Balaton prekvitá, Balaton krachuje, Balaton živorí... Čo z toho je pravda? To i ono...

Oprávnený je optimizmus i pesimizmus, cudzincom z bývalého spoločného tábora sa zdá byť pivo drahé, Ukrajinec je spokojný, jeden maďarský podnikateľ už na začiatku sezóny chce spáchať harakiri, druhý zasa servíruje naďalej mamutie porcie v nádeji, že to priláka viac kunčaftov... Podnikatelia si však jednotne želajú, aby sa Nemecko opäť rozdelilo, to by bol pri Balatone zase raj!

„Služby sú dobré, akurát je to tu drahšie. Pivo je drahé! Trikrát toľko... Ja som si povedal, že si dám jedno a koniec“ – hovorí pán Vladimír zo Zlína v butikovej uličke hlavného mesta Balatonu Siófoku. Jeho manželka pani Drahomíra tiež smutne dodáva: „Všetci hovoria len po maďarsky. Veru, mohli by trocha aj po česky či aspoň po slovensky. Alebo po nemecky!“

Drsný chlapík sedí tesne pri vode, s rybárskou palicou v ruke, na pláži v Balatonszéplak-Alsó. Reaguje na nemčinu. Páči sa mu tu, je spokojný, prenajali si rodinný dom. Keď sa pýtam zo žartu, či je z východného Nemecka, odpoveď znie: „Ja, aus Bayern...“ Teda z Bavorska, no nakoniec chybnou nemčinou vyriekne to, čo je jasné od začiatku: „Ich bin Ukrainen...“

Pravých Nemcov je tu naozaj málo, oveľa menej, ako za starého režimu, keď si tu dávali rande rozdelené časti rodín zo západného a východného Nemecka, vďaka čomu aj Balaton prekvital. Pobrežný podnikateľ Zoltán, ktorý prenajíma vodné bicykle a ležadlá na „strande“ v Balatonszéplaku, jasne vidí príčiny úpadku Balatonu. Aj východisko.

„Keď sa zjednotili obe časti Nemecka, vtedy sa to začalo, lebo prestali sem Nemci chodiť masovo, z toho by sa zdala logická moja vízia, že by nám bolo oveľa lepšie, keby sa znova rozdelilo Nemecko a znova by sa tu stretávali...“

To malo byť iba zo žartu, samozrejme. Je to asi smiech cez slzy, lebo...

„...Všetko ide dole vodou... Napríklad dnes som prenajal iba jeden vodný bicykel, žiadne ležadlo, ľudia ležia na deke na tvrdej zemi. Nie som stratový, zarobím si akurát na tunajšiu dovolenku, aj pre rodinu, ale tak, že doma si navaríme, do bufetu už nechodíme.“

Okrem zjednoteného Nemecka sa Zoltán sťažuje na počasie, ktoré sa pravidelne pokazí na víkend. Aj tak agituje proti moru, kde môžu byť medúzy i žraloky, navyše slaná voda vysušuje pleť. Ale či sa nemieni preorientovať z toho germanofilstva a učiť sa trocha po slovensky či česky? Že nie, stačí mu ruština, ktorú sa učil ešte v škole. Mám však pre neho zákernú otázku: „Gavaríte pa rusky?“ Jeho odpoveď je po chvíľke dosť rozpačitá: „Ja, ja, gavarite... da, da...“

Majiteľ bufetovej reštaurácie na pobreží Gábor Élő je však zarytý optimista. Podľa neho bude letná sezóna vynikajúca, a kto si myslí opak, nech sem ani nechodí... Hoci!

„Sezóna trvá od 1. júla do 20. augusta, potom je v podstate koniec, ak len nie je výnimočne dobré počasie. Áno, zlé počasie je naším najväčším nepriateľom! Je to ťažké, stále ťažšie sa nám žije, ale sa ešte dá!“

On by sa odtiaľto neodsťahoval, ale povolil by jet-sky, alebo tomu paradoxne by zmenil jazero na rybník, raj pre rybárov. Kým sa tak stane, láka ľudí na široko-ďaleko najlepšiu hovädziu roštenku s cibuľou.

Skupina mladých sem chodí pre „feeling“, pre tento balatonský pohľad, pre vodu a breh, a vôbec. Svätú pravdu vyriekne dievčina: „Od detstva do nás vštepujú, že treba ísť na Balaton, bez Balatonu leto nie je letom“...

Gregor Martin Papucsek