Spomínate si, keď príslušník maďarskej radikálnej, ultrapravicovej, extrémistickej mládeže s maskou na tvári kopol do hlavy nič netušiaceho policajného psa?

Bolo to v júli, pri Parlamente, kde sa účastníci Budapest Pride rozchádzali. Po trase dúhového pochodu ich novofašisti nedokázali napadnúť, len verbálne, tak si na nich počkali. Policajné kordóny im bránili v rozlete, no spomínaný kuťko bol nepozorný, alebo také drsné kopnutie do hlavy od dvojnohého tvora nečakal.

A teraz bác! Do hlavy udrel - dokonca mŕtveho - psa luxemburský Európsky súd! Aspoň podľa premiéra, ktorý reagoval na verdikt súdu o skoršom vládnom rozhodnutí poslať sudcov do dôchodku nie 70, ale 62 ročných. Súd povedal no-no-no, to je diskriminácia, to sa predsa nerobí v kultúrnej európskej krajine. Ministerského predsedu to podnietilo k výroku: „Dávno som nevidel, aby niekto bachol do hlavy mŕtveho psa. Teraz je situácia podobná, pretože Ústavný súd už túto právnu normu zlikvidoval, ergo Európsky súd vyniesol verdikt v kauze, ktorá ani neexistuje“.

Ale kauza jestvuje, pretože príslušnú pasáž o poslaní starcov v taláre do výslužby parlament ešte nezmenil. Podľa mňa preto, lebo je to zakotvené v ústave tvrdej ako žula. Takže prípad nie je mŕtvy, tobôž nie vyriešený. Ako sa to vraví v maďarskom porekadle? Koho dobehneme skôr ako krivého psa?

Premiér mal však stopercentnú pravdu, keď sa bránil pred (socialistickou) kritikou, že sa príliš veľa venuje bájnemu vtákovi turulovi, v ktorom by mal objavovať svoju identitu každý Maďar. Čo mu nedajú pokoj, keď si chce turula uctievať, a neubližuje pritom nikomu, určite nie socialistickému poslancovi. A vôbec, každý si môže vytvoriť vzťah medzi tradíciami a modernosťou ako chce. V tom sú Maďarom blízki Bavori (viď Gizela Bavorská, prvá a posledná manželka zakladateľa štátu kráľa Štefana) - tí si pokojne oblečú kožené krátke nohavice a držia v ruke laptop. Tak prečo by Maďari (ktorí teda po tom túžia) nemohli rojčiť o turulovi a zároveň budovať svoj moderný štát. V ktorom napríklad predseda parlamentu, keď prijíma skupinu študentov zo Slovenska, pokojne môže hovoriť o deťoch, ktoré prišli z odtrhnutého územia.

Ozaj, poznáte, keď hrbatý ide v lese, skočí pred neho škriatok a pýta sa ho: - Čo máš na chrbte? - Hrb. - Potrebuješ ho? - Nie. Tak škriatok urobí čáry-máry, odtrhne mu hrb a hrbatý sa narovná. V meste sa stretne s krivým a porozpráva mu, čo sa stalo v lese. Krivý uteká celý bez seba do lesa, takisto sa pred ním vynorí škriatok: - Čo máš na chrbte, krivý? - Nič. - Na, tu máš jeden hrb...