- Dostali ste vyznamenanie Rad Bieleho dvojkríža II. triedy za mimoriadne zásluhy pri organizovaní národnostného života Slovákov v Maďarsku. Ako prebiehala ceremónia odovzdávania?

- Prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič 1. januára, pri príležitosti štátneho sviatku Dňa vzniku Slovenskej republiky, vyznamenal 22 osobností kultúrneho, hospodárskeho, spoločenského a vedeckého života. Slávnostný ceremoniál sa uskutočnil v Sále ústavy SR historickej budovy Slovenskej národnej rady v Bratislave. Mal som šťastie byť jedným z vyznamenaných. Navyše som dostal možnosť vziať so sebou aj jedného rodinného príslušníka, šiel som tam s manželkou. Keď sme vstúpili do budovy, vládol tam veľký ruch. Pri vchode a na chodbe stáli urastení mladí muži v parádnej uniforme, príslušníci čestnej stráže prezidenta Slovenskej republiky. Vo veľkej sále vpredu napravo boli stoličky pre laureátov vyznamenania. V hľadisku sa usadili členovia vlády, ministri, poslanci parlamentu, všetci bývalí prezidenti, vysokí cirkevní hodnostári a predstavitelia náboženských spoločností. Bolo nádherné vidieť na vlastné oči toľko významných osobností. Vpredu v strede bolo vyhradené miesto pre prezidenta, predsedu vlády a predsedu Národnej rady Slovenskej republiky.

Slávnosť sa začala piesňou Hoj, vlasť moja. Do sály vpochodovala čestná stráž, po nej postupne prichádzali so svojimi manželkami predseda parlamentu, predseda vlády, a po zvučke fanfár aj pán prezident. Prišli, zdvorilo usadili manželky do prvého radu a zaujali svoje miesta. Slávnostný akt uviedol vedúci prezidentskej kancelárie Milan Čič. Po ňom sláčikové kvarteto zahralo ouvertúru Georga Filipa Telemana.

Po tejto predohre moderátorka po jednom predstavila všetkých laureátov. Boli to údaje zo životopisu, vymenovanie zásluh a určenie druhu vyznamenania. Prekvapilo ma, že ma oslovili ako prvého. Vysvitlo, že preto, lebo mi bolo udelené tohto roku najvyššie štátne vyznamenanie, Rad Bieleho dvojkríža II. triedy. Kto začul svoje meno vstal a po ukončení laudácie si sadol. Keď moderátorka predstavila všetkých vyznamenaných, požiadala nás, aby sme po jednom predstúpili pred pána prezidenta, ktorý nám odovzdal vyznamenanie, podal nám ruku a zablahoželal nám. My sme sa poďakovali poklonou pánovi prezidentovi, premiérovi a predsedovi NR SR, obecenstvu a vyznamenávaným kolegom a sadli sme si na svoje miesto. Keď aj posledný prevzal vyznamenanie, veliteľ čestnej stráže zavelil „Pozor!“ a odznela slovenská štátna hymna. Po tom všetkom pán prezident Gašparovič mal ešte krátky príhovor. Medziiným nám zaželal, aby sme mali šťastie každý deň stretnúť aspoň jedného dobrého človeka. Povedal, že on dnes to šťastie mal, lebo stretol takéhoto človeka, a nielen jedného. Zdôraznil jedinečný prínos vyznamenaných osobností pre celú spoločnosť. Vyslovil želanie, aby Slovensko netrpelo nedostatkom takýchto ľudí, poďakoval sa nám za príspevok pri budovaní Slovenska, zaželal nám dobrý a úspešný rok. V mene ocenených sa pánovi prezidentovi a vláde SR poďakoval Juraj Šteňo, ktorý vyzdvihol úspechy Slovenska na hospodárskom, vedeckom a umeleckom poli. Slávnostný ceremoniál si možno pozrieť na www.ta3.com.

- Čo si myslíte, prečo ste dostali vyznamenanie práve vy?

- Myslím si, že by to bola otázka na telo skôr pracovníkom Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorí podali slovenskej vláde tento návrh. Ďalej niektorým členom vlády, ktorí ho schválili a postúpili ďalej, až pánovi prezidentovi Ivanovi Gašparovičovi, ktorý mi udelil vyznamenanie „podľa svojho rozhodnutia, na návrh vlády SR“. Oni všetci môžu vedieť, všeličo o tom, čo som na tomto svete za nás, Slovákov, vykonal. A keď to vedia oni, možno to dobre vedia, alebo aspoň by to mali dobre vedieť aj naši Slováci v Maďarsku.

Pravda, myslieť si o tom niečo môžem aj ja. Možno tí, čo o tom rozhodovali, čítajú Slovenské pohľady, Almanach Nitra, Slovensko, Slovenské národné noviny, kde som zvykol občas publikovať básne, úvahy, recenzie... Možno čítajú webovú stránku našich Ľudových novín, alebo o mne čítali na www.google.sk, kde nájdu aj webovú stránku Združenia slovenských spisovateľov. Možno si prečítali zborník materiálov z vedeckého seminára Život a dielo troch..., ktorý sa konal 17. mája 2001 na pôde Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre a obsahuje množstvo údajov o mojej literárnej a publicistickej činnosti. Aj v správe Mareka Velčeka (Pravda 12. 12. 2007) sa medziiným dočítame, že „...Založil Literárnu sekciu slovenských spisovateľov, a ako sám píše, v roku 1988 z omylu založil literárny a kultúrno-spoločenský časopis SME.“ Potom odkiaľsi cituje moje slová: „V nežičlivom prostredí, kde Slováci už odjakživa žijú prevažne bez slovenských škôl a slovenských bohoslužieb, som robil čo sa dalo. Viedol som Literárnu sekciu, neskôr Združenie slovenských spisovateľov, v jedinom slovenskom týždenníku (Ľudové noviny) som pre mládež redigoval literárnu rubriku Škola milovníkov literatúry, atď. Popri tom som vydal sedem knižiek. Do priazne milého čitateľa aj touto cestou venujem túto ôsmu.“ Bolo to dávno, keď som to napísal, lebo od tej doby mi vyšla už aj 17. knižka. Detská literatúra, preklady... Nuž, domnievam sa, že asi preto, lebo som všeličo urobil, čo nikto iný z nás tu, v Maďarsku. Činiť sa na poli našej slovenskej kultúry, boriť sa za jej prežitie, má právo každý z nás. Malo by to byť našou povinnosťou.

- Spolu s vami bol vyznamenaný aj napr. historik Pavel Dvořák a hokejový brankár Vladimír Dzurilla.

- Pána Dvořáka poznám ako renomovaného historika, ktorý sa preslávil svojimi dielami o najstaršej histórii nášho národa a územia, na ktorom odjakživa žije. Jedno z nich, ODKRYTÉ DEJINY (Dávnoveké Slovensko), mám aj doma a je mojim obľúbeným čítaním. Po slávnostnom akte nás pán prezident prijal na recepcii, kde som sa zhováral aj s pánom Dvořákom. Vyjadril som svoju veľkú radosť z nášho stretnutia, lebo ja ho poznám už dávno z jeho diel. Vážil som si ho, a teraz si ho vážim aj preto, lebo pred televíznou verejnosťou vyriekol svoje vedecké presvedčenie: „Slováci majú krásne dejiny. Mali by o nich vedieť oveľa, oveľa, oveľa viac!“ Trojnásobnému svetovému šampiónovi, držiteľovi troch olympijských medailí a slovenskému hokejistovi storočia Vladimírovi Dzurillovi som toho času neraz pred televízorom fandil a urobil mi veľa radosti. Žiaľ, s ním som sa stretnúť nemohol. Vyznamenanie dostal in memoriam, prevzala ho jeho manželka. On 26. júla 1995 v Nemecku zomrel.

- Nie je to vaše prvé vyznamenanie. Aké ceny ste doteraz získali?

- Cenu za básnickú tvorbu som po prvý raz dostal r. 1982 od generálneho riaditeľa Vydavateľstva časopisov Norberta Siklósiho, pamätnú plaketu mi udelil Pamätník slovenskej literatúry MS v Martine, striebornú medailu Kanadská slovenská liga r. 1989, Poctu Štefana Boleslava Romana za významný prínos k rozvoju slovenskej literatúry, neohrozenú a neúnavnú obhajobu práv a záujmov slovenskej menšiny v Maďarsku mi udelil Minister kultúry SR Ivan Hudec r. 1998 a teraz Rad Bieleho dvojkríža II. triedy za mimoriadne zásluhy o Slovenskú republiku pri organizovaní národnostného života Slovákov žijúcich v .zahraničí.

- Ste rodákom z Mlynkov, ale bývate v Budapešti. Myslíte si, že vaše vyznamenanie patrí aj prostrediu, ktoré vás obklopovalo, resp. vás obklopuje? Čo cítite voči svojmu rodisku?

- Každé vyznamenanie patrí tomu, komu ho udelili. Iná otázka je, komu môžem ďakovať za svoje schopnosti, svoje vzdelanie, úroveň výchovy a pod. Tu zrejme prídu do úvahy na prvom mieste moji rodičia, súrodenci, blízki a vzdialenejší príbuzní, ale aj kolektív mojej rodnej dediny a jeho bohatá ľudová kultúra, ba aj rodný kraj, jeho krásy a kvality... Mám rád svoju rodnú dedinu i svojich rodákov. Zozbieral som a knižne som vydal značnú časť našich piesní, s priateľom Štefanom Lamim sme sa pričinili aj o vydanie našich ľudových rozprávok a vydal som I. zväzok monografie našej obce. Urobil by som všetko možné, aby sa zachránil základ našej pôvodnej kultúry: nesmierne vzácny slovenský jazyk. V tomto boji nie som sám. Ukázalo to aj nedávne stretnutie pilíšskych Slovákov v Mlynkoch. Mám z toho radosť a bez mojej pomoci určite neostanú.

- Čo odkazujete našim čitateľom?

- Odkazujem im, aby nikdy neprestali čítať naše noviny a všetko, čo je po slovensky napísané, aby vydržali v zápase o našu jedinečnú slovenskú kultúru, ktorej základom vždy bol a je náš jazyk. Naša sila je slovenské slovo. Je to ako ten vlas horskej víly v opasku Jánošíka. Chráňme si ho, nedajme si ho preťať násilníckej, zlovestnej ježibabe - Asimilácii.

(ef)

http://hosting.brain.sk/szlovakirok.hu/index.php/article/articleview/45/1/2