Na expedícii Mol-K2 v roku 2005 sa zúčastnil aj Jaroslav Dutka, slovenský horolezec a cestovateľ, a po nej som mala možnosť urobiť s ním rozhovor.

Je človek, ktorý sa cíti najlepšie vo výškach, kde je bližšie k nebesiam ako k zemi. A práve on bol jediným Slovákom v tíme, ktorý sa pred pár dňami pokúsil zdolať tretiu najvyššiu horu sveta Kančendžongu. A tá sa stala osudnou pre dvoch maďarských horolezcov. Jedným z nich bol Péter Kiss, najmladší člen skupiny. Bol na svojej prvej osemtisícovke, vybral sa zbierať skúsenosti so svojím „beznohým majstrom“ Zsoltom Erőssom. O ňom isto všetci viete, že ich už mal na konte deväť, i tú najvyššiu, Mount Everest, a osudovou sa mu stala desiata. V roku 2010 vo Vysokých Tatrách, pri zostupe z Kôpok, ho zasypala lavína a utrpel zlomeniny oboch nôh. Po prevoze do Maďarska sa mu lekári rozhodli amputovať pravú nohu.

Už sedem mesiacov po operácii Zsolt znovu liezol v Himalájach. Na hore Čo Oju dosiahol výšku 7 200 metrov. Bolo to primálo na vrchol, ale aspoň si vyskúšal, že aj s protézou to pôjde. Tú, čo mal, však odložil a vyrobil si vlastnú. V roku 2011 s ňou stál na vrchole Lhoce, vo výške 8 516 metrov. Rok na to expedíciu na Annapurnu pre smrť spolulezca predčasne ukončili.

Jeho terajším, posledným cieľom bola najvýchodnejšia himalájska osemtisícovka. „Nebojím sa s ním liezť,“ povedal pred odletom do Nepálu slovenský horolezec Jaroslav Dutka. „Zsolt vie, čo si môže dovoliť, nejde nič skúšať.“

Vlani bol Erőss v Trenčíne ako hosť filmového festivalu HoryZonty, ktorý organizuje práve Jaroslav Dutka. „Požičal si veci a išiel liezť na Vtáčnik. On vôbec nevníma, že nemá nohu. Dokonca v tom našiel výhodu. Povedal mi, že zatiaľ, čo ja si budem vo výškových táboroch musieť masírovať obidve nohy, jemu bude stačiť iba jednu.“

„Nomen est omen.“ Uvedomoval si, že to, čo robí, je nebezpečné, ale lezenie bolo jeho životom, a aj smrťou.

Nech im je ľad ľahký!

ik