Kupovať a jesť menej drahých biovýrobkov, alebo veľa lacných a pochybných potravín? Čo je to za otázku? – mohli by sme zvolať v prvom pohnutí, ale v dnešných časoch krízy a celkovej chudoby v našom regióne je, veru, odôvodnená.

V Budapešti má každý obvod svoje trhovisko, kde sa ľudia len tak hemžia. Jesť, samozrejme, treba. A tu je predsa lepšia kvalita než vo veľkých nákupných strediskách. Ale ešte lepšie to je na biotrhu pod budínskymi kopcami, ktorý by mohol hlásať: je lepšie byť bohatý a zdravý...

Kde inde by sa zastavil človek v sobotu ráno na trhu, ak nie pri pečených klobásach? A keď je to biotrh – akože aj je! – tak pri bioklobásach. Teraz, dodatočne si uvedomujem, že môj úsmev pod fúzami – priznávam, že ironický – bol neodôvodnený a nespravodlivý. Lebo toto tu je, prosím pekne, najväčší biotrh v širokom okolí strednej Európy, alebo aspoň v Maďarsku, no v Budapešti určite...

Pali báči od mesta Kecskemét, zo samotného centra Veľkej maďarskej nížiny, ma zasvecuje do tajov výroby bioklobásy. „Tak najprv potrebujeme bioprasa. Túto funkciu v Maďarsku plní mangalica s kučeravou srsťou, a najmä div nie diétnym mäsom a slaninou. Takže mangalica sa pasie pod holým nebom, prikrmuje sa čistým biokrmivom a aj metóda spracovania je bio, nie je v nej nič, čo by bolo neprirodzené, umelé.“ Strýko Pali osobne dozerá na celý proces, aj na predaj a lákanie takých záujemcov, akým som aj ja.

Oslovujem niekoľkých kupujúcich, všetci spomenú vyššie ceny, ale Emese na prvom mieste hovorí o kvalite. Zoltán je ochotný zobrať peniaze z iných kapitol rodinného rozpočtu, ale biotrh by nevynechal. Pani Zsuzsanna miluje tento trh, všetci sú tu dôveryhodní. Csaba zasa uvedomelo konštatuje, že za zdravie človeka sú zväčša zodpovedné potraviny, ktoré zje.

Už by bolo načase dostať fundovanú odpoveď aj na otázku, čo je to bio? „Upravujú to prísne nariadenia Európskej únie“ – znie odpoveď azda od najpovolanejšieho človeka, od správcu tohto trhu Gábora Miklaiho, ktorý je zároveň šéfom Maďarského zväzu biokultúry.

Trh bol vyše dva roky v „exile“ – len kúsok odtiaľto, na parkovisku, v malých drevených stánkoch. Čakal na obnovu pôvodného miesta, čo sa aj podarilo – vedľa Kongresového centra, Gaštanového parku, nákupného strediska MOM, pod kopcami. Nádherne. Je tu kultúrne prostredie, vidno medzi kupujúcimi a predávajúcimi dôverný vzťah, až priateľstvo, ceny ani nie sú vypísané. Sme v tzv. lepšej štvrti. A tovar? Zaručene bio, nad čím bdejú aj Gáborovi kontrolóri zo spoločnosti Biokontroll. On tu šéfuje od začiatku, teda od roku 2005. Veľa sa však hovorí aj o tom, že je to z veľkej časti akási mánia či móda – podotýkam zodpovednému správcovi. „Slovo bio mnohí zdiskreditovali. A musím povedať aj to, že je to sčasti aj módny trend, no a medzi zákazníkmi je aj snobská vrstva, ktorá sa rada vystatuje.“

Môže vplývať biospôsob života škodlivo na humor človeka? – podrývam Gábora, ktorý to hneď popiera, lebo vyťahuje sebazničujúci vtip. Vraj v čom sa líši obyčajný hospodár od biogazdu? Biogazda postrekuje v noci...

Pri odchode narazím ešte na „Múdre vajce“, čo je hnutie, ktoré bojuje za šírenie bio-vajíčok. Agitátor Levente mi vysvetľuje ďalšiu pointu: keď si to už ľudia pre vysokú cenu nemôžu dovoliť, tak aspoň nech si kupujú vajíčka od sliepok chovaných nie v klietkach, ale na slobode. Ja mu na to, povzbudený ešte Gáborovým humorom, ale myslím to úplne vážne, hovorím: „Sliepka nemá na výber, ale my áno“...

Gregor Martin Papucsek