Po stopách Alexandra Petroviča - Sándora Petőfiho

Mária Hrúzová, rodáčka z Necpal, ktorá sa r. 1818 vydala za mäsiara Š. Petroviča, spolu so svojím nesmrteľným synom A. Petrovičom - S. Petőfim už zaujala miesto vo svetovej literatúre. Veď kto by nepoznal v básnikových veršoch tak často spomínanú „najmilovanejšiu matku“, ktorá vychovávala a privykala svojho syna k materinskému jazyku...

V dedinke Soltszentimre neďaleko Malého Kereša sme sa stretli s tetou Magdou Makkosovou, ktorá napriek svojim 77 rokom neúnavne pátra po pamiatkach Petőfiho rodiny. Nedávno darovala Múzeu S. Petőfiho dokument pochádzajúci z truhlice tejto rodiny.

- Mária Hrúzová bola sestra Adama Hrúzu, starého otca mojej mamy, ktorý spolu so svojím otcom Jánom Hrúzom odpočíva na cinkotskom cintoríne, - dozvedáme sa od nej.

- Ako rýdzo slovenská rodina sa sťahovali z Turca do Bratislavskej stolice, kde sa M. Hrúzová vydala za Š. Petroviča, pochádzajúceho z tradičnej mäsiarskej rodiny. Moji starí rodičia sa presťahovali do Kerepešu neďaleko Budapešti, kde si otvorili krčmu a mäsiarstvo. Aj môj otec pracoval ako mäsiar a údenár. Zdá sa, že toto remeslo má celá naša rodina v krvi, veď aj Petrovičovci si takýmto spôsobom zarábali na chlieb. Ja sama som tiež vyštudovala pohostinskú priemyselnú školu v Pastúchove (Pásztó), a môj syn je vinár. Nezabudli sme pritom ani slovenčinu, hoci ja ju používam už len zriedka, zato sledujeme slovenské televízne vysielanie.

Na otázku, či udržiava styky s rodinnými príslušníkmi, teta Magda prisvedčila:

- Samozrejme, stretávame sa, aj keď iba zriedka. Žijeme roztrúsení v Malej Tarči, Mátyásfölde, Dombovári a Pešti. Dávnejšie sme pri takýchto stretnutiach zašli k hrobu starých rodičov na kerepešskom cintoríne, kde zložili svoje kosti aj Štefan Petrovič a jeho manželka Mária Hrúzová. Chcela by som objaviť veľakrát spomínaný Petőfiho portrét, ktorý sa nachádzal v rodičovskom dome. Mal by zaujať svoje dôstojné miesto tam, kam patrí.

(zsb-k)