Cestovanie v čase

Myšlienka cestovania v čase fascinuje ľudstvo od nepamäti a je inšpiráciou mnohých príbehov, kníh a filmov. Táto idea ale nie je iba utópiou, je predmetom vedeckých výskumov. Stroj času, ktorý by bol naplnením túžob mnohých, je zatiaľ podľa všetkého iba snom, ale ak sa poriadne zamyslite, každý z nás je cestovateľom v čase, veď náš mozog využíva mentálne cestovanie na dennej báze.

Naša myseľ neustále kráča dopredu do budúcnosti, teda plánuje, pripravuje sa na alternatívne možnosti riešenia situácie, alebo sa vracia späť do minulosti, aby analyzovala, pomohla pochopiť svet a dianie okolo nás. A kým rozmýšľame, sami sa meníme. Všetko sa mení, veď aj Herakleitos prirovnal čas k rieke, do ktorej dvakrát nemôžeme vstúpiť, lebo aj rieka aj my sa neustále meníme. Ale filozofia a teória, resp. moderná fyzika majú odlišné možnosti a dúfajme, že raz budú aj odpovede. Na odpoveď na otázku, či je teória alternatívnej časovej línie alebo časovej slučky dokázateľná, si musíme asi ešte chvíľu počkať. Ale my sme nedočkaví, preto sme sa spýtali našich čitateľov, či snívajú o možnosti cestovania v čase? Ak áno, ktoré historické obdobie by navštívili, koho by tam stretli, čo by robili a prečo?

Gyöngyi Bagdánová, Érd

– Nedávno som vyštudovala dámske krajčírstvo. Bola to moja srdcová záležitosť, veď vždy ma zaujímali kreatívne aktivity. Na hodinách dejín umenia som sa zamilovala do doby humanizmu a renesancie, konkrétne do desaťročí, keď žil a tvoril Leonardo da Vinci. Takže moja odpoveď na otázku, či by som cestovala v čase, je: Samozrejme áno, ak by to bolo bezpečné, a mohla by som sa vrátiť do súčasnosti bez fyzického a mentálneho poškodenia. Ako som už naznačila, najviac ma zaujímajú aktívne roky da Vinciho. Pozbierala som aj svoje podmienky spomínaného cestovania. Aby som sa vydala na výpravu, mala by som byť bohatým šľachtickým mužom, totiž v tej dobe pospolitý ľud a ženy nemali žiadne privilégiá, práva ani možnosti. Po druhé, chcela by som si zachovať všetky svoje dnešné poznatky. Do tretice by som bola rada, ak by som mala možnosť učiť sa od da Vinciho, veď on bol architektom, vynálezcom, hudobníkom, sochárom, maliarom, teda univerzálnym géniom, polyhistorom a jeho myšlienky, pozorovania a vízie sú základom humanistickej západnej civilizácie a kultúry. A ak by sa mi to tam zapáčilo, aj by som tam zostala, veď Taliansko mám aj bez toho rada, ale možnosť vrátiť sa do súčasnosti by som si nechala ako rezervu. Okrem vedy a umenia ma fascinuje aj dobová móda, nie náhodou som vyštudovala na staré kolená dámske krajčírstvo. Zaujímajú ma základné vlastnosti dobových textilných materiálov, nuansy zhotovenia strihov, ručného šitia, vyšívania, zdobenia šiat a doplnkov. Naozaj, vedela by som o tom rozprávať aj hodiny. Koľko priestoru budem mať v novinách?

Bertalan Bertók, Tatabáňa-Bánhida/Békešská Čaba

– Moje najobľúbenejšie historické obdobie je dualizmus, lebo vtedy bol ešte mier a pokoj a medzi národnosťami vládlo vzájomné porozumenie. Moja prababička a prastarý otec žili v tom období, a svet bol úplne iný, ako v súčasnosti. Rozvíjali sa veda a umenie, všetko, čo bolo potrebné k životu mešťanov, ako aj iných spoločenských vrstiev. Podľa mňa aj život jednoduchých ľudí bol inakší, ako v dnešnej dobe. Napríklad moji predkovia sa živili chovom zvierat, ošípaných, kráv a hydiny. Boli sebestační, vyrábali a pestovali všetko pre svoje potreby. Nadbytok predávali na trhu, napríklad v Békešskej Čabe, keďže boli (a aj ja som) „Čabänia”. Zachovali si svoj slovenský materinský jazyk, boli hrdí na svoj pôvod a prejavovali lásku k svojmu národu, ktorý v tom čase žil ešte v jednej, spoločnej krajine. Veľa mi o tejto dobe rozprávali moji starí rodičia, aj preto som si ju obľúbil. Keby som žil vtedy, vybral by som si taký istý spôsob života, ako moji predkovia. Ako mešťan Čaby, živil by som sa obrábaním pôdy a chovom domácich zvierat.

Dóra Sebőková, Dabaš-Bešňa (Besnyő)

– Ak by som sa mohla vrátiť v histórii do minulosti, vybrala by som si 15. storočie, zlatý vek Ríše Inkov. Vždy ma fascinovalo, ako mohli ľudia prežiť v takmer neznesiteľných podmienkach a dokonca si vytvoriť vyspelú civilizáciu. Ríša Inkov sa rozprestierala na strmých svahoch pohoria Andy, kde prírodné prostredie a podmienky sú neúprosné. Napriek tomu aj v nadmorskej výške 3000 metrov vytváraním terasovitého terénu dokázali obrábať pôdu. Toto riešenie umožnilo aj účinné zavlažovanie. Aj ich architektúra je obdivuhodná. Nechceli pretvárať prírodu, radšej sa jej prispôsobovali. Obrovské kusy kameňa okresávali a ukladali ich jeden k druhému s takou úžasnou presnosťou, že ani kus papiera sa nezmestí medzi ne. Pritom nepoužívali maltu, ani iné materiály na spájanie muriva. Ich architektonické diela stáročia odolávajú zemetraseniam, čo je ešte aj pre súčasné moderné technológie obrovskou výzvou. Pohli obrovskými kameňmi s váhou občas aj do sto ton, pričom tento spôsob budovania upadol už do zabudnutia. Do dnešného dňa sa snažia inžinieri odhaliť, akou technológiou pracovali. Mesto záhad Machu Picchu a hlavné mesto ríše – Cusco – dodnes svedčia o tom, aké vyspelé metódy výstavby poznali Inkovia. Budovy dokonca často stavali tak, aby odrážali postavenia hviezd: počas slnovratu lúče Slnka dokonale osvetľovali vchody chrámov a stĺpy viacerých svätýň umiestnili tak, aby medzi nimi bolo aj voľnými očami vidieť neviditeľné súhvezdia Mliečnej cesty. Rad archeologických objavov dokazuje, že Inkovia skúmali a spoznali naše univerzum, pričom podľa dnešného postoja vedy, nemali na to vhodné technológie. Ako početné prastaré civilizácie, aj Inkovia pripisovali tieto znalosti určitej nadprirodzenej entite. Veľmi rada by som zistila, či takúto vyspelú civilizáciu mohli vytvoriť naozaj vďaka božskej pomoci. Pritom by som však nedokázala prijať všetky prejavy ich života. Pravidelným náboženským obradom Inkov bola totiž obeta ľudí, ktorú robili skoro každý mesiac. To by bolo pre mňa neznesiteľné, veď dnes o ľudskom živote zmýšľame už inak.

(ik, la-)

Foto: autori