Pri surfovaní na nete, keď som hľadala tému na poznámku, som sa dostala dnes už k historickým informáciám spred dvadsiatich rokov. Zaujímavé na tom je, že vtedy to bolo nové, inovatívne, pokrokové, kým dnes to pokladáme za smiešne a zastarané.

Základnú školu som skončila ešte v predchádzajúcom režime, takže základné a prvé poznatky o spoločenskom dianí mám ešte „ľudovodemokratické“. Zmaturovala som v „medziobdobí“, ktoré sa síce už nazývalo demokraciou, ale jednoznačne ňou ešte nebolo, a promovala som, keď sme už naozaj žili slobodne. Teda za tých desať rokov od konca základnej až k promóciám sa svet zmenil natoľko, že vytúžená sloboda a demokracia možno už boli iba prázdnymi, stokrát prežutými frázami, lebo stratili pravý význam, hodnotu slova. Ak sa nad tým zamyslíme, všetko je aj tak v poriadku, lebo život je zmena, iba si to každý musí uvedomiť. A buď by sa mal snažiť svoje poznatky „refrešovať“, aby sa neuväznil v dobe „kamennej“, alebo by mal byť ticho. V demokracii - ako to nazval Churchill, v „najmenšom zle“ - každý má právo na slobodu prejavu a vyjadrovania. Slová Eckharta Tolleho sú známe: Keby si bol mlčal, mohol si sa zachrániť, no prázdnych rečí je neúrekom. A samozrejme, každá minca má dve strany, a niečo, čo sa jednému nepozdáva, pre druhého môže byť svätou pravdou. Dakedy sa môžeme spoľahnúť na inteligenciu pesničkára: „Zmena je život a život je pes, čo bolo včera neplatí dnes, každý deň získaš len niečo nové, jedného dňa si ti ľahne k nohe.“ Ale to je už „Iné Kafe“...

Ivett Horváthová Körtvélyesi