Dvojité jubileum Želmíry Švehlovej - Duchajovej z Turca
- Podrobnosti
- Kategória: Výtvarné umenie
Pred 20 rokmi pri návšteve Turčianskej galérie ma zaujal plagát, ktorý pozýval na výstavu diel Želmíry Švehlovej - Duchajovej. Na okrovej upútavke s reprodukciou obrazu Pri káve som popri mene čítal: prvá slovenská maliarka. To rozhodlo, že som si kolekciu prezrel pozornejšie a v týchto dňoch - pri dvojitom výročí umelkyne - si ju pripomínam.
Prvá slovenská profesionálna maliarka
Vierohodné údaje o živote a diele Želmíry Švehlovej-Duchajovej akoby predznamenávali jej skromné tvorivé ambície. Podlžnosť načim však pripísať predovšetkým výtvarným teoretikom a historikom. Preto i dnes možno ešte súhlasiť s názorom promovanej historičky Barbory Sitárovej z roku 1990 podľa ktorej „dielo maliarky dodnes nemá náležité miesto v hodnotovej hierarchii slovenského umenia...“
Málo známa tvorba
autorky si vyžaduje dlhodobejší umenovedný výskum. Jeho výsledkom má byť ucelená monografická výstava, prinášajúca na základe zozbieraných diel zo súkromného i galerijného majetku, korešpondencie i dokumentácie ucelený hodnotiaci „obraz o nezvyčajnom tvorivom duchu ženy, ktorá prekonala možnosti svojej doby... Bude tak splatený dlh voči prvej slovenskej maliarke, významnej umeleckej osobnosti, ktorej vklad svetovosti do koreňov slovenského moderného maliarstva bol doposiaľ opomenutý...“. Takto akosi to napísala aj komisárka martinskej, zatiaľ poslednej výstavy z diela Želmíry Švehlovej- Duchajovej... Tento hlas je viac ako výzvou.


Korene v Martine
Želmíra Švehlová prežívala detstvo na otcovej fare v rodnej obci, v Lazoch pod Makytou, kde sa narodila pred 130 rokmi - 6. mája 1880. Rodná obec, roztrúsená v malebnom podhorskom okolí, bola pre ňu inšpiratívnym obrazom i odrazom. Sem sa vrátila aj po absolvovaní Učiteľského ústavu v Bratislave, aby tu päť dlhých zimných mesiacov učila deti, v evanjelickom kostole sprevádzala na organe bohoslužby, popritom si do notesa zaznamenávala ľudové piesne a do náčrtníka zachytávala krajinu i ľudí v smelých umeleckých pokusoch, ktoré jej neskoršie otvorili brány umeleckých akadémií. Obklopovala ju rázovitá príroda a ľudia, hlavne v nedeľu v starosvetských rukávoch a ženy v riasených sukniach.
Otec i matka boli Martinčania; starý otec Andrej Švehla, slovenský vlastenec, bol dlhoročný martinský richtár, mešťan, ktorý sa usiloval o pozdvihnutie slovenského národného i kultúrneho života. Zaslúžil sa, okrem iného, o zorganizovanie Memorandového zhromaždenia v Martine v júni 1861 i o to, že sa Martin stal na čas centrom ducha i kultúry.
Maliarske snahy,
prebudené ešte v časoch štúdií na učiteľskom ústave, silnejú a teraz už cieľavedomá túžba po maľovaní privádza Želu Švehlovú na štyri roky do Berlína (1906 až 1910), kde absolvovala Umeleckú školu spolku umelkýň a potom z tejto Kunstschule des Vereins der Kunstlerinnen odišla na ďalšie štyri roky študovať portrétnu maľbu na Dámsku akadémiu v Mníchove (1910 až 1914).
Rok 1914. Rinčia zbrane a múzy mlčia. Táto odmlka bola pre mladú maliarku pridlhá. Strácala sa nádej, že sa paleta ešte niekedy oživí. Veď práve nádej v budúcu možnú tvorbu dávala maliarke energiu k novým začatým dielam, ktoré však v konzervatívnom a príliš tradičnom prostredí Martina - kam sa vrátila - nenachádzali pochopenie...
„...Tvorba Švehlovej si v tej dobe nenašla veľa priaznivcov. Maliarka nebojovala s neporozumením okolia, utiahla sa do intimity domova. Manželstvo a nové blatnické gazdovstvo jej priniesli iné starosti a radosti...“ (Barbora Sitárová)


Táto vzdelaná a kultivovaná žena
žila v pokojnej atmosfére domova a úzkeho kruhu priateľov. Starý „duchajovský dom“ vedľa martinského divadla dnes už nestojí. Nová výstavba pohltila dom i záhradu.
V rokoch 1919 až 1930 pôsobila Želmíra Švehlová - Duchajová ako odborná učiteľka kreslenia v Štátnej meštianskej škole v Martine, pracovala pre Živenu (v tomto spolku v rokoch 1920 až 1946 zastávala funkciu podpredsedníčky). Sporadicky sa zúčastňovala domácich výstav. Ako členka Spolku slovenských umelcov sa predstavila v roku 1918 v Hodoníne, v roku 1922 v Košiciach, v roku 1931 v Martine a vyvrcholením tejto jej skromnej aktivity boli výstavy v Bratislave (1931 a 1941). Vyvrcholením bola jej expozícia v Umeleckom kabinete v Bratislave (1941), ktorú otváral maliar Janko Alexy...
Tu sa totiž prezentovala novými zrelými dielami, ktoré vznikli, keď sa maliarka po dlhých rokoch pustila s novým elánom do práce. A znalkyňa jej tvorby, promovaná historička Barbara Sitárová sumarizuje nasledovne: „...Krajiny, portréty, zátišia, žánrové motívy presviedčali už vtedy o nesporných umeleckých kvalitách prvej významnej a odborne školenej maliarky. Jej dielo i dnes prejavuje štýlovú jednotu a celistvosť, i keď nepracovala sústavne. Lyrické plenérové motívy a žánrové portréty, ktoré sú v jej prácach najčastejšie, vykazujú všetky maliarske kvality a bohatú, živelnú tvorivú invenciu, stojacu na serióznych základoch umeleckého vzdelania...“


Od impresionizmu k fauvizmu
Na mníchovskej akadémii sa Želmíra Švehlová stala žiačkou profesora Maxa Feldbauera, nemeckého impresionistu, ktorý sa neskôr stal prezidentom drážďanskej umeleckej akadémie. Ako sama v roku 1939 píše: „...Štúdium školy impresionistov priťahovalo mňa k umeniu, ktoré smerovalo k súhre atmosférickej a vôbec k jasnejšiemu spôsobu maľby...“
Impresionizmus, ktorý sa stal všeobecne vládnucim novým duchom v dobe, kedy maliarka študovala v Nemecku, zapôsobil na jej tvorbu v najsilnejšej a zároveň najprirodzenejšej forme. Je to špecifická škola nemeckého impresionizmu, vzdialená francúzskemu čistému štýlu. S trochou nostalgie maliarka píše: „Precestujúc krížom-krážom Európu, účastnila som sa prvotriednych umeleckých pôžitkov, videla som vrchol umeleckého pokroku a nahliadla, že ja tu už nikdy nič nového nebudem vedieť povedať. S umením spájala ma neskoršie väčšinou len moja knižnica, plná umeleckých diel, kým farby a štetce odkladané boli často na dlhý odpočinok.A teraz, keď sa už pripozdieva, chytám sa znovu do práce. Či ona už komu osoží? Dá ale aspoň náplň jednému životu...“ V týchto riadkoch je už citeľná nostalgia za tvorivou plnosťou mladých liet, za cestami do Francúzska, Talianska, Anglicka, Holandska, Škandinávie a Nemecka.
Dejiny slovenského výtvarného umenia akoby pozabudli vyzdvihnúť z úzadia histórie osobnosť Želmíry Švehlovej - Duchajovej, ktorá predznamenala mnohé neskoršie maliarske snahy v našom umení. Jej maľba, námetovo prevažne rýdzo slovenská, vniesla svetovosť do budovania základov moderného umenia na Slovensku. Je treba skutočne ľutovať, že maliarkino rané dielo zostalo len zľahka načrtnutým, počtom prác neveľkým torzom jej oprávnených umeleckých ambícií. A navyše asi už aj nevyriešiteľným kunsthistorickým problémom - svoje diela až na výnimky nedatovala a dnes je už nemožné korektne rekonštruovať vývinové radenie jej torzovito zachovanej ranej maľby...
Želmíra Švehlová - Duchajová umrela v Martine pred 55 rokmi - 15. mája 1955.
Pavol M. Kubiš



Oznamy
Redakcia | Kontakt
Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.
Tel.: (+36 1) 878 1431
Fax: (+36 1) 878 1432
Poštová adresa: 1558 Budapest, Pf. 199