mi, aby som bola trochu osobná. Predstavenia Divadla Commedia obdivujem už dlhé roky, pretože patria medzi to najlepšie, čo človek (v tomto prípade moja maličkosť) môže vidieť o. i. na najvýznamnejšom slovenskom divadelnom festivale Scénická žatva. Nuž, naozaj som si nemyslela, že sa s pánom Vladom Benkom (a postupne aj s jeho kolegami Františkom Illenčíkom, Dušanom Kubaňom a Michalom Novákom zoznámim práve v Slovenskom Komlóši, na oslavách storočnice komlóšskeho divadelníctva. K podaniu rúk došlo skutočne tam, a odvtedy sa datuje aj naše, dovolím si tvrdiť, divadelné kamarátstvo, kamarátstvo Vertiga a Commedie, ktorá mimochodom, v tomto roku oslavuje 40. výročie založenia. V znamení štyridsiatky sa konali aj štvrté Divadelné fašiangy v sobotskom divadle, ktoré v priebehu ôsmich týždňov každú sobotu či nedeľu ponúkajú divákom zábavu, rozptýlenie, ale aj podnety na zamyslenie. Divadlo Commedia pracuje vlastne na základe tejto filozofie: v repertoári prevažuje komediálny žáner, nikdy to však nie je samoúčelný humor: inscenácie divadla divákov na jednej strane rozosmejú, ale i rozplačú, nútia pozastaviť sa, zamyslieť, pretavujú náš často kritický pohľad na svet okolo nás na pohľad láskavý a dobroprajný...

Takýmto pohľadom sledovalo naše predstavenie aj publikum 31. januára. Bolo to naozaj príjemné predstavenie, príjemný čas strávený s príjemnými ľuďmi. Ako som povedala, v minulosti som mala neraz vertigo - závrat z predstavení Divadla Commedia. Netrúfam si povedať, že popradskí diváci mali závrat z nášho predstavenia. Môžem len dúfať, že sme ich zabavili, že sme im ponúkli zážitok v duchu predstavení Commedie, divadla, ktoré má za sebou bohatú minulosť, a pevne verím, že aj budúcnosť, divadla, ktoré pre nás môže byť nasledovaniahodným vzorom.

(do)