V centre Slovenského Komlóša sa nachádza busta Pavla Valaského, ktorú darovalo mestu pred 30 rokmi, pri príležitosti 250. výročia jeho osídlenia slovenskými rodinami, Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky.

Pavel Valaský, v starších prameňoch uvádzaný aj ako Wallaszky, figuruje v literárnych zdrojoch ako kňaz, ktorý popri svojom povolaní vyvíjal i vedeckú činnosť. Bol literárnym historikom, etnografom i publicistom. Bol to človek vysoko vzdelaný, pritom skromný a pracovitý. Písal po latinsky a po slovensky (bibličtinou).

Narodil sa 29. januára 1742 v podhorskej obci Badan neďaleko Banskej Štiavnice. Stredoškolské vzdelanie získal na gymnáziách v Banskej Štiavnici, Rimavskej Sobote a na evanjelickom lýceu v Bratislave. Vysokoškolské vzdelanie absolvoval na univerzitách v Halle, Wittembergu, Berlíne a Lipsku.

Ešte počas štúdií v Nemecku napísal niekoľko kultúrno-historických prác.

Po ukončení univerzity v Lipsku bol roku 1769 povolaný za duchovného do Slovenského Komlóša, čiže Komlóš bol jeho prvým pôsobiskom.

Služby Božie vykonával ešte v modlitebni, ktorá bola postavená a posvätená dva roky pred jeho príchodom. Bola to v poradí už druhá modlitebňa. (Dnešný kostol sa začal stavať až roku 1792, čiže 12 rokov po jeho odchode, a bol vysvätený 8. novembra 1795.)

Pavel Valaský bol i dobrým hospodárom a ovocinárom. Roku 1770 na jeho podnet začali Komlóšania vysádzať vinice.

Už vtedy boli v obci dve cirkevné školy: jedna pre chlapcov a druhá pre dievčatá. Detí postupne pribúdalo a najmä pre chlapcov už jeden učiteľ nestačil. Preto si roku 1774 pozvali Komlóšania ďalšieho učiteľa. Keďže išlo o vlastníctvo cirkvi, hlavnú ťarchu pri budovaní školských objektov niesla na svojich pleciach cirkev. Roku 1775 boli škola a učiteľský byt už pod strechou. Určite najväčšiu zásluhu mal na tom „velebný pán farár”, ako Komlóšania oslovovali svojho duchovného.

Pavel Valaský sa však na Komlóši dlho nezdržal. Roku 1780 prijal pozvanie do Cinkoty (dnes súčasť XVI. obvodu Budapešti). Určite ho viedla k tomuto kroku skutočnosť, že v blízkosti kultúrneho centra sa mu naskytnú lepšie možnosti pre jeho vedeckú činnosť.

A tak v 7. nedeľu po svätej Trojici roku 1780 – ako sa uvádza v zápisnici z kanonickej vizitácie konanej roku 1877 – sa Pavel Valaský so Slovenským Komlóšom lúči. Určite to nebolo ľahké lúčenie ani pre neho, ani pre Komlóšanov. Bol to nielen vzdelaný, ale i dobrý človek, ako sa o ňom i v spomínanej zápisnici zmieňuje pitvarošský farár Pavel Koreň.

Jeho literárna činnosť bola bohatá a pestrá. Najviac sa preslávil svojím dielom „Conspectus reipublicae litterariae in Hungaria” (Prehľad literatúry v Uhorsku). Prvé vydanie vyšlo roku 1785 v Lipsku a druhé rozšírené roku 1808 v Budíne. Uvedené dielo sa po dlhé roky používalo ako učebnica na gymnáziách v celom bývalom Uhorsku.

Dočítame sa o tom i v Dejinách slovenskej literatúry (Osveta Bratislava 1963, s. 177), kde sa okrem iného píše, že to bola učebnica o školstve a literatúre všetkých národností žijúcich v Uhorsku. Obsahovala zoznam uhorských spisovateľov od najstarších čias. Aj keď ich diela písané v latinskom, maďarskom, slovenskom a v iných jazykoch autor ešte nerozoberal, no označoval stručne ich význam a podával charakteristiku doby. Autor uviedol množstvo faktov z kultúrnej a literárnej histórie, dát o dielach jednotlivých spisovateľov v Uhorsku, teda i slovenských, a to v chronologickom poriadku. Miestami sa usiloval aj o periodizáciu literatúry a o analýzu literárnych diel.

Pavel Valaský napísal i monografickú prácu o slovenských obciach na Dolnej zemi, tak aj o samotnom Slovenskom Komlóši (ako sa o tom zmienil známy dolnozemský publicista a viceprimátor Komlóša Juraj Szincsok na jubilejných oslavách v roku 1996). Podobnú monografiu napísal aj o evanjelickej cirkvi v Jelšave, ktorá bola jeho posledným pôsobiskom.

Pavel Valaský sa ako farár svedomite staral o zveľaďovanie slovenských cirkevných škôl. Patril k tým duchovným, pre ktorých výchova mladého pokolenia bola nielen úradnou záležitosťou, ale i vecou srdca.

Zomrel 24. septembra 1824 v Jelšave, kde je i pochovaný.

Štefan Hudák

Foto: köztérkép/mapublic