Ako ujček Vilo prihotovil drevo Zsigmondovi Móriczovi

Miestni obyvatelia sa usilovali zohnať akúkoľvek robotu, a tak sa stávalo, že zopár chlapov, alebo malá skupinka hľadajúca zárobok, sa už za úsvitu pohla cez lesy do Leányfalu, Tahi, či k senondrejským letným domom alebo vilám poobzerať sa po práci.

Tak sa dostal ujček Vilo P. - vtedy ešte šarvanec - s pílou a drevorubačskou sekerou na pleci s kamarátom do Leányfalu na Hlavnú ulice k miestu, kde býval spisovateľ Móricz. Vo dvore uvideli veľkú hromadu čerstvo dovezeného dreva na kúrenie. Veľmi sa tomu potešili, istotne bude robota. Zaklopali na bráničku v plote, slušne pozdravili a ponúkli sa drevo popíliť, porúbať a uložiť do drevárne. Zsigmond Móricz práve raňajkoval na terase so ženou, dvomi dcérami a s dvomi priateľmi z Pešti. Zdvihol sa od raňajok, prešiel k bráničke a spýtal sa ich, čo by to rodinu stálo, koľko by zaplatil. Nečakal ani na odpoveď a pyšne hovorí: „No, to čo si myslíte, to je veľa“.

Vilo sa začal odvážne jednať, peniaze potrebovali, nechceli sa driapať naspäť do kopca s prázdnymi vreckami, preto pristali na ponuku polovičnej sumy než ako bolo zvykom, nechceli si nechať ujsť zárobok. Veľmi dobre vedel, že mnohí dedinčania chodia po okolí a hľadajú robotu, preto sa potešili aj tejto príležitosti. Také myšlienky ich doviedli k tomu, že sa dohodli za polovičnú cenu drevo tiež porúbať a uložiť. Vošli dnu, vyniesli z drevárne kozu na pílenie, a pustili sa do práce. Vilo si rámovú pílu nabrúsil ešte predošlý deň.

Domáci pán so sluhom im doniesol demižón vína z pivnice, potom s rodinou a dvoma priateľmi sa pohli k mederskej kompe, obzrieť si majetky Zsigmonda Móricza, nachádzajúce sa na Senondrejskom ostrove. Práca s pílou išla mládencom od ruky, hromada porúbaného dreva rástla, keď začuli obedňajšie zvonenie kostola v Mederi. Vtedy postáli, obzreli si koľko spravili a koľko práce ich ešte čaká.

„Bodaj ťa, Vilo!, čo ako sa budeme ponáhľať, do zotmenia to nestihneme ani popíliť, nie ešte porúbať, budeme tu azda aj do pozajtrajška, na hody, na sviatok sv. Ladislava.“

„No to azda nie“, odpovedal so smiechom Vilo, „zoberme tú hrubšiu kladu na druhom konci a opatrne ju celú dajme do drevárne“.

„Jaj, to nemôžeme“ hovorí priateľ naľakano, „však už aj peniaze sme dostali“.

„To je pravda, bratku, ale len polovicu, preto aj my spravíme len polovicu roboty, a zvyšok nech dorobí panstvo z ušetrenej polovice peňazí.“

Tak sa aj stalo, veľké klady dreva zaniesli dovnútra, do drevárne, potom Vilov druh začal dovtedy popílené drevo štiepať. Porúbané drevo pripravené už na kúrenie preniesli v koši a pekne ho uložili popred väčšie klady a tak majstrovsky prekryli nepopílené drevá.

Prácu ukončili skôr ako sa Móriczovci vrátili, dopili víno, odobrali sa od sluhu, ktorý vedel čo vyviedli, ale pretože to nebola jeho starosť, tiež sa na tom zasmial. Domov prišli ešte pred zotmením a v krčme so smiechom porozprávali čo sa im prihodilo.

Rudo Fraňo

Slovensky prerozprával: Jožo Schwarz

Príbeh je z knihy Ruda Fraňa: „Humor našich predkov“, ktorú autor práve vydáva vlastným nákladom v maďarčine a pripravuje aj jej slovenské prerozprávanie. Rudo Fraňo nie je Slovákom v Maďarsku neznámy. Vydal knihy o histórii svojej rodnej obce Senváclav (Pilisszentlászló), ako aj o jej ľudovom staviteľstve. Preložil a vydal romány Milana Ferka o Jánošíkovi a Matúšovi Čákovi. Okrem spomínanej knihy veselých príhod Pilíšanov má v tlači aj publikáciu približujúcu legendy a skutočnosť o Jánošíkovi. Pracuje aj na ďalších prekladoch a nezanedbáva vlastnú literárnu tvorbu.