Aká nostalgia je v Maďarsku silnejšia? Kádárovská? Horthyovská? A ktorá totalita bola škaredšia? Čierna/hnedá? Červená? Raz to, inokedy ono? Podľa toho, kto je práve pri kormidle?

A majú niečo spoločné László Csatáry a Béla Biszku okrem toho, že majú vyše 90 rokov? (Sándor Képíró už podľahol „biologickému riešeniu“, práve uprostred súdneho procesu vo veci zverstiev v Novom Sade počas druhej svetovej vojny.) A jestvuje aj iné riešenie než takéto „biologické“? Napríklad súdne? Bez toho, aby sa vo verejnosti prebudila ľútosť nad starcami?

Smerodajní znalci (ústavného) práva tvrdia, že keby diktátori a ich prisluhovači, masoví vrahovia či tí, ktorí na vraždy dali príkaz zostali beztrestní, bolo by to mimoriadne zlým odkazom. Takže ak Béla Biszku rozkázal zabíjať civilistov, je správne a odôvodnené brať ho na zodpovednosť. Takisto je správne začať súdne konanie proti Lászlóovi Csatárymu. Ale v oboch prípadoch to už mohli-mali urobiť skôr! Péter Hack hovorí, že podobné činy sú nepremlčateľné preto, aby ich páchateľov do smrti sprevádzalo vedomie, že nech sa skryjú kamkoľvek, môžu ich odhaliť-objaviť a vziať na zodpovednosť.

Možno však nie je márne venovať zablúdenú myšlienku naozaj jestvujúcej snahe vládnej garnitúry vyrovnať váhu zločinov nacistickej i komunistickej totality. Faktom je, že nostalgia za kádárovskými komunistickými časmi je silnejšia v širokej verejnosti, veď sa vtedy - akože - žilo lepšie ako teraz, každý mal napríklad prácu, a keď príliš nevyskakoval, mal pokoj. Z toho vyplýva aj väčšia zhovievavosť voči režimu pred rokom 1990. Z hľadiska obetí komunizmu, znemožnených existencií, zničených rodín je to nespravodlivé a možno sa im aj nožík otvára vo vrecku. Projekt múzea Dom teroru pred 10 rokmi bol prvým významným pokusom tento skrivený pohľad napraviť, hoci pri jeho otváraní ľavicovo-liberálna strana obviňovala inštitúciu, že zatláča zločiny nacizmu do úzadia a kladie väčší dôraz na zločiny komunizmu. Ako keby sa aj teraz prejavovala podobná snaha: vykompenzovať publicitu okolo nacistických zločincov odvádzaním jediného živého pohlavára komunistickej totality na súd v sprievode policajtov. Alebo je to prekrývanie silnejúcej nostalgie pravicových kruhov po medzivojnových časoch?

„Clivota“ takéhoto druhu je však evidentne nezdravá. Nech je to Horthy či Kádár, alebo jeho pravá ruka Biszku.

Bisťubohu!

(O nostalgii toľko: môže sa stať, že niekto radostne zvolá: chlieb stojí opäť 3,60! Ale druhí ho upozornia, že nie vo forintoch, ale v eurách...)