Slavistka a slovakistka, vysokoškolská pedagogička Katarína Maruzsová Šebová sa narodila 3. februára 1952 v Slovenskom Komlóši. Po ukončení Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe absolvovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského dvojodborové štúdium slovenský jazyk a literatúra – estetická výchova.

Po získaní diplomu (1975) začala pôsobiť ako asistentka na Katedre slovenského jazyka a literatúry Vysokej školy pedagogickej Gyulu Juhásza v Segedíne. Na začiatku svojej pedagogickej dráhy prednášala metodiku vyučovania slovenského jazyka a literatúry, štylistiku a dejiny Slovenska, neskôr sa orientovala na dejiny literatúry a na problematiku interpretácie literárneho textu. Z týchto disciplín mala prednášky a viedla i semináre. V roku 1982 získala doktorát (PhDr.) na FFUK v Bratislave, v roku 2004 v rámci Ústavu slavistiky na ELTE v Budapešti obhájila doktorskú dizertáciu z oblasti slovenskej literatúry v Maďarsku Obrazy dolnozemských Slovákov v súčasnej krásnej literatúre v Maďarsku a získala titul PhD. Od roku 1992 do roku 2011 zastávala funkciu vedúcej katedry, pričom v období 2006 – 2011 bola súčasne aj riaditeľkou Národnostného inštitútu. V roku 2006 ju vymenovali za vysokoškolskú profesorku. V roku 2011 odišla do dôchodku, ale s prácou na katedre sa nerozlúčila nadobro, pretože ešte niekoľko rokov prednášala.

Pokiaľ ide o didakticko-metodickú zložku jej pracovných povinností, treba dodať, že po dlhé roky pripravovala otázky na maturitné a iné skúšky pre národnostné školstvo v Maďarsku, ktoré aj komentovala a hodnotila. Okrem toho bola aj členkou, oponentkou, referentkou a skúšajúcou v rôznych komisiách pri obhajobe magisterských a doktorských prác na univerzitách doma i v zahraničí.

Podobne ako v rámci didakticko-metodickej oblasti jej činnosti, aj v rámci výskumu je jej doménou problematika dejín slovenskej literatúry a konkrétne aj dejín slovenskej literatúry v Maďarsku, problematika teórie literatúry a interpretácie literárnych textov. Z tejto oblasti publikovala a publikuje v domácich a zahraničných zborníkoch a odborných i kultúrnych časopisoch články, štúdie, recenzie, eseje, úvahy, ale aj žánre informačného a príležitostného rázu pre popularizáciu literatúry, a to na rôznych nosičoch, v klasickej tlačenej podobe, na CD alebo vo forme virtuálnej. Jej publicistická činnosť je bohatá. Najvlastnejšou bádateľskou doménou – „par excellence” – profesorky Kataríny Maruzsovej Šebovej je dielo Pavla Závadu, o ktorom napísala viaceré fundované štúdie.

Dôslednosť, húževnatosť, intuícia a pevný metodologický a vedecký základ a obsiahle lektúry zo súčasnej európskej literárnej vedy a filozofie jej umožnili napísať štúdie a referáty, s ktorými sa potom zúčastnila na početných konferenciách doma a v zahraničí (Slovensko, Rumunsko, Srbsko, Česká republika, Litva, Podkarpatská Rus).

Je externou spolupracovníčkou Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku a Ústavu pre výskum a rozvoj edukácie.

Ako pedagogička nielen rozvíja svoju bádateľskú činnosť, ale zároveň usmerňuje aj výskumnú činnosť študentov a spolu s nimi získava úspechy.

Svoje organizačné schopnosti využila pri poriadaní rozmanitých stretnutí, sympózií na úrovni školy i medzinárodnej, pričom nikdy nezabudla na blízkych spolupracovníkov z Dolnej zeme.

K rozširovaniu slovenskej kultúry prispela aj spoločensko-kultúrnymi podujatiami, kde moderovala rozhovory, resp. besedy (s Pavlom Závadom, Jurajom Dolnozemským, Michalom Hrivnákom, Imrichom Fuhlom, Tiborom Žilkom), prispievala do slovenského vysielania Segedínskeho rozhlasového štúdia. S tým istým cieľom sa venovala aj zostavovaniu a redigovaniu viacerých čísel univerzitného časopisu Slavica Segediensia, na rozširovanie vedeckých poznatkov zostavila a zredigovala i viaceré zborníky, týkajúce sa predovšetkým slovakistiky v Segedíne, napr. pamätnica Katedra na Labutej ulici (Tanszék a Hattyas utcán) (2010).

Prekladala odbornú literatúru z češtiny, slovenčiny a maďarčiny.

Profesorka Katarína Maruzsová Šebová je ozajstným srdcom slovakistických aktivít v Segedíne, známa a citovaná v odbornom svete. Za svoju činnosť získala vyznamenania: „Pro Iunventute I.” (1994), „Pro Iuventute” pamätnú plaketu (2001), vyznamenanie Za našu národnosť (2012) a Cenu Ondreja Štefanka (2024).

Dagmar Mária Anoca IN: Ľudové noviny 2012, č. 7.

Foto: Imrich Fuhl