Známy novohradský bádateľ slovenského písomníctva Július Hemerka sa narodil 25. júna 1917 v Prešove v známej hudobníckej rodine. Po absolvovaní konzervatória v Bratislave pôsobil ako slovenský a maďarský herec a organizátor na rôznych scénach na Slovensku a v Maďarsku, o. i. aj ako člen ochotníckeho bábkového divadla pri Demokratickom zväze Slovákov v Maďarsku, pre ktoré prekladal hry najmä z češtiny.

Bábkové hry a jednoaktovky prekladal aj pre potreby maďarského Osvetového ústavu a vydavateľstva Gondolat. Od roku 1955 pracoval ako riaditeľ Domu osvety v Jászberényi a diaľkovo vyštudoval osvetu a knihovníctvo na budapeštianskej Univerzite ELTE. Od roku 1957 žil v Balašských Ďarmotách, kde 17 rokov viedol Dom osvety a založil Folklórny súbor Palóc. Viac ako 30 rokov sa zaoberal slovenskými tradíciami novohradského regiónu, v prvom rade literatúrou. Výsledkom tejto jeho činnosti sú údaje o živote a činnosti 59 spisovateľov, ktorí sa narodili, alebo žili a tvorili v Novohradskej župe. J. Hemerka sa pričinil aj o popularizovanie ich diel a založil nadáciu na pamiatku svojho pradeda Ondreja Szabóa, obroditeľa výučby v materských školách. Za svoje zásluhy v osvetovej činnosti získal o. i. dvakrát štátne vyznamenanie (1976,1980), titul Vynikajúci osvetár (1979), dvakrát ministerskú pochvalu a v roku 1993 Cenu Nadácie pre národné a etnické menšiny v Maďarsku. J. Hemerka patril medzi autorov publikácie Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku (ZSSUM) Cestou k slovám. Knižne vydal štúdiu Život a pedagogická činnosť Ondreja Szabóa, časopisecky štúdiu Slovenská literatúra v Novohrade, pričom v rukopise je jeho práca Pôsobenie Boženy Nemcovej a Janka Kráľa v Balašských Ďarmotách, ako aj niekoľko kratších štúdií o slovenských spisovateľoch, a bibliografia slovensky písanej literatúry v Novohrade.

J. Hemerka, ktorý sa popri svojej bádateľskej práci zaoberal organizovaním kultúrneho života, ako i prekladom, bol aktívnym členom ZSSUM a Zväzu Slovákov v Maďarsku. Jeho prácu Celoštátna slovenská samospráva v roku 1999 ocenila udelením vyznamenania Za našu národnosť.

Dvojitá väzba v prípade J. Hemerku vyplývala z toho, že nielen geneticky, ale najmä kultúrne vyrástol z dvoch koreňov. J. Hemerka vykonal veľmi užitočnú a významnú činnosť v prospech našej národnosti, vytvárajúc trvalé hodnoty vo viacerých oblastiach nášho kultúrneho života – v oblasti propagovania histórie, literatúry a folklórneho bohatstva novohradských Slovákov, ako aj pri upevňovaní slovensko-maďarského priateľstva. Ďarmoťania jemu môžu ďakovať za zavedenie tradície pravidelného usporadúvania tzv. dní literárnych pódií, úspech podujatia Palócky jazyk, ale aj zriadenie galérie v meste a organizovanie celého radu regionálnych kultúrnych akcií.

Na sklonku svojho života začal zhromažďovať písomnosti a dokumentárne materiály týkajúce sa jeho rodiny. Bol synom autora prvej slovenskej operety Hajdamáci (1920), ktorá sa na javisko dostala pod názvom Ženské rozmary. Otec J. Hemerku, skladateľ, dirigent, učiteľ hudby Július Ivan Hemerka bol synom Oldřicha Hemerku (popredný predstaviteľ cirkevného a svetského hudobného života na východnom Slovensku), hudbu študoval u otca v rodnom Bardejove, neskôr na učiteľskom ústave v Košiciach. V roku 1912 absolvoval hudobnú akadémiu v Budapešti. Bol autorom scénických a filmových hudieb, orchestrálnych cirkevných skladieb a tanečných piesní, zložil opery Az asszony, Hulló csillagok, A ligeti vén fák alatt.

Július Hemerka pátral v nemeckých, českých a maďarských archívoch. Zozbierané dielo Hemerkovcov by malo byť uložené v Košiciach, keďže sa rozhodol, že všetky materiály odovzdá Krajskému archívu.