Moja mama vždy vedela, že keď sa v prvú májovú nedeľu vytratím z domu a nepoviem, kam idem, tak sa o hodinku vrátim s čerstvo nazbieranými fialkami.

Bola to taká samozrejmosť, ako to, že ja prišívam odpadnuté gombíky na rôzne šatstvo. Iba z kútika očí ma pozorovala, ako sa pokúšam prejsť jej cez rozum a vytratím sa tak, aby si ma nevšimla. Vedela, kde som, čo robím. Vie dodnes, aj keď nebývame blízko seba a nie sme v dennom kontakte. Bola prvá z rodiny, ktorej som sa zverila s tajomstvom príchodu nášho prvého synčeka. Okrem potešenia jej prebehol aj mrak po tvári. Povedala, že teraz sa dozviem, čo to znamená byť stále v strehu. Vtedy som to nepochopila, ale dnes už viem: od detí nemôže matka odísť na dovolenku, nemôže ich vypnúť (hoci občas uvažujem nad tým, že by bolo dobré nájsť gombík na vypnutie), ale nemôže bez nich ani žiť. Potrebuje vedieť, čo je s nimi, ako sa majú, aké radosti a starosti cez deň prežili. Mama je neprítomne prítomná v mojom živote: netlačí sa do popredia, ale viem, že sa na ňu môžem vždy spoľahnúť. Stávalo sa, že jej rady som nedodržala, až po čase som zistila, že boli dobré. Jej milé slovo, pohladkanie (áno, dodnes), alebo len sedieť a rozprávať sa s ňou o bežných záležitostiach... Viem, že ju mám a je pri mne. Na Deň matiek som vždy natrhala fialky a ešte stále sú najvhodnejším darom na sviatok, ktorý je každému najbližší.

Eva Patayová Fábiánová