... začiatok. Čoho? No predsa slovensko-maďarských a maďarsko-slovenských vzťahov.

Povedali to premiéri oboch krajín po „rýchlovke“ v Budapešti. Dvojici Fico-Orbán asistovalo aj pár ministrov z oboch strán. Konkrétnu úlohu nemali, pofajčievali na balkóne Poľovníckej sály Parlamentu, tesne nad Dunajom, bavili sa medzi sebou (a nie s partnerom z druhej strany) počas hodiny, kým ich šéfovia sedeli medzi štyrmi očami. Ale bossovia boli náramne spokojní, trocha možno spokojnejší a nadšenejší bol V. Orbán, ktorého v ten deň popoludní čakalo v Štrasburgu peklo, a ustlať tomuto očakávanému fiasku nejakým úspechom nebolo márne.

To sú, možno, skeptické reči pozorovateľa, ktorý však za uplynulých 20 rokov zažil naozaj nejeden nový začiatok vzťahov. Pravda, bolo aj „koncov“ neúrekom. Revu cez hranice, vykrikovania, keď sa to práve hodilo tu či tam. Spakruky si každý spomenie na dobrodružstvá futbalových fanúšikov, na Hedvigu Malinovú, na Slovenský dom v Mlynkoch, na presmutného prezidenta Sólyoma na komárňanskom moste... Preto sa teraz treba tešiť, že si naši vodcovia tak dobre rozumejú a bratajú sa, objímajú, podávajú si ruky. A podpisujú memorandá, aby potom nezabudli, na čom sa dohodli. Tentoraz napríklad na nových 25 priechodoch na spoločnej hranici, na ďalších desiatkach projektov v oblasti infraštruktúry na oboch stranách hraníc. A že to osobne potvrdilo svojimi podpismi aj 8 županov, to je azda záruka, že naozaj nezabudnú.

Premiéri zrejme nezabudli na neuralgické otázky, len o nich na verejnosti nehovorili. Napríklad o dvojakom občianstve, o ktorom sa bavia experti, rokujú, konzultujú a možno nás čoskoro prekvapia nejakým výsledkom. Ale keďže o tom nič nevieme, sme náchylní si myslieť, že tieto problémy sa skôr zametajú pod koberec. Inak maďarská strana častejšie vyťahuje na verejnosť problémy, napríklad Benešove dekréty, už spomínané dvojaké občianstvo a iné veci, kým na slovenskej strane cítiť evidentnú snahu nereagovať na to. Najnovším príkladom by mohla byť pomerne groteskná kauza najdlhšie slúžiaceho uhorského husára z 18. storočia Ladislava Gábriša-Škultétyho. Jeho telesné pozostatky previezli z rumunského Aradu na Slovensko, do Mojtína pri Trenčíne, kde sa narodil a kde ho aj teraz znovu pochovali. Maďarská strana sa však urazila, na úrovni vicepremiéra a pomocou silnej mediálnej kampane si vyprosovala, aby si Slovensko privlastnilo „maďarského“ husára, akože kus maďarskej histórie. A pomerne slabé boli hlasy, podľa ktorých slávny husár bol osobnosťou spoločných dejín, a že uhorské nemusí byť maďarské a podobne. No a na Slovensku, myslím na vysokej vládnej úrovni na to nikto nereagoval. Podobná prax v iných prípadoch je tiež bežná. Čo sa zdá byť rozumné.

Maďarská strana zasa pred stretnutiami premiérov zaviedla prax konzultácií s lídrom Strany maďarskej komunity na Slovensku. Aj teraz prijal V. Orbán J. Berényiho na kus reči. Čo osobitne spomínam len preto, lebo podobným spôsobom nezískava „rozumy“ R. Fico od predstaviteľov slovenskej menšiny v Maďarsku. Nehovoriac už o tom, že kombinácia maďarský premiér a menšinový slovenský líder je tobôž mimo bežnej praxe...