Ondrej Štefanko (18. marca 1949 - 20. februára 2008)

Hlavný hnací motor dolnozemskej spolupráce ● Zostane nenahraditeľný

Ondrej Štefanko ● Putovanie hrdzavou krajinou

Lejak sa sem dostavil znenazdajky. Spláchol špinu.

Okúpal malebné zátišia. Žalostnú krajinu nikto nepoľutuje.

Nikto sa nezmiluje nad hrdzou. Ani človek,

Ktorý si hrdzu nevšíma. Ktorý sa tam potuluje sám.

Alebo v dave.

Vrava mohutnie. Gestá sú čoraz nezaujatejšie.

Nezaujatý je aj tento stav očisty a vykúpenia.

Hrdza je všadeprítomná.

Kroky malátnejú. Aj voda zhora padajúca do prázdnych očí.

Človek ide svojou cestou. Hrdza za ním.

Nezaháľa. Jej zuby hryzú do okolia.

Jej pažravá papuľa sa človekom nenasýti.

Lejak neprestáva.

Človek tiež.

Ide svojou cestou. Slepý. Naverímboha

Pokračuje v púti. Bez očisty.

Bez vykúpenia.

Hrdzavá krajina tiež. Bez človeka.

Aj s ním.

Ondrej Štefanko ● Slovenský básnik z Rumunska

Pre Nadlak, slovenskú dedinu v Rumunsku, kde prežil väčšinu života, zostane nenahraditeľný. Amatérsky literárny krúžok premenil na Literárno-vedeckú spoločnosť Ivana Krasku a založil vydavateľstvo. Najúspešnejšie slovenské vydavateľstvo mimo územia Slovenska. Toľko kníh, publikácií a vedeckých zborníkov ako v posledných rokoch Nadlak a Slováci z Rumunska ešte nezažili. Pre tých, čo ho poznali bližšie, sa zdalo, že Ondrej je večný človek. Večne plný nápadov, energie, a hromového hlasu, ktorý z neho robil nenapodobniteľného recitátora a zároveň majiteľa zádumčivého pohľadu, ktorý skrýval ťažko pochopiteľné svety. O niekoľko dní mal oslavovať 59. narodeniny. Literárna tvorba Ondreja Štefanku je na Slovensku málo známa, podobne ako tvorba ostatných dolnozemských autorov z Rumunska, Maďarska, Vojvodiny, no Ondrej tento „údel” znášal statočne. Bol hrdý na to svoje a na to naše. Slovenské, a predsa iné. Netajil sa, že pre členov národnostnej menšiny ponorených do kontextu iného, väčšinového národa nie je dobré byť odkázaný iba na kultúru materskej krajiny. Štefanko ako jeden z prvých krajanov hovoril o myšlienke trojkontextovosti slovenských umelcov z tohto kúta Európy. V prvom rade ide o kontext materskej krajiny, lebo nie nadarmo sme my, narodení mimo domoviny praotcov, hrdí, že sme si viac ako desať generácií zachovali reč a identitu predkov. Vždy sme lačno čítali akúkoľvek slovenskú tvorbu zo Slovenska. Druhý kultúrny kontext, o ktorom hovorieval Štefanko, je vplyv rumunskej kultúry na formovanie umeleckého videnia sveta literárne nadaných Slovákov z tejto krajiny. Čo nie je na škodu, veď rumunská literatúra už dávno obohatila dedičstvo svetovej tvorby. Inšpiráciu väčšinovou kultúrou iného štátu Štefanko zdôrazňoval aj v prípade Slovákov z Vojvodiny a Maďarska. Cez ktorých sa dostávame do tretieho kontextu literárnej inšpirácie. Do kontextu menšiny, ktorá v špecifickom prostredí a čase zhmotňuje vlastné kultúrne prejavy. Vytvára originálne zázemie na vznik hodnôt, ktoré by mimo tohto kontextu slovenskú literatúru ako celok neobohatili. Štefanko mal potrebný nadhľad a zmysel pre realitu, aby si uvedomil, že tvorba Slovákov z Rumunska neovplyvní učebnice slovenskej literatúry, ale ako dával najavo, to ani nebolo ich snahou. Ich tvorba predovšetkým bola a je signálom, že ešte sú, že pretrvávajú a uvedomujú si silu slova. Niektorí krajania sami seba nazývajú „šunkou v sendviči” - vtesnaní medzi kultúru krajiny predkov a kultúru štátu, kde žijú. Práve v tomto smere je nedopísaná báseň života Ondreja Štefanku najväčšou tragédiou, lebo bol to on, kto šunkovosendvičové názory vyvracal a snažil sa dokázať, že hoci sme malí počtom, dokážeme byť veľkí duchom. Bol spoluautorom Slovníka spisovateľov Dolnej zeme a bol to on, ktorý univerzálnou publikačno-výskumno-organizačnou činnosťou, svojím spôsobom bytia a silou presvedčivosti pozdvihol tvorivého ducha dolnozemskej tvorivej spoločnosti. Na rumunskú literatúru „útočil” prekladmi diel slovenských a českých autorov. Vincent Šikula, Anton Hykisch, Pavel Vilikovský, Miroslav Válek, Bohumil Hrabal, to je iba niekoľko mien. Štefanko neúnavne a veľa čítal a snažil sa to prečítané, esteticky a umelecky pútavé odovzdávať ďalej - prekladal z viacerých jazykov a vďačne aj diela autorov menšinových kultúr. Túto črtu v ňom spoznali mnohí. Imrich Fuhl, slovenský básnik z Maďarska o Štefankovi napísal: „Predstavoval typ romantického búrliváka, ktorý veľkolepým gestom stotožňoval svoj život s poéziou a žil pre ľudí. Bol moderným básnikom a zároveň všedným človekom, ktorý dobre poznal hranice a miery sveta, čo v sebe nechcel za každú cenu nájsť výnimočného hrdinu, ale predovšetkým človeka, ako sú iní.” Štefanku môžeme označiť za hlavný hnací motor dolnozemskej literárno-umeleckej spolupráce, vďaka nemu vznikli pozoruhodné umelecké projekty presahujúce hranice jedného štátu. Rozvíjal cezhraničnú spoluprácu, ešte keď tento termín nepatril medzi obľúbené termíny politikov, organizoval podujatia umelcov zo Slovenska, Rumunska, Maďarska a bývalej Juhoslávie.

Jaromír Novak (Sme)

Smutno za Ondrejom

Listujem vo svojej poslednej knižke v úhľadnom obale, ktorá vyšla pod spoločnou egidou vydavateľstiev Ivan Krasko v Nadlaku a ESA v Bratislave krátko predtým, než jej nadlacký spoluvydavateľ Ondrej Štefanko odišiel z radov živých. Pôsobí na mňa ako pozdrav z iného sveta, ako pozdrav človeka do poslednej chvíle vzdorujúceho času a moriaceho sa na našej spoločnej postati.

Kde a kedy sme sa vlastne poznali? Myslím, že najskôr na 1. konferencii krajanských spisovateľov v Bratislave v októbri pamätného roku 1989. A potom na ďalších podobných podujatiach v Nadlaku, Békešskej Čabe či v Trenčianskych Tepliciach, spolu sme sedeli pred mikrofónom rozhlasovej reportérky v budmerickom zámku r. 1996, ale aj na pôde Slovenského inštitútu v Budapešti, naposledy pred štyrmi rokmi, keď O. Štefanko hodnotil prvý zväzok mojej trilógie prekladov maďarskej poézie v zahraničí, menovite autorov z Rumunska. Ešte štyri roky predtým ma totiž cestou z Budapešti do Čaby vyzval, aby som mu nabudúce zveril všetky svoje rukopisy. Stalo sa a odvtedy sa od neho rok čo rok vracali v knižnej podobe.

Ondrej medzitým redigoval tri časopisy, písal, prekladal do slovenčiny a rumunčiny, vydával desiatky publikácií, organizoval... V uplynulých pätnástich rokoch v nadlackom vydavateľstve uzrelo svetlo sveta hádam poldruha stovky knižných titulov. Tvorca „nadlackého fenoménu“, ak mám parafrázovať charakteristiku P. Andrušku, tvrdo pracoval na zachovaní a rozvíjaní národného kultúrneho dedičstva Slovákov a Čechov v Rumunsku a na celej Dolnej zemi ako básnik, prozaik, publicista a polemik kresaný z tvrdého dreva.

O. Štefanko bol fascinujúcou osobnosťou. Sebavedomý, robustný a výbušný, zavše až príkro priamy a otvorený. Spočiatku som si nevedel poradiť s jeho tak trochu odmeraným vystupovaním; až časom sa obloha našej metakomunikácie vyjasnila.

Koncom minulého roku, keď som sa telefonicky spytoval, čo je s knižkou pripravenou do tlače, Ondrej mi lakonicky odvetil: Uvidíš. Zarazil ma len jeho poklesnutý tón hlasu - prezradil mi, že má starosti s ťažko chorou manželkou.

Netušil som, že to bol náš posledný rozhovor a že Ondrejova pozemská púť sa chýli ku koncu. Smrť uchvátila jeho telesnú schránku, dielo jeho umu však žije a pretrváva.

O. Kníchal

 

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=6513