Po čitateľsky úspešnej knihe Peštiansky perkelt (Ikar 2003) Gregor Martin Papucsek prichádza s jej voľným pokračovaním pod názvom Maďarský pomaranč.

Publikácia uzrela svetlo sveta v týchto dňoch, takisto vo vydavateľstve Ikar. Prinášame úryvok z „Bezbrehého úvodu“.

Akýže maďarský pomaranč? Veď na obálke je citrón!

No práve.

Sme v päťdesiatych rokoch, vo filme Pétera Bacsóa Svedok z roku 1969, ktorý okamžite zakázali a desať rokov ležal v trezore. Hlavným hrdinom je strážca hate József Pelikán, jednoduchý človek, ale možno sa iba robí. Ako nejaký totalitný maďarský Švejk, také má poznámky počas celého filmu. Od súdruha Virága (Kvetina) zo straníckej centrály dostáva rôzne úlohy, najmä však musí svedčiť vo vykonštruovanom procese. Kým sa učí svoju výpoveď, zahŕňajú ho rôznymi výhodami. Môže napríklad pestovať pomarančovník. Dokonca sa na to príde pozrieť aj vysokopostavený uniformovaný súdruh Bašta. Lenže pomarančovník zostal jalový, nič sa na ňom neurodilo. A tak vynachádzavý Pelikán za zvukov Rákociho pochodu vzácnej návšteve zhora naservíruje citrón.

„Čo to je?“ pýta sa s kyslým úškrnom súdruh Bašta potom, čo zahryzol do prerezaného citróna.
„Pomaranč,“ odpovie strážca hate József Pelikán.
„Pomaranč?“ pochybovačne krúti hlavou súdruh Bašta.
„Áno, nový maďarský pomaranč. Trocha žltší, trocha kyslejší, ale je náš.“
A súdruh Bašta chápavo prikyvuje, že áno, sme dobrí.

Takže tak.

Na tento motív - je to trocha kyslejšie (horkejšie), trocha žltšie (červenšie, černejšie), ale je to naše - narážam často, vlastne neustále, odkedy pôsobím v Maďarsku. Preboha, je to už vyše dvadsať rokov! Prvých desať som zhrnul vo svojej predchádzajúcej knižke. Možno sa pamätáte: Peštiansky perkelt. Čo spomínam len preto, lebo v tejto knižke, ktorú práve držíte v rukách, ide vlastne o pokračovanie.

Druhý diel? Repete? Recyklácia? Zohriata idea?

Prečo nie?