Zamyslenie nad dejinami národov Uhorska

Pôvodne nie som historik, ale moja profesia mala vždy do činenia s históriou, najmä cirkevnou. Niekdajší peštiansky evanjelický farár Ján Kollár povedal: nábožnosť a národnosť sú sestry.

Preto ako Slovák mám veľký záujem na poznaní dejín svojho národa, ale aj iných národov (Maďarov, Nemcov, Chorvátov, Srbov, Rumunov, resp. Židov), ktoré kedysi od 9. storočia žili spolu v tesnej blízkosti.

Dôvod môjho záujmu

Môj záujem o dejiny bývalého Uhorska značne inšpirovali dve knihy, bohaté nielen počtom strán, ale aj obsahovo. Sú to publikácie Paula Lendvaia: Na čiernej listine a Tisíc let maďarského národa. P. Lendvaia som poznal ešte z minulého storočia. Narodil sa v roku 1929, rok po mne. Spoznal som ho prostredníctvom rakúskej televízie ORF, v ktorej vystupoval ako redaktor či komentátor. Lendvai prežil rušné roky po 2. svetovej vojne a najmä roku 1956. Po potlačení povstania maďarského ľudu sa dostal do pracovného tábora v Malej Tarči. Ani mňa to neobišlo. Roku 1953 ma zaradili do vojenských pracovných jednotiek, neskôr v r. 1961-1963, ma ako evanjelického farára uväznili. P. Lendvai mal a má slovenské korene.

Ako o ňom píše slovenský literárny vedec, prezident Konzervatívneho inštitútu Dr. Peter Zajac - prekonal štyri životné etapy. Podľa pôvodu bol Žid, čo chápal nie ako príslušnosť k národu alebo náboženstvu, lež ako osudové určenie. Roku 1956 sa zbavil ilúzií o komunizme. V knihe Na čiernej listine vykresľuje svoju životnú cestu, ktorá bola a je veľmi zaujímavá a poučná. Teraz žije v Innsbrucku a ako dôchodca si užíva zaslúžený odpočinok.

O ešte väčšej a bohatšej knihe

Keď som v krajskej knižnici vracal túto knihu, ponúkli mi ďalšiu Lendvaiovú publikáciu: Tisíc let maďarského národa. Veľmi som sa jej potešil, lebo som už o nej čo-to vedel. Mám rád svoj národ, ale nie som proti iným národom. Hľadám to, čo národy spája, a nie čo ich rozdeľuje (i keď je aj také). Potešil som sa, že vcelku uvidím dejiny národa, ktorý kedysi prišiel do strednej Európy ako národ nebojácnych bojovníkov. Neskôr prestal bojovať a útočiť, usadil sa a začal obrábať pôdu, venoval sa pastierstvu a začal žiť ako ostatné okolité národy. Žije tu podnes a nemôže nežiť, najmä teraz, keď sme už všetci pod jednou strechou, v Európskej únii. Pravda, aj on, ako každý iný národ musí dodržiavať pravidlá hry - zanechajúc všetky zlé praktiky z minulých storočí, najmä z 19. a začiatku 20. storočia.

Aký bol beh dejín?

Ako píše autor knihy, okolo roku 830 vzniklo starouhorské kniežatstvo medzi Donom a Dolným Dunajom. Roku 892 sa Maďari prvýkrát zúčastnili expedície proti veľkomoravskému kniežaťu (u nás kráľovi) Svätoplukovi. Roku 896 Maďari pod vedením Arpáda sa usídlili na území Sedmohradska, na Veľkej nížine a v Panónii. R. 906 Maďari zaútočili poslednýkrát a rozvrátili Veľkú Moravu. Ďalší veľmi dôležitý rok bol 955, keď Maďari utrpeli rozhodujúcu porážku na Lešskom poli pri Augsburgu a tak sa definitívne usadili v Karpatskej kotline.

Pozerám sa na záznam ďalších rokov. Maďari sa začali učiť vládnuť, mocní ovládať slabších. Vznikali veľké rozdiely medzi mocnými a bohatými, šľachtou, zemanmi a na druhej strane poddanými, nevoľníkmi.

Roku 1301 smrťou Ondreja III. vymrela dynastia Arpádovcov po meči a r. 1421 stali sa dedičmi uhorskej koruny Habsburgovci. Prišlo 16. storočie a s ním 31. októbra 1517 vystúpenie katolíckeho mnícha Dr. Martina Luthera vo Witttenbergu, čím sa začala reformácia a očista a obnova cirkvi na základe prorockom a apoštolskom.

Uhorsko prežilo aj vpády cudzích národov ako Tatárov, neskôr Turkov. Roku 1541 sme stratili Pešť i Budín a tak vznikli tri časti Uhorska: na západe Kráľovstvo uhorské, v strede Uhorsko obsadené Turkami a tretie Sedmohradsko ako vazalské územie. Boli králi a boli kniežatá, ktoré sa búrili proti kráľovi, ako napr. István Bocskai, Gábor Bethlen, ďalej Rákócziovci, tiež Imre Thököly atď. (Koľkokrát som prechádzal Námestím hrdinov v Budapešti a pozeral na sochy mocných vtedajšieho sveta, v duchu som si hovoril: veď tu je aj naša história!)

Zastavme sa pri Jozefovi II, ktorý r. 1781 vydal Tolerančný patent. Uľahčil život reformačným cirkvám a v tom čase sa nemčina stala úradným jazykom v celej monarchii. Dovtedy bola úradným jazykom latinčina. No Jozef II. týmto svojím počinom prebudil maďarský národ, aby v Uhorsku bola úradným jazykom maďarčina. Ako reťazová reakcia sa začali ozývať aj ostatné národy. Preto aj Slováci začali pracovať v tomto smere a r. 1843 na slovenskom území uzákonili spisovnú slovenčinu. (Štúr - Hurban - Hodža).

Prichádzajú roky, ktoré sú nám stále bližšie a známejšie. Lajos Kossuth, Sándor Petőfi, Koloman Tisza, oslavy milénia príchodu Maďarov do Dunajskej kotliny. Potom prišli veľmi kritické roky, plné odvahy aj omylov. Roku 1907 Apponyiho zákon (úplne asimilačný, podľa ktorého sa aj moja najstaršia sestra musela v škole učiť len po maďarsky). Prišli roky 1. svetovej vojny. Po nej sa rozpadlo Rakúsko-Uhorsko a vznikli nástupnícke štáty, medzi nimi Československo. V Maďarsku sa objavil Béla Kun, ktorý si vyhliadol východné Slovensko a z pancierového vlaku (Nové Mesto pod Šiatrom - Medzilaborce) jeho vojaci zaútočili na moju rodnú dedinu (prečo?) a zabili moju najstaršiu sestru Annu (mala 14 rokov).

V roku 1933 prichádza v Nemecku k moci Adolf Hitler. R. 1938 anektoval časť Čiech a Moravy i Slovenska. Južné Slovensko na základe Viedenskej arbitráže pripadlo Maďarsku. R. 1939 vznikla Slovenská republika na autonómnom území bývalej ČSR. Maďarsko a Slovensko sa v 2. svetovej vojne postavili na stranu Nemecka. Ku cti Miklósa Horthyho patrí, že hľadal možnosti, ako sa odpútať od nacistického Nemecka, ale v Maďarsku prišli k moci Šípové kríže. Nastal koniec 2. svetovej vojny. Dňa 13. 2. 1945 je od Nemcov oslobodená Budapešť. Maďarsko sa stáva republikou.

Na záver - výhľad do budúcnosti

Mám pred očami dejiny maďarského národa, ale nielen maďarského. Vyše tisíc rokov žili spolu v dobrom i zlom. Inde som sa dočítal, že na konci 1. svetovej vojny sa našli aj takí politici, ktorí začali presadzovať tzv. trializmus, t. j. spolužitie so Slovanmi: Nemci (Rakúšania), Maďari a Slovania. Žiaľ, bolo už neskoro. Aj to som sa dočítal, že slovenský poslanec v uhorskom parlamente Dr. Milan Hodža pred rokom 1918 navrhol stredoeurópsku federáciu. Či to nebola dobrá myšlienka žiť ako rovný s rovným, každý na svojom území? Nestalo sa tak a preto došlo k Trianonu.

Dnes sme pod jednou strechou v EÚ. Každý buďme tým, čím sme. Slovák Slovákom, Maďar Maďarom, Čech Čechom, Nemec Nemcom atď. Držme sa svojej materinskej reči, ale dobre je, keď poznáme aj reč väčšinového národa, s ktorým žijeme. Teší ma - veľmi ma teší - keď čítam, že občania Maďarskej republiky, pôvodne Slováci hovoria po slovensky a chcú, aby tak hovorili aj ich deti. Dobre je byť dvojjazyčným. Kto má však ďalšie ciele, naučí sa aj po anglicky, nemecky či po francúzsky atď.

Čo by som si prial na záver? Nebolo by správne, keby historici národov bývalého Uhorska napísali tzv. Harmóniu dejín národov strednej Európy? Podľa nej by sa mohli vzdelávať deti, mládež i stárež našich národov. Hľadajme, čo nás spája a nespomínajme toľko, čo nás rozdeľovalo - najmä od konca 18. storočia po celé 19. a 20. storočie, do konca 2. svetovej vojny. Nezabúdajme, že v dejinách každé preto malo svoje prečo. My tu žijeme tak ako sme a tu aj zostaneme.

Ján Paulov

Poznámky:

a) Som povďačný autorovi P. Lendvaiovi, ktorý objasnil, že slovo kuruc nie je odvodené z latinčiny, kríž - crux, ale od tureckého slova kurudš, čo znamená rebel, povstalec (str. 117). Opakom kurucov boli labanci - pešiaci, čo pochádza z maďarčiny, láb - noha (str. 136).

b) P. Lendvai uvádza pri S. Petőfim, že jeho matka bola Srbka. Veru nie, bola to Mária Hrúzová - Slovenka. Aj otec bol Slovák, Petrovič, ako sa písal mladý Petőfi, keď ako konfirmand v matrike u Jána Kollára, na Deákovom námestí, bol zapísaný ako Alexander Petrovich.

c) Lajos Kossuth vo svojej mladosti bol konfirmovaný - bol teda evanj. a. v. - v chráme vo Vyšnej Kamenici na východ od Košíc, kde na jeho počesť bola umiestnená pamätná tabuľa.