Utekala som v stredu z roboty, ako zvyčajne, lebo vždy sa niekam ponáhľam. Jednoducho nemám čas, zrejme je to choroba dnešnej aktívnej generácie.

Nastúpila som na červenú sedmičku, čírou náhodou bolo voľné sedadlo, sadla som si a začala som čítať zajtrajšie noviny. My, v redakcii máme tú výhodu, že číslo, ktoré sa dostane k vám vo štvrtok, máme už v stredu v ruke. Teda čítala som, až kým som nevystúpila. Samozrejme, na poslednú chvíľu som sa postavila zo sedadla, vyskočila som, letmý pohľad na ľudí na zastávke v pohybe, a uvidela som niečo nezvyčajné, neočakávané. Mladá dievčina tam stála s knižkou v ruke a na otvorenej strane som zbadala nadpis „Básnický obraz” v slovenčine. Pri výstupe som jej nevidela do tváre, a potom, keď som si uvedomila, že som v Budapešti a nie v Bratislave, a vidieť po slovensky písané slovo na zastávke je raritou, sa dievčina samozrejme už stratila. Zmeškala som ju.

Neviem ako vám, ale mne sa to stáva dosť často, keď sa začítam do dobrej knihy, tak sa svet okolo mňa stratí. Prakticky je jedno, v akom jazyku je to napísané, a aj to, čo sa deje okolo mňa. To sa stalo na tej červenej sedmičke, lebo som mala v ruke čítanie, čo ma zaujalo. Je to „naše dieťa”, sme možno zhovievavejší ako ostatní, ale pravdupovediac, zatiaľ (a oficiálne) sme dostali iba pozitívne odozvy od čitateľov. Tie negatívne odozvy a kritiky sa šíria iba ústne, ako ľudová slovesnosť. Neviem, či je to preto, lebo ľudia nechcú dať meno k vlastnému názoru, alebo je to ako pri ľudovej slovesnosti, a pravdivosť odznených slov či skutkov je spochybniteľná.

Ak teda dovolíte, z vlastnej skúsenosti by som odporučila každému, aby dával pozor a nedopadol tak, ako ja na tej zastávke, že som sa pozrela okolo seba iba letmo, a nakoniec mi unikla podstata – povedané „básnicky obrazne”.

Ivett Horváthová Körtvélyesi