Spomienka na výmenu obyvateľstva

Už iba najstaršia generácia si pamätá, že po skončení krvavej II. svetovej vojny bolo v popredí záujmu verejnosti riešenie menšinovej otázky výmenou obyvateľstva medzi Československou republikou a Maďarskom a návratu Slovákov z Rumunska, Juhoslávie, ZSSR a, samozrejme, Maďarska do zeme otcov.

Na otázku „prečo presídľujeme?“ odpovedal pred 50 rokmi veľký horliteľ za návrat Slovákov, konsenior Július Dérer, farár v Modre: - V prvom rade preto, že si svojich bratov a sestry v Maďarsku chceme zachrániť, aby ostali rečove a národnostne takými, akými ich pán Boh stvoril: Slovákmi a Slovenkami. V Maďarsku boli zbavení slobody tlače, zhromažďovania, slovenských škôl, na veľmi mnohých miestach aj slovenských služieb Božích; boli hanení pre slovenské slovo a nútení hovoriť po maďarsky s úradmi aj na verejnosti. Týmto útlakom zámerne boli privádzaní k tomu, aby rozprávali čím viacej po maďarsky, čím menej po slovensky... Svojich si chceme chrániť! Je to našim právom i povinnosťou.

Druhým dôvodom k výmene obyvateľstva bolo stále úsilie maďarskej menšiny v ČSR dostať sa pod správu maďarského štátu. Toto úsilie prekážalo lojálne sa zachovať ku ČSR, zvádzalo k iredentistickým a revizionistickým nepokojom a vyvrcholilo r. 1938 k roztrhnutiu republiky.

Transfer obyvateľstva v Poľsku, Československu a Maďarsku bol dohodnutý na Postupimskej konferencii v dňoch 17. 7. - 2. 8. 1945 medzi predstaviteľmi víťazných veľmocí nad fašizmom. Nepriamo tu bol prijatý tzv. Košický program Československej vlády zo dňa 5. apríla 1945. Podľa neho v predvojnových hraniciach mal byť vytvorený štát Čechov a Slovákov a mali byť odsunutí tí príslušníci národnostných menšín, ktorí boli pôvodcami rozbitia ČSR a vojnového utrpenia obyvateľstva.

Už v decembri r. 1945 došlo ku kontaktom medzi zástupcami ČSR a Maďarska v otázke výmeny obyvateľstva. Dňa 27. februára 1946 kontakty vyvrcholili podpísaním medzištátnej dohody. Jej podstatou bolo, že za každého Slováka v Maďarsku, ktorý sa dobrovoľne prihlási na presídlenie, môže Československá vláda presídliť rovnaký počet Maďarov, a to za rovnakých podmienok. Presídlenci si mohli vziať zo sebou všetok svoj hnuteľný majetok a za všetky nehnuteľnosti, ktoré zanechali, mali dostať náhradu. V oboch štátoch boli zriadené presídľovacie komisie, ktoré uskutočňovali nábor, organizovali prihlasovanie a presídľovanie po dopravnej stránke.

Osídľovací úrad na čele s vládnym zmocnencom Dr. Danielom Okálym zorganizoval štáb asi 400 osvetových pracovníkov. Boli medzi nimi politickí i kultúrni pracovníci, spisovatelia, učitelia, kňazi všetkých vierovyznaní.

Oduševňovacia činnosť sa rozbehla. Plamennými výzvami sa na zahraničných Slovákov obracali predstavitelia politických inštitúcií ako napr. predseda SNR Dr. J. Lettrich a povereník školstva Laco Novomeský. Prezident republiky Dr. E. Beneš vo svojom posolstve k Slovákom v Maďarsku medziiným povedal: - Vítame úprimne všetkých Slovákov vracajúcich sa do ČSR. Budeme sa snažiť, aby vo chvíli, keď budú naši krajania prichádzať, boli u nás všetky veci pripravené tak, aby sa mohli rýchle usadzovať... Chceme Vás ešte uistiť, že SNR, vláda a ja budeme vám všemožne pomáhať a náš ľud vás ako svojich bratov uvíta iste s otvoreným náručím!

V presídleneckej akcii sa angažovala aj evanjelická cirkev. Zriadila pri generálnom presbyterstve „Osídľovací výbor” na čele so spomínaným J. Dérerom. Medzi osvetovými pracovníkmi, ktorí volali k presídleniu, boli poprední kňazi cirkvi na čele s biskupom Západného dištriktu Dr. S. Š. Osuským: J. Juráš, J. Chabada, Dr. P. Teriansky a ďalší.

Maďarské úrady vzdor medzištátnej dohode nepriali celej akcii. Všemožne jej prekážali. Prihlásených odhovárali, zastrašovali. Podobne si počínali aj predstavitelia evanjelickej cirkvi v Maďarsku. Delegácia cirkvi na čele s generálnym presbyterom A. Žiakom a farárom Dr. O. Terianskym bola chladne prijatá biskupom Ľudovítom Ordašom. Tento poslal farským úradom obežník, ktorým zakazoval slovenským evanjelickým kňazom vykonávať služby Božie v chrámoch Maďarska. Od akcie sa dištancovala cirkev v Maďarsku pod titulom, že ju považovala za politickú akciu. Podobné hlasy - i keď ojedinele - sa vyskytli i v slovenskej ev. a. v. cirkvi.

Presídľovacia komisia v Maďarsku pracovala ďalej a prijímala prihlášky od 27. februára do 27. mája 1946 podľa dohody. V prípade ospravedlneného omeškania až do 27. júna 1946. V hlavnej lehote sa prihlásilo 95 017 a v dodatočnej lehote 13 617 osôb, spolu 108 634 Slovákov. V dôsledku protipropagandy a odhovárania i zastrašovania sa odhlásilo 48 860 Slovákov.

Vzápätí sa problematika transferu dostala na program Mierovej konferencie v Paríži. Bola otvorená dňa 29. júla 1946 v Luxemburskom paláci za účasti zástupcov 21 národov. Jej hlavnou úlohou bolo vypracovanie mierových zmlúv s porazenými štátmi Talianskom, Rumunskom, Bulharskom, Maďarskom a Fínskom.

Československá delegácia na čele s ministrom zahraničia Jánom Masarykom a jeho zástupcom Dr. Vladimírom Clementisom sa usilovala uzákoniť odsun Maďarov z ČSR v rámci mierovej zmluvy. Bojovala o oprávnenosť odsunúť zo svojho územia 200 000 etnických Maďarov, ktorých maďarská vláda mala prijať a umiestniť. Bola presvedčená o tom, že sa týmto spôsobom definitívne vyrieši háklivá problematika maďarskej menšiny v ČSR. Predpokladala, že reslovakizáciou budú asimilovaní tí, ktorí nebudú odsunutí.

Maďarská delegácia na čele s vyslancom vo Washingtone Szegedy-Maszákom bola zásadne proti transferu z politických, hospodárskych a humanistických dôvodov. Usilovala sa o to, aby bol zachovaný „status quo” z čias viedenskej arbitráže a zabúdajúc na trpkú minulosť, nepovažovala sa za príčinu hospodárskeho a morálneho rozkladu Maďarska. Stále snívala o revizionizme a iredente a o zrušení platnosti Trianonskej zmluvy v mene Veľkého Maďarska.

Márne bolo úsilie našej delegácie. Delegáti USA a Veľkej Británie boli proti odsunu Maďarov zo Slovenska. Plénum Mierovej komisie v Paríži schválilo 12. októbra 1946 mierovú zmluvu s Maďarskom.

K odsunu maďarského obyvateľstva v počte 200 000 nedošlo. Do apríla 1947 sa mohli vlády ČSR a Maďarska dohodnúť o výmene osôb, ktoré o to prejavili záujem. S pravidelným presídľovaním sa započalo dňa 11. apríla 1947. Podľa úradnej štatistiky zo Slovenska odišlo spolu 81 660 Maďarov. Z toho v rámci dohody 49 414 a mimo rámca 40 246 osôb.

Akcia výmeny obyvateľstva bola úradne ukončená 21. júna 1948. Medzitým došlo v oboch štátoch k socialistickej premene. Zdôrazňovali sa internacionalistické tendencie. Do popredia sa dostávali otázky politické, hospodárske, sociálne, triedne. Cirkevno-náboženské otázky sa stávali okrajovými.

Presídlenecká akcia nepriniesla očakávané výsledky. Tí, ktorí povzbudzovali Slovákov k návratu do zeme otcov - je jedno, či to robili z politických, národných či cirkevných pozícií - zostali ich dlžníkmi. Ako každý dlh - i tento sa pomaly a ťažko spláca.

ThB. Andrej Kvas