Na hlavnom námestí v severoistrijskom mestečku Umag mi asi tridsaťročný mladý muž, Davor, vysvetľuje, prečo zbiera podpisy obyvateľov pod petičné hárky s názvom V mene rodiny.

Nuž, za petičnou akciou stoja náboženské spoločenstvá, ale nie je to cirkevná záležitosť, ak len nie v tom z mysle, že s ňou súhlasia všetky veľké cirkvi v Chorvátsku, vrátane katolíckej i moslimskej. Je to občianska iniciatíva, ktorá sleduje cieľ, aby ústava definovala, že manželstvo je výlučne spoločenstvom muža a ženy. Cesta k tomuto cieľu vedie cez ľudové hlasovanie, musí ho žiadať desať percent obyvateľstva, čiže približne 400 tisíc ľudí a potom sa ide na referendum - vykresľuje scenár Davor. Ale prečo treba definovať manželstvo priamo v ústave, nebodaj niekto ohrozuje v Chorvátsku rodiny? Vraj nie, oni nie sú proti spoločenstvám ľudí rovnakého pohlavia, len chcú chrániť rodinu, a manželstvo definovať v ústave ako spolužitie muža a ženy. Hľa, ako rýchle sa šíri v regióne maďarský príklad!

Príliš sa však ľudia nehrnú k petičným hárkom. Je pravda, že Umag je malé mesto, ale miera tolerancie, vzájomnej empatie medzi ľuďmi rôznej identity je tu rozhodne vyššia. Potvrdzuje mi to aj Alen, majiteľ pizzerie v dedinke Lovrečica/San Lorenzo, pripravuje asi najlepšiu pizzu na celom istrijskom pobreží. Je Chorvát, a jeho záporná odpoveď na otázku, či už zažil nejaký problém s miestnou talianskou väčšinou, je spontánna. Kdeže, on plynule hovorí okrem nemčiny aj po taliansky, od malička sa učia taliančinu, pozerajú taliansku televíziu a taliančina je v škole povinný jazyk.

V minulosti som už neraz naznačil, že mi je táto „istrijskosť“ blízka, sám sa cítim byť v tomto zmysle Istrijčanom. Pomáha mi v tom Bruno Luša s rodinou. Debatujem s ním o tom, čo ich čaká po 1. júli, keď sa stane Chorvátsko plnoprávnym členom Európskej únie. Boja sa trocha neistoty, nových predpisov, možno nových daní. Lušovci totiž majú veľký apartmánový dom, ale hlava rodiny sa venuje aj pestovaniu olív, výrobe olivového oleja a iným podobným činnostiam, teda rodina stojí na viacerých nohách. Brunov večný optimizmus sa po troche zaváhania vracia, keď sa objaví jeho päťročná dcérka, moja kamarátka Iris. Jasné, že sa nechá prosiť, aby niečo zaspievala. Dvojjazyčne, po chorvátsky i po taliansky. A tak aj nakoniec zaspieva, najkrajšiu istrijskú, o tom, že Istria je krásny kraj hľuzoviek, kamenných domčekov... no a olivovníkov. A k tomu dvojjazyčný refrén: To je moja terra magica...