Pred polstoročím nás opustil ● „Otec pokolení“ Ivan Krasko

Autorka týchto riadkov, absolventka slovensko-maďarského odboru Filozofickej fakulty Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti, je dodnes v pomykove, ak má odôvodniť, prečo si onoho času, v školskom roku 1957/58, zvolila tému diplomovej práce „Podobné motívy v poézii Ivana Krasku a Endre Adyho“.

„Spasení budú tí, ktorí nepovedali všetko,

čo vedieť sa domnievali,

a zatratení, ktorí hovorili viac,

ako povedať mali na dni sviatočné...“

Mala rada diela oboch básnikov, no na takúto komparatistiku - ako 21-ročná - nebola pripravená. Keď začala pracovať na uvedenej téme, Ivan Krasko ešte žil. Mienila ho navštíviť, spýtať sa ho na všeličo, na to, čo neprezradil vo svojom nie príliš rozsiahlom diele (52 básní). V tom skromnom diele, o ktorom známy kritik napísal: „...od dôb génia Hviezdoslavovho nemala poézia slovenská básnika takej divinačnej sily, tej vnútornej hodnoty, dokonalosti výrazovej, ako má v Kraskovi...“

Oneskorila sa, Ivan Krasko 3. marca 1958 navždy zložil pero...

Dnes - pri spomienke na autora diela divinačnej sily - sa pokúsime zalistovať v práci napísanej pred polstoročím.

... Ivan Krasko ešte ako dvadsaťročný napíše báseň Hviezdoslavovi, ktorá je prejavom horúcej lásky a úcty k velikánovi, dôkazom toho, že u básnika sa rodí snaha (a ešte koľkokrát!) oslobodiť sa od smútku alebo aspoň nájsť a vysloviť jeho príčiny, objektivizovať ho. Pritom, akoby sa priznával aj k pochybnostiam o vlastnej básnickej tvorbe: „mne slabé krídla rástli as' len nato, / by mohlo byť z nich občas brko vzato, / keď treba pera - predpísať si lieky / na vlastné rany z duše apatieky...“ Je presvedčený, že sa nikdy nepriblíži k žiarodarným hviezdam, nedokáže pozdvihnúť sa nad vlastné bôle: „...ja budem preds' len mláďa nízkych hniezd“. Endre Ady, takisto dvadsaťročný, sa vtedy takto zmieňuje o svojich básňach: „...pár kurta sor, mit eddig írtam, / néhány könnycsepp ... milyen kevés ez, / nem olvassák, el is felejtik...“

My však vieme: obaja vylietli vysoko, obaja nazreli do hlbín duší, chodili priepasťami života, nie div, ak sa im často i hlava zatočila. Viackrát chcú odhodiť „piesne, husle, struny, slák“, no vnútro im nenechá mlčať, nuž obaja opätovne siahnu za perom. Vznikajú nové básne, dokonca aj zbierky. U Adyho je tých zbierok veľa, u Krasku sa môžeme tešiť dvom. Sú to Nox et solitudo a Verše. Prvá vyšla v auguste roku 1909 a vyvolala neobyčajne veľkú ozvenu. Písalo sa o „obohatení slovenskej lyrickej poézie“, hovorilo sa o „rýdzom, originálnom talente“, bol kritik, ktorý napísal, že básne celej zbierky sa krútia okolo jediného bodu, a to je láska. Myslíme si, že toto posledné bolo neopodstatnené tvrdenie. Ivan Krasko je synom svojej doby, je umelcom, mužom, ktorý hlboko prežíva všetky protirečenia, napätia, rozpory tejto doby a jeho piesne sú skutočne smutné, túžiace však nielen po milovanej žene, ale aj po plnom živote, ktorého plnosť už nie je schopná zabezpečiť iba šťastná láska. Tak je to aj u Adyho. Započúvajme sa do jeho veršov, ktoré sa objavili tiež v auguste roku 1909: ...Minden egész eltörött, / Minden láng csak részekben lobban, / Minden szerelem darabokban, / Minden Egész eltörött.“

Ak teda chceme analyzovať a posudzovať vcelku Kraskovu tvorbu, nemožno nezbadať úsilie autora nájsť seba samého, nájsť súlad sna a reality, nájsť celistvosť života. Nox et solitudo - noc a samota - sú nástrojmi diabla, hovorí stredoveká múdrosť. A málo kníh si našlo taký obsahu primeraný názov. Noc a samota sú prízračné pre tvorbu básnika, lebo tento osobitný, hlboký tón je podmienený nielen osudmi lásky, ale aj podstatou duše. František Votruba dobre vystihuje prvky, z ktorých sa skladá to „rembrandtovské jasno-temno”: „Zrážajú sa tu v konfliktoch prísny pocit ľudskej zodpovednosti a povinnosti so skepsou, rezignácia z nesplnených možností a predsa zasa horúca túžba po nich...”

Zápas duše vyznieva aj z básne Solitudo, v ktorej poet prosí boha úbohých a ponížených, aby uzrel: „jak beznádejne vykladá Ti / nesmiernu veľkosť úbohosti svojej, / bez zásluh leží v prachu nízkej zeme - / hľa nepatrnosť biedna / medzi všetkým tvorstvom...“

Stesk a pocit slabosti núti padať k nohám „najväčšieho” aj maďarského básnika Adyho: „nézd, Uram, nincs nekem lábam, / csak térdem van, csak térdem,/ ... s száraz karó a két karom már, / Uram, láss meg Te is engemet, / mindennek vége, vége...“

Obaja hľadajú cestu k uspokojeniu, ale predovšetkým odpoveď na otázku, aký je zmysel života. Obaja sa zmietajú v borbe medzi pochybovačnosťou a skepsou intelektu a medzi vedomím povinností. V tomto úpornom hľadaní sa Krasko aj Ady často obracajú k nebesiam. Krasko sa dostane aj na prašnú Kristovu cestu k Jerichu, na ktorej je aj teraz „bodľač taktiež storaká” a kde v slnečnom páli večne slepý žobrák - sám básnik - sa vyznáva z vín: „...tam sedí s dušou ubitou, / ku fiku biedne pričupený / a plače... Synu Dávidov! (Quia pulvis sum - Pretože som prach)...“

Spomeňme tu aj jeho nevypracovaný protivojnový fragment Eli, Eli, lama sabachtani? - (Bože môj, Bože môj, proč si mne opustil?), ktorého stredobodom je rozjímanie: v kom je viac tragiky - v ľudstve, či v Kristovi. Rýmujú naň Adyho verše: „Keresztek az egész földön, / keresztek a földi jóságon, / s égi szózat: Megérdemlem, / keresztet miért vállaltam ezekért?“

Z týchto básní však nevyplýva pobožnosť básnikov. Citujeme z Kraskovho listu k farárovi Bodickému: „Kristovo učenie mi je blízke a drahé mojej povahe, však Krista mám za púheho človeka a len človeka”. Je to viera podobná viere Adyho: „...Hiszek hitetlenül Istenben, / mert hinni akarok, / mert sohase volt még igy rászorulva / sem élő sem halott...“

Hlboko pesimistickou básňou Zmráka sa, stmieva sa Krasko žiali nad faktom, že sa život neúprosne náhli, žiada si večne zúčtovania, pri ktorých možno neobstojí, lebo sa cíti byť neosožným. Tlačia ho výčitky nielen vlastného svedomia, ale i ...výčitky neznámych duše sa chytia...

Rôznymi štylistickými prostriedkami sa vyjadruje ten istý subjekt: on... žaluje zúfalé žaloby márne, on je ... príliš úbohý z šíreho sveta..., on volá o pomoc a ... spomienky hriešne hádže do tvárí... Podľa Votrubu „nebolo ešte slovenského verša, ktorý by vyjadroval taký žeravý bôľ”. Ťažko je priložiť od Adyho jedinú podobnú báseň. Je takých totiž veľa. Preto sa len odvolávame na poznanú: Sírni, sírni, sírni a uvedieme časť z iného diela: „...hallottátok már? / ősszel, amikor kavarog a köd, / az éjszakában valaki nyöszörög. / Valaki minden jajt összelopott, / valaki korhadt, vén deszkákon kopog...“

Aj ostatné, tu nevymenované Kraskove básne sú výhonkami jeho „individuálneho pesimizmu“. Takto ich pomenoval Albert Pražák, ktorý však podotkol, že v Kraskovi prebývali aj pozitívne stránky pesimizmu „vůči rodu, národu, lidem...“

Ivan Krasko a Endre Ady nie sú schopní neprelomiť stiesňujúci kruh vlastných žalôb, vyzdvihnú sa nad ne a obracajú sa k národu. S nadosobnou tematikou sa hlási Krasko, keď napíše dielo Jehovah. Rámec tvoria biblické motívy, z ktorých počujeme zúfalý výkrik hrôzy nad tým, že hynie vlastné plemä. Básnik chce, aby ho trestajúca pravica Boha zasiahla pätnástimi trestami, lebo si neuvedomuje, že sa pripozdieva. Požaduje činy od vlastného rodu a v tom požadovaní je vlastne skrytá aj viera.

Ady vo svojich, „maďarským pesimizmom“ nazvaných veršoch je takisto rozhorčený: „...Ha van isten, ne könyörüljön rajta / veréshez szokott fajta... / Ne legyen egy félpercnyi békességünk, / mert akkor végünk, végünk...“

Obaja hromžia nemilosrdne, ale s bôľom: „...nech doživotne hnusné nosí bremä, / zbabelá ruka jeho večne / nech prosí o chlieb z vlastnej práce...“ - „preklína“ Krasko a Endre Ady takisto pobúrene zisťuje zbabelosť svojho národa: „...sohse harcolt még harcot végig, / csak léhán és gyáván kavarta...“

Kritici často citujú kruté slová z Jehovah, pričom uznávajú, že dielo je vykresané, je ako diamant, jeho slovník, jeho básnické obrazy, epitetá sú neopakovateľné. Spomeňme tu jednu, možno „najhlbšie precítenú“ kliatbu: „...nech matka žiadna pevca nezrodí mu, / čo slzy krvi stieral by mu z líc...“

Ďaleko je ešte básnik od upokojenia, vyrovnania sa so sebou, no hľadá cestu z chaosu a jeho úporné hľadanie hovorí aj za seba, a k nám tiež. Hovorí, „že človek sa nevzdá nádeje, nevzdá sa života posväteného pravdou, života skutočného bez lži a mamon“. (M. Chorváth, 8. marec 1958.) S vysokou umeleckou hodnotou Kraskovho diela sa oboznámila aj svetová literatúra. Prekladali ho do poľštiny, taliančiny, angličtiny, nemčiny, francúzštiny a do maďarčiny tiež. Aj to je zárukou trvalosti hodnôt jeho poézie a nesmrteľnosti slovenského slova.

Sme presvedčení, že najlepšie urobíme, ak tu skončíme s listovaním a odporučíme čitateľovi, aby si vzal do ruky útle Kraskove knižočky a aby čítal. Len tak sa môže presvedčiť o pravdivosti slov autora:

„nehromadím hluché slová,

nech kto jak chce o nich húta,

na každom je krv prischnutá,

srdca môjho krv prischnutá..!“

Mária Šingeľová-Jakabová