Jubileum Pavla Janíka

Pripomíname si životné jubileum predsedu Spolku slovenských spisovateľov Pavla Janíka, básnika, dramatika, prozaika, prekladateľa a publicistu, ktorý sa narodil 15. októbra 1956. Ťažisko jeho tvorivej činnosti spočíva v poézii.

Predstavil sa ako básnik civilného tónu a spontánneho básnického výrazu, ktorému nechýba schopnosť irónie a sebairónie. Táto poetika sa stala typickou pre celú jeho tvorbu, ktorá popri kritickom charaktere nadobudla aj humorný, až groteskný rozmer. Jeho výraz sa stáva strohým až aforistickým. Preto je celkom zákonité, že do sféry literárnych záujmov P. Janíka sa dostali aj aforizmy založené na myšlienkovom a významovom posune v rámci jazykovej hry.

 

 

Postupne vo svojej tvorbe nastoľuje veľmi znepokojujúce otázky a závažné problémy vývinu ľudstva, pričom sa tematicky a štýlovo rozširuje. Literárni experti konštatujú jeho básnickú virtuozitu a príbuznosť s tvorbou Miroslava Válka. Literárnu tvorbu Pavla Janíka okrem Slovenska publikovali v Bielorusku, Bulharsku, Českej republike, Chorvátsku, Indii, Južnej Kórei, Kanade, Macedónsku, Maďarsku, Ruskej federácii, USA a na Ukrajine.

Ľudovít Fuchs

 

Pavol Janík

Koncert

Neboj sa náhlych zhíknutí orchestra!

To ešte neznamená, že ti dirigent

uzrel na kolene moju ruku.

Dopusť bozk.

 

Vedz, že pohlavie ťa poburuje len do tej miery,

do akej hudbu znepokojuje potlesk.

 

Tebe

Pochádzaš z vône.

Pokrčený kvet.

Vdychujem ťa zauzlenú ako dym.

 

Obývaš hviezdnatú oblohu

a ciferníky digitálnych hodín.

 

Omamuješ ma spoľahlivo

a rýchlejšie ako svetlo.

 

Bolieva ma z teba hlava

a dodnes si ťa mýlim s hudbou.

 

Únos

Pociťujem pohyb tvojich mihalníc,

ako víria svetlo kdesi za obzorom.

Ako sa ustavične meníš

a spolu so súmrakom vstupuješ

do žiary polí.

 

Triaška dozrievajúcich sadov!

Tvoj voňavý vzdych jabĺk.

 

Vietor v tvojich vlasoch

ma unáša.

 

Klavír

Až budeme mať každý svoj kľúč

od toho istého bytu,

presťahujem kus záhrady

na druhé poschodie.

 

Niekedy ta prídem i osobne.

Čistý

a starostlivo oholený

počúvať domáce koncerty.

 

Naisto prídem,

ťarbavo ako klavír,

a vždy práve tak ako on naladený.

 

Manželstvo

Boli sme dvaja,

a zostal z nás

iba neurčitý počet svitaní

a súmrakov.

 

Odvtedy blúdim po dušiach nevzniknutých vecí,

o ktoré sa ustavične potkýnam.

 

Každodenne ťa vídam odkvitať

v náručí bylín.

 

A zmocňuje sa ma strach

z voľne sa pohybujúcich zvierat.

 

Každodenne si ťa vkladám do očí

ako detskú kresbu

a zatajujem dych.

 

Rodinná štúdia

Vždy, keď myslím na teba,

svitá nad Buenos Aires

a Atlantik má nevysvetliteľnú farbu tvojich očí.

 

Cudzokrajné vtáctvo

nám hniezdi na televíznej anténe,

až má z toho hlásateľka

perleťový účes

a úsmev dokonale blond.

Tvrdí, že večnosť trvá už celý rok.

Správy o počasí za ňu hlási

dúhový papagáj.

Na svadobnú cestu

nám želá malú oblačnosť

a úspech veľký aspoň ako objavenie Ameriky

či rekordný len pštrosa z Austrálie

do európskej zoologickej záhrady.

 

Vždy, keď myslím na teba,

svitá nad Buenos Aires

a vietor víri letáky

všetkých aerolínií sveta.

 

Atlantik nepripúšťa nijaký ďalší svetadiel.

Je číry ako kameň vzácnej čistoty.

 

Mihotavou hĺbkou sa napriek tomu podobá otázke,

ktorú naliehavo kladie tvoje telo.

 

Deti neúnavne hľadajú odpoveď

v doteraz nenapísaných knihách

a vystrihujú si z nich pestré obrázky.

 

Deje sa to v dome,

za ktorého oknami planie každý večer ohňostroj.

 

Vždy, keď myslím na teba,

svitá nad Buenos Aires.

Aj dnes je Atlantik z toho celý bez seba.

Je úplne svetloplachý,

aké bývajú len neviditeľné úkazy.

 

Slovo

Na začiatku bolo slovo.

A to slovo bolo

na papieri.

Nepočuteľné.

Slovo, ktoré možno zakryť

dlaňou,

alebo inými nepriehľadnými vecami.

Slovo, ktoré možno poskladať

alebo pokrčiť.

Slovo, ktoré čaká,

kým si ho niekto všimne.

Slovo, ktoré trpí

pocitom menejcennosti.

Slovo, ktoré nejde na odbyt.

Slovom:

slovo

na papieri,

aj keď na začiatku,

a teda prvé.

Vlastne len písaný tieň

slova,

tej jedinej veci,

ktorú majú telo a duša spoločnú.

 

Príležitostná

Mám rád príležitostné básne.

 

Ich prchavé vône

a oslepivé farby v povetrí.

 

Ich úprimné slová,

pravé vzdychy

a ozajstné zvolania.

 

Nočné vodopády,

brokátové luny

a vežové koncerty

mám v nich najradšej.

 

Keď súmrak padne do našej štvrte,

poobzerám sa

po našom nájomnom byte

a po prstoch prídem do spálne

priľahnúť si k tebe.

 

Lebo mám rád príležitostné básne.

 

Ich náhle slová,

prudké zvuky

a nečakané výkriky.

 

Farby

Farby nemôžu dýchať

jedna bez druhej.

 

Láska farieb je nemilosrdná,

bezohľadná a krutá.

Spaľuje všetko a všetkých.

Láska farieb je nákladná.

Stojí nás všetkých veľmi veľa.

 

Farby.

 

Azda v ich jestvovaní

prebýva nesmrteľnosť.

 

Nemôžu žiť jedna druhej.

Pestré a nádherné,

skvostné a vznešené,

slávne a cnostné,

hrdé a skvelé

farby uniforiem.

 

Pri stole

Lazaret poľných kvetov

vo váze.

Toľko beloby

až z toho tuhne v žilách krv.

 

Tak vedno vädneme

odtrhnutí

od života.

 

Chryzantematika

V písacom stroji

a tlačiarenskej černi

umierajú básne,

v ktorých búšila

neskrotná a namyslená

modrá krv

šľachetného atramentu.

 

Privatizácia duší

Už nám vracajú

naše vlastné, znárodnené

a združstevnené duše.

Každému jeho.

 

Nespoznávame ich,

hoci ich máme riadne poznačené.

 

Už sú rozdané.

Odteraz sa večne budeme učiť

s nimi žiť.

To si vydýchnu,

keď ich naposledy vydýchneme.

 

Divadlo Život

Život, ktorý znamená len divadlo -

taký život chceme stále hrať.

Ak vám dačo vtipné práve napadlo,

prezlečte sa do klaunovských šiat.

 

Život nami máva ako kyvadlo -

do kaluže z blata uteká.

Nikdy nie je, ako predtým bývalo -

to je pravda vskutku odveká.

 

Čas je ako pohár po vrch naliaty,

odznova a stále preteká.

Stúpame si sami sebe na päty

a chceme nájsť v sebe človeka.

 

Na duši a na opone záplaty...

Na konci nám smrť dá riadny mat.

Hrať tú hru sa napriek tomu oplatí,

že si bol, raz budeš iste rád.

 

Na javisku život našiel zrkadlo -

každý večer ožíva v ňom zas.

Ak vás čosi do divadla zlákalo,

prenesme sa do pradávnych čias.

 

Zaujmite svoje prázdne sedadlo,

naučte sa život naspamäť.

Keby sa vám pri živote zívalo,

nechajte si vstupné vrátiť späť.

 

Ticho

Zavri okná, zavri dvere,

počúvaj len ticho hrobové.

Zavri okná, zavri ústa,

mlčanie ti všetko dopovie.

 

Žiadna hudba, žiadne slová,

žiadny zvuk a žiadne zvonenie.

Všade iba mŕtve ticho

zapúšťa si mĺkve korene.

 

Za chrbtom nám potichúčky

kráča čoraz dlhší vlastný tieň.

Či to chceš a či to nechceš,

sleduje ťa stále každý deň.

 

Ticho nemé, ticho hluché,

ticho skryté v hlavni pištole.

Pred búrkou, a potom po nej

býva ticho ako v kostole.

 

Nič a ticho patria k sebe

ako nerozlučná dvojica.

Nikde nikto v prázdnom meste

iba strach sám seba bojí sa.

 

Posledné tri takty ticha

opakujú si ťa dokola.

Ani táto báseň neznie,

lebo vôbec nikdy nebola.

 

Ave Válek

 „Vy zomriete na duchaplnosť,“

to je jediné, čo mi povedal

Miroslav Válek.

 

A dodnes neviem,

či mám byť rád,

alebo naopak.

V každom prípade bude lepšie byť,

ako nie.

 

Osamelý blesk

(Miroslavovi Válkovi na cestu)

Tak už si vzlietol

k svojim hviezdam

smrti zahryznutý do horiacich vlasov.

 

Noc dlhá ako limuzína

nám pláva oproti.

 

Zomreli vo mne

predminulé luny,

zhasli sa ruže,

rozkvitol čierny atrament.

 

Na západe svitá

vševidiaci laser

a vševediaci heroín.

 

Do záhrady duše prší krv.

 

Múdrejší o tvoju smrť

(Miroslavovi Válkovi)

Korene vrastajú do zeme ako rakvy,

operní speváci

zvukomalebne kloktajú na javisku,

búrka ženie vlny na breh kaluže.

 

To všetko v prvom okamihu

po zabudnutí na objavenie Ameriky.

 

Na dne svojej duše

si každý opravuje vlastný Titanic.

 

Nočná obloha sa sype na zem

ako trblietavý sneh.

 

A mŕtvi zostávajú s nami,

nemí ako výčitky.

 

Twistnatý strom

Na začiatku jari

kdesi v nadpozemskom raji

znejú prelúdiá Franza Twista.

 

Figový twist

v nich zahaľuje twistové tajomstvá,

kým bobkový twist

na hlave básnika

sa smeje všetkým kapustovým twistom na svete,

ktoré víria v hlavách obyčajných ľudí.

 

Bez vetra sa nepohne

ani suchý twist

na twistnatom strome.

 

Twistujte v slovníkoch,

twistujte v pamäti.

Zatwistujte si

v knihe svojho života.

 

Twist, twist, twist!

 

V mŕtvej schránke

nás čaká anonymný twist.

 

Zúradnieva sa v úradných twistoch.

Trasiem sa ako osikový twist.

Otváram sa ako otvorený twist.

Porúčam sa ako doporučený twist.

 

Pošlite mi poštou

môj rodný twist,

plný twistovej zelene,

kým na čiernej twistine

zvädnú rastlinné twisty.

 

Pomaly k nám prichádza smutný twistár

zo záhrobnej twistárne

s poslednou výplatnou twistinou,

po ktorej príde na našu adresu

už len úmrtný twist.

 

Let´s twist again!

 

Anjela poznáš po perí

V mojej najvnútornejšej vitríne

sa zachveli všetky sklenené spomienky.

 

Na konci mlčania

počuť vlaňajší dážď,

ako pošepky diktuje

svoj nezrozumiteľný telegram.

 

A ty sa stále vznášaš vo mne ako vo sne.

 

Spolu pozorujeme

kĺzavý let motýľov

- letia,

akoby im pod nohami horeli ruže.

 

V nebi je hrobové ticho,

v ktorom zrazu zaznel zvon.

 

Do ucha nám zvonka zvonká zvonkohra.

Má ma v moci trblietavé svetlo noci.

 

A vôkol samý spevokol.

 

Svorka smutných anjelov

zavýja pri svite luny.

 

Rieka klesá od únavy,

smrteľná duša vody

v nej zľahka padá

na dno.

 

Cítiš ortuť v žilách

po výbuchu krvi

- to v tvojich útrobách

vstáva z mŕtvych

nadzvukový anjel.

 

Ó, mrazivá spoveď

zamrznutých sĺz

v tvojich očiach!

 

Niekto ako boh

Ja,

ty,

on

a ešte niekto...

 

- štvrtý ako rozmer,

piaty ako ročné obdobie,

šiesty ako zmysel.

siedmy ako kontinent,

 

ôsmy ako deň,

deviaty ako vrchol osemuholníka,

desiaty ako Beethovenova Deviata symfónia,

jedenásty ako prikázanie,

 

dvanásty ako futbalový hráč,

trinásty ako aspoštol,

štrnásty ako čierny piatok,

pätnásty ako Ľudovít XIV.,

 

šestnásty ako pätnástka,

sedemnásty ako šestnástina,

osemnásty ako sedemnáste storočie,

 

dvadsiatydruhý ako oko,

tridsiatyprvý ako psí tridsiatok

 

tridsiatytretí ako zub,

tridsiatyštvrtý ako Kristov rok,

 

- nekonečný ako boh,

a práve tak bezpohlavný,

 

bezmocný ako ten,

kto iba miluje,

 

bezbolestný, a teda bezcitný,

 

bezkonkurenčný ako boh

vo svete, ktorý nemá iného boha,

bezbožný ako boh,

ktorý nemá boha pri sebe,

ani nad sebou,

 

bezodný ako nebo,

bezuzdný ako vietor,

bezmedzný ako myšlienka,

bezpredmetný ako duch,

 

bezmenný ako nositeľ

nevysloviteľného mena,

 

beznádejne bezchybný,

 

bezcieľny ako večný bežec,

 

bezdetný ako otec

ukrižovaného syna,

 

bezdôvodný ako smrť,

a práve tak bezodkladný,

 

beznárodný ako boh

všetkých ľudí

a im podobných bytostí,

 

bezoký a beztvárny,

beznohý, bezruký a bezkrídly,

bezvlasý a bezzubý,

 

bezpečný ako prístav

nesmrteľných pútnikov,

 

bezplatný ako sľub,

 

bezpríkladný v dokonalosti,

bezprízorný vo vlastnom dome,

bezprostredný ako dotyk,

bezradný ako čin,

bezsenný ako noc,

bezstrarostný ako vták,

 

bezútešný ako pravda,

bezvládny ako najstarší obyvateľ sveta,

 

bezvýhradný ako láska,

bezvýsledný ako spravodlivosť,

 

tvor bez farby,

chuti

a zápachu.

 

Chodí po vesmíre ako bez duše,

stvoriteľ bez rodičov,

bytosť bez bytu,

tulák bez adresy,

 

od nepamäti bez práce,

odjakživa bez chleba,

naveky kráča bez stopy,

 

jednostaj myslí bez rozmýšľania

a stále na to isté,

 

plodí bez váhania,

rodí bez príčiny,

bez ohľadu na čokoľvek a na kohokoľvek,

 

zabíja bez výnimky

- všetkých a každého,

od počiatku až na veky vekov,

 

opúšťa nás bez rozdielu

rasy, náboženstva a presvedčenia,

 

vždy víťazí bez boja,

súdi bez milosti,

trestá bez prestania,

a potom plače bez ľútosti

nad rozliatym materským mliekom

nepoškvrnenej panny,

ktorá mu darovala syna,

aby ho mohol dať

úkladne a dôkladne ukrižovať

rukami svojho vyvoleného národa,

 

tak stále vládne svetu bez dozoru,

nekritizovateľný despota,

 

ustavične koná bez oddychu

a všetko vie, hoci je bez vedomia,

 

modlí sa k sebe bez slova,

prijíma sám seba bez výhrady,

 

dáva sa vzývať bez obalu,

blažene mlčí bez pochybnosti o sebe,

 

tak neprestajne rozhoduje bez svedkov,

bez ladu a skladu,

bez východiska,

 

celý bez seba,

bez hlavy,

bez päty,

bez srdca,

bez kvapky krvi,

 

bez všetkého.

 

Spasme ho,

kým je čas.

 

Možno aj nás

čaká jeho osud -

krutý

ku všetkým tvorcom,

ktorých presiahlo ich vlastné dielo.

 

Modlitby z kameňa

Kríž okna

otvorený

ako rana na duši

krváca.

 

Boh

v drevenom tele

čaká

na návrat človeka.

 

Vojdi

k sebe

ty, ktorý si

nikdy neodišiel,

a neopúšťaj sa.

 

Kôrka stromu,

ktorý sa obetoval za nás,

plače drevenými slzami.

 

Ukrižovaný kameň

mudrcov,

oroduj za nás.

 

Nepominuteľná hviezda

vrastá do minulého času.

 

Počúvaj hlas

kameňa,

ktorý praská

vo švíkoch.

 

Cesta, ktorá stúpa

nahor,

sa nekončí ani v tichu

vesmírnej sakristie.

 

Deň

ako stvorený

na oslavu chleba,

deň náš každodenný

daj nám dnes.

 

Vrcholky stromov,

ktoré ste na nebesiach,

posväťte tento dom.

 

Voľný pád vody

prináša svetlo,

ktoré bolo na počiatku

a ktoré bude i na konci vekov.

 

Na cintoríne stromov

nájdeš

to, čo si nikdy nehľadal.

 

Kov v boku dreva

bolí

ako črepina

zabodnutá do vzduchu.

 

Dom zasadený do prírody

ako úder

blesku

sníva svoj

predposledný sen.

 

Krv,

ktorá skamenela,

stojí ako stĺp

- aby sme sa nezabudli obzrieť

a skamenieť.

 

Železné kvety

visia dolu hlavou

a uprostred dlane

páli ostrý

tŕň.

 

Kam idú kamene,

kým tma syčí pri dotyku svetla?

 

Ticho

sa rozprestiera

ako čistý obrus

na stole,

kde vykrvácal chlieb.

 

Neboj sa,

zásoby smrti

sú nevyčerpateľné.

Aj tebe sa ujde

tvoj vlastný kríž.

 

Po krajine mŕtvych

kráča

živý duch.

Rozumie slovám,

na ktoré sa nezmôžeme.

 

Len život je ťažší

ako balvan

na srdci.

 

Smrť

ľahká ako pierko

opretá na priedomí,

smrť samozrejmá

ako vzkriesenie.

 

V drevenej vlasti

bez dejín

sa končia

naše stopy,

ktoré nikam nevedú.

 

Odpusť nám,

že sa lámeme

ako konáre

pod ťarchou svojho údelu.

 

A otvor nám

dvere,

za ktorými pokračuje

všetko skončené.

 

New York

Na vodorovnom zrkadle

vystretého zálivu

trčia hroty hranatého mesta

zabodnuté priamo do hviezdnatej oblohy.

 

V ligotavom mori lámp

nádherne stroskotávajú

flirtujúce flitrové lodičky

na tvojich vzrušujúcich nohách

plávajúcich v podpalubí

večerných brokátových šiat.

 

Odrazu sme nezvestní

ako ihly v labyrinte staniolu.

 

Niektoré veci berieme osobne –

siahodlhé limuzíny,

vypĺznuté veveričky v Central parku

a kovové telo mŕtvej slobody.

 

V New Yorku sa predovšetkým stmieva.

 

Zažne sa trblietavá tma.

 

Tisícramenný luster veľkomesta

píše každý večer na lesklý povrch vody

Einsteinov odkaz o rýchlosti svetla.

 

A ešte predtým súmrak zaplaví

strieborné plátno newyorskej oblohy

hektolitrami hollywoodskej krvi.

 

Kam siaha ríša z mramoru a zo skla?

Kam mieria rakety štíhlych mrakodrapov?

 

Boh si kupuje hot dog

na dne šesťdesiatposchodovej ulice.

 

Boh je černoch

a miluje sivú farbu betónu.

 

Narodil sa syn samého seba

v papierovej škatuli

od najnovšieho typu otroka.

 

Smutný Silvester na konci storočia

Priatelia i nepriatelia

z detstva

nám miznú zo života

 

Kto hrá s našimi osudmi

osudový šach?

 

Na bielo-bielej šachovnici

čierno-čierne figúrky

sa náhle červenajú

krvou

z čerstvých správ

 

Padáme pod stôl

úplne triezvi

a dokonale mŕtvi

 

Únos do večnosti

Anjeli v civile

nás pozorujú v akváriu.

 

Ale my mlčíme

a s otvorenými ústami

sa rútime hlavou proti sklu.

 

Osvetľujú si autogénom

každý z našich posledných pohybov.

 

Histologické preparáty ticha

kladú pod mikroskop,

aby zväčšili naše utrpenie.

 

Život nás raz všetkých vypne

ako televízor,

zunujeme sa mu,

prestaneme ho baviť.

 

Do dlane šepkám

nevysloviteľné meno

a z rukáva sa mi sypú

samé žolíky.

 

Snežienky snežia.

Knihy vstávajú z mŕtvych.

 

Starnúť, alebo sa zabiť?

- to je otázka.

 

A odpovede sa mihajú okolo nás

pri rýchlej jazde

v ostrých zákrutách,

z ktorých niet cesty späť.

 

Kosovo

(Jánovi Tužinskému

za jeho odvahu a rozvahu)

Horiaci

papierový

Goethe

sa modlí

po srbsky

za štyristo mŕtvych detí

 

V Schillerovom kamennom oku

sa leskne slza ortute

 

Je to cigánsky plač

za malou rómskou vílou

na dne Jadranského mora

 

Krv

má neodolateľnú farbu

modravého svitu neba

z ktorého padá

ľahká a trblietavá

ako sprej májového dažďa

aby zúrodnila poranenú zem

 

Strom z čistého neba

Zamračený strom

znova buráca

 

Strom s rozkonárenými bleskami

zapĺňa vesmír popraskaným svetlom

 

Šialený strom sa strmhlav vrhá

do priepasti hluku

 

Blikajúce jablko

z koruny nepravdepodobného stromu

padá ďaleko od hromu

 

Pre hromžiace stromy

nepočuť ani hvízdať hviezdy

poletujúce okolo tvojich vlasov