O Adamovi. Keď svet prichádza o básnikov

Adam mal 48 rokov, bol básnik, novinár a môj kamarát. Pohreb mal

na deň zaľúbených a to by veru ani on nevymyslel, čo aký bol vtipkár.

Dlhodobejší pobyt v zahraničí, dosť ďaleko od domova, má aj tú nevýhodu, že sa niektoré správy dozvedáte naozaj až po funuse. „No a predstav si,“ povedala mi matka v rámci odkazu, že sa z Bratislavy šťastne vrátili do Rumunska, „že včera pochovali Adama.“ Adam mal 48 rokov, bol básnik, novinár v krajanskom časopise a môj kamarát. Pohreb mal na deň zaľúbených a to by veru ani on nevymyslel, čo aký bol vtipkár.

Sú chvíle, keď sa cítite hlúpo. Ako sa správať po takejto správe? Rozum predpisuje čosi ako smútok a žiaľ, ale v stave neuverenia toho, čo ste práve počuli, sa telo odmieta podriadiť sa riadiacemu orgánu v hlave. V akejsi divnej strnulosti tela myšlienky bláznivo kovíria časopriestorom a ja si spomínam na Adama Suchánskeho z Nadlaku v rôznych podobách, pričom mi v predstavách dominuje najmä jeho sarkastický úsmev a jeho ironicko-humorné poznámky. A hoci po mojom odchode z rodného mesta sme sa stretávali čoraz menej, pamätám si aj na jeho smútky a chvíle skepsy. Bol to človek, s ktorým sa vždy dalo dobre porozprávať. O hocičom. Vedel sa chopiť každej témy a nikdy sa nad nikoho nepovyšoval.

Nikdy nezabudnem, ako už naozaj dávno, mal som tuším 17, mi kamarátsky a otvorene povedal: „No konečne, už tu nie som najmladší! Bolo načase, aby prišiel niekto druhý.“ Hovoril o členstve v literárnom krúžku Ivan Krasko z rumunského Nadlaku. Toto zoskupenie literárne nadaných krajanov neskôr vytvorilo vydavateľstvo Ivana Krasku a doteraz „vychrlilo“ niekoľko desiatok vlastných zbierok básní, niekoľko románov, stovky literárnych prekladov, monografie a historické štúdie. A stálo pri zrode slovenských časopisov Naše snahy, Rovnobežné zrkadlá/Oglinzi paralele a Dolnozemský Slovák. O ich kvalite nehovorím, na to sú kritici. Ale ak už raz ste Slovákom v cudzej krajine a myslíte a tvoríte v rodnej reči, je pre vás hrdosťou patriť k úzkemu kruhu tých, ktorí už niečo dokázali, ktorých tvorba je rešpektovaná. A Adam bol pre mňa príkladom niekoho, komu to píše. Vtedy, koncom osemdesiatych rokov sme si boli v krúžku generačne najbližší, delilo nás iba desať rokov a Adam ako jediný zo starších literátov, mi nikdy nedal najavo, že som ucho. Začiatočník. Rojko. Skôr naopak, mal som pocit, že každé naše stretnutie ma ešte viac motivuje aby som písal. A keď vydal svoju prvú básnickú zbierku (mali ste vidieť, ako vyzerá ľudská radosť!), tuším to bola Ružová gilotína, venoval mi ju so stručným podpisom: „Čakám na tvoju!“ Dočkal sa, tak ako som sa dočkal aj ja a ako sme sa neskôr dočkali aj ďalších vlastných kníh. Mne ich v Nadlaku vyšlo 5 a Adamovi, s hanbou sa priznám, že už ani neviem koľko... Keď žijete dosť ďaleko od domova a potom ešte ďalej (Bratislavu vystriedal Brusel) a chodíte do rodiska čoraz menej, niektoré veci vám prosto jeho žena bola v nemocnici, krátko po uniknú...

Adam sa mi raz zdôveril, že jeho hádam najväčšou chybou v živote bolo to, že nezostal na Slovensku. Keď mu to núkali. Ešte v dobách Československa, niekedy v osemdesiatych rokoch. Ako mladý talentovaný po slovensky píšuci autor pôvodom z Rumunska, mal prisľúbenú pomoc od vplyvných (v tej dobe) kolegov od pera. Ak by sa „zabudol vrátiť“ do Rumunska. Normálne to takto nefungovalo, ale keď známy pozná známeho... „Nemohol som,“ povedal mi Adam. Nemohol kvôli rodičom, ktorých nechcel len tak opustiť a aj kvôli svojej láske. Jeho žena nebola etnická Slovenka. Ktovie ako by sa boli jeho umenie a tvorba vyvíjali v širšom literárnom prostredí ako bolo to krajanské v Rumunsku. Ak by bol zostal v „cudzine“, ktorá však preňho nebola cudzinou. Skôr naopak. Adam Suchánsky ako jeden z mála rumunských Slovákov dobre poznal súčasnú literárnu slovenskú tvorbu, prečítal všetko slovenské, čo sa mu dostalo pod ruky a cítil sa Slovákom každým cólom svojho ja. Bol to práve on, ktorý ma upozornil na evergreeny od Gejzu Dusíka a na staršie slovenské pesničky o ktoré som sa dovtedy nezaujímal. Som mu za to vďačný. Bolo to na nadlackej svadbe, kde sa veľa jedlo a ešte viac pilo a veľa, veľa tancovalo. Adam netancoval, cítil sa osamelo, lebo operácii a on sa bál, že to nemusí skončiť dobre. „Vieš, všetky tieto pesničky čo naši hrajú, mi ju pripomínajú,“ povedal mi takmer s plačom keď sme spolu fajčili a popíjali. Sú chvíle, keď sa muži za slzy hanbiť nemusia. Bol rád, že sa má s kým porozprávať. „Pri Dusíkových evergreenoch sme sa dali dokopy,“ rozjímal citovo a ja blbec som ani nevedel, kto to bol Dusík...

Adamove básne sa stali súčasťou celoslovenskej literatúry, jeho meno aj jeho osobne poznali viacerí slovenskí literáti. Jeho básne boli preložené do viacerých jazykov, najmä však do rumunčiny. Bol ústrednou postavou jedného dokumentárneho programu nemenovanej slovenskej televíznej stanice, čo mu mnohí Nadlačania nevedia zabudnúť. Že bol až zúfalo úprimný a neváhal pozvať štáb do svojho skromného domčeku či do krčmy v rumunskej štvrti. Adama to škrelo. Že ho ľudia ohovárajú a že televízny štáb urobil z jednej biedy ešte väčšiu biedu. Niektoré veci neovplyvníš...

Ako autori sme sa s Adamom stretli v troch antológiách básní, z toho dve vyšli na Slovensku a jedna v Rumunsku v jazyku esperanto (Echo de niaj krioj/Ozveny po výkriku). Ja som však oveľa radšej, že sme sa s Adamom naozaj stretli. V tomto živote. Z ktorého bez vysvetlenia tak rýchlo zdrhol. Mal som ho a ešte stále ho mám uloženého ako prvého v mobile. A ako Adam. Znie to banálne, že? Menej banálne je, že sa už nikdy neprihlási. A nedá mi, aby som to číslo len tak vymazal.

Je mi ľúto Adam, že sme v posledných rokoch neboli častejšie spolu. Že sa naše cesty zo súbežníc zmenili na rôznobežky. Lebo pocitu z dobrých kamarátov nie je nikdy dosť! Je mi tiež ľúto, že som nemal pre teba viac príležitostí na tlmočenie. Viem, že ťa to vždy potešilo a vždy ti to pomohlo, najmä finančne, ale mohol si tak aspoň okoliu dokázať, tomu, koré ti vyčítalo, že nie si gazdovský typ, že si vieš na seba zarobiť aj ináč. Je mi ľúto, že si odišiel tam do neznáma, kde nevieme, či si vážia poetov. Že si odišiel taký mladý a tak rýchlo, nečakane, bez avíza, bez ďalších bonmotov, ktoré si ma mohol naučiť. A bez ďalších veršov, ktoré si ešte mohol spáchať. A je mi ľúto, že stále nemám tvoju knihu Skvapalnené krídla Ikara (2003). Chcel som ju s tvojim venovaním, Už nebude.

Už viem, aké to je, keď svet prichádza o básnikov. Veľmi prozaické, smutné, bez nadhľadu a humoru. Tu vo francúzskom prostredí sa hovorí C´est la vie. Taký je život. Darebák, povedal by si ty. A dodal k tomu niečo humorné. A obaja by sme sa zasmiali. Veru. Ale dovoľ Adam, aby som sa teraz nesmial. Vieš, nejak to nejde.

Jaromír Novak

(jaromirnovak.blog.sme.sk)