Často počuť od maloverných ľudí, že dneska sa už divy nedejú. A veru sa dejú!

Už aj to je div, že po tom všetkom, čo sa s naším kedysi najpočetnejším evanjelickým zborom v Pešti (roku 1836 mal 2029 veriacich) za posledných takmer 200 rokov udialo, ešte stále tu jestvuje hŕstka ľudí, ktorí po nedeliach navštevujú kaplnku zriadenú v budove niekdajšej slovenskej školy, za kostolom v Lutherovom dvore. Na zamyslenie je aj otázka, prečo len hŕstka, keď nás je v meste vyše 2 tisíc?! Ale poďme do kaplnky, volá nás hlas zvona nášho niekdajšieho kostola. Pri organe sedí Marta Pálmaiová Pápayová a pani farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová s láskou víta prítomných bratov a sestry, začína sa bohoslužba. Po úvodnej piesni všetci povstanú a vypočujú si slovo Božie, citát z Evanjelia sv. Matúša, 17. kap. 1.-9.: Pánovo premenenie sa na vrchu, ako základ dnešnej kázne. Odznejú modlitby aj piesne a pani farárka sa z kazateľnice prihovára zboru.

„Cítili ste už niekedy tí, ktorí máte brata alebo sestru, že vaši rodičia robia výnimku s tým druhým? Že hádam lepšie milujú toho druhého?“ - spýtala som sa detí v škole na biblickej hodine. Zo starej zmluvy dobre poznáme príbeh o Jozefovi. Jozef bol výnimočný človek, mal zaujímavé sny, a dostal od Hospodina aj mimoriadne schopnosti. Ale jeho otec Jakob akoby robil s ním výnimky: nemusel ísť so svojimi bratmi na pole ovce pásť, ba aj mu daroval nové, farebné rúcho. A tak jeho bratia naozaj mohli cítiť, že otec lepšie miluje Jozefa ako ich.

Aj my by sme sa mohli spýtať: „Či náš Pán Ježiš nerobil výnimku, keď z dvanástich učeníkov si vybral Petra, Jakuba a Jána a išiel s nimi na vysoký vrch do samoty... Či ich ich nemiloval lepšie ako tých druhých?“ Ale na tieto otázky hádam nevieme a nemusíme odpovedať. Môžeme však povedať: aký veľký Boží dar je to, že aj my môžeme byť učeníkmi nášho Pána Ježiša. A ako Peter, Jakub a Ján mohli mať úžasný zážitok na vrchu s Pánom Ježišom, aj my ho môžeme mať - ako dnešní učeníci Pána Ježiša. Ako oni mohli vidieť slávu Pána, aj my môžeme dostať veľké požehnanie v prítomnosti nášho Pána Ježiša. Práve sme mali ekumenický týždeň modlitieb a dostali sme od nášho Pána v bratsko-sesterskom spoločenstve naozaj požehnané príležitosti.

Keď Mojžiš chcel vidieť Božiu slávu, mohol Hospodina vidieť iba tak, že On prešiel pred ním. Aj my keď sa dostaneme do ťažkej životnej situácie, cítime sa tak, akoby sme boli v akomsi údolí, medzi ťažkosťami a biedami. Ale aj v tejto situácii si máme uvedomiť, že náš Hospodin nezabúda na nás. Veď my sme Jeho ľud, ktorý On miluje a o ktorého sa postará. Sme preňho dôležití, veď dal za nás trpieť a zomrieť Svojho Jednorodeného Syna, Ježiša Krista, aby sme dostali večný život a spasenie. Náš Hospodin tak oslávil Pána Ježiša, že ho nenechal v hrobe. Náš Pán Ježiš vstal z mŕtvych. Bol Hospodinovi poslušný až do smrti a On Ho oslávil.

Dnes je už predpôstna nedeľa, ktorá má motto: „nezaslúžená milosť“. Ani my si od nášho Pána Ježiša nezaslúžime tú veľkú milosť, že aj teraz môžeme vidieť niečo zo slávy nášho Pána a potom v onen deň Ho budeme môcť vidieť, ako aj Jeho slávu v plnosti.

A ešte jedna dôležitá myšlienka. Peter riekol Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu byť. Ak chceš, spravíme tu tri stany.“

Peter nemyslí vôbec na seba... Aj nám je dobre v prítomnosti nášho Pána Ježiša. Aj my máme myslieť aj na iných ľudí. Včera sme napr. mohli počuť o milosrdnom samaritánovi. Náš Pán Ježiš chce, aby sme láskavo mysleli i na druhých ľudí. Voľakto raz povedal: „Urob dobré rozhodnutie a uvidíš, že jeho výsledkom bude požehnanie!“ Amen!

Bohoslužba speje ku koncu, ešte ďakovná pieseň, Áronovské požehnanie a podávanie si rúk na rozlúčku so slovami: príďte aj druhý raz. Je to vždy krásne, byť takto pospolu v tomto pekne zariadenom posvätnom mieste. Kiež by sem prichádzalo čoraz viac ľudí posilniť náš zbor, zveľaďovať radosť a dobro medzi nami!

Gregor Papuček