K nedožitej osemdesiatke Z. Chalupovej ● Teta sveta

Asi mal Lev Nikolajevič Tolstoj jasnovidecké schopnosti, keď budúcnosť maliarstva veštil slovami: „Umenie budúcnosti je umením ľudovým, umením, ktoré budú môcť všetci pestovať a všetci chápať, ktoré bude zrozumiteľným bez ohľadu na kastu a národnosť“. Nebolo potrebné veľmi pátrať a presviedčať sa o pravdivosti spisovateľovho predpokladu. Stačilo zavítať do vojvodinskej Kovačice a navštíviť najznámejšiu Slovenku na svete. Viac ako tri a pol desaťročia sa Zuzana Chalupová neúnavne kamarátila so štetcom a svetom, s paletou a touto planétou. Vyše tri desiatky rokov predstavovala výtvarnú tvorbu a orbu samostatnými výstavami po celom svete. Vo sviatok - nesviatok bolo u maliarky - voľakedajšej výšivkárky - rušno. Chalupovej chalupa na Čaplovičovej ulici denne vítala ľudí so zvedavými očami a pozornými ušami. Rozprávačkou bola hostiteľka: tá teta celého sveta bola neobyčajne obyčajná žena. Životný osud jej nedoprial vlastné deti. Hemžilo sa to však detvákmi na jej obrazoch. Jej citlivá umelecká duša splodila a zrodila Katku. Na žiadnej maľbe nechýbala bodrá a dobrá Katka. Taká, ako i jej matka - „mama Zuzana“. Vyžarovala z nej obrovská aktivita. Presedela hodiny a hodiny pred stojanom. S elánom i „eroplánom“ a slovenským krojom obehla poludníky a rovnobežky sveta: Dubrovník, Paríž, Zürich, New York, Ženevu, Tokio, Montreal, Jeruzalem, Londýn, Viedeň, Bayroit (Nemecko), Bratislavu, Brusel... Jej životný názor akoby vyvieral z jednej zo zásad Jána Amosa Komenského: „Buď takým, aby sa každý potešil, keď vstúpiš do izby bohatého či chudobného.“ A veru sa z jej prítomnosti tešili hlavy štátov - Juhoslávie, Slovenska, Japonska, Rakúska, Francúzska. A z jej nezištných príspevkov mali osoh i deti UNICEF i historické a kultúrne dedičstvo UNESCO. Peniaze nepovažovala za základnú mieru. Dakedy mala o groš menej, no vždy o štipku činorodosti viacej. Jej potešením boli knihy a články o nej, vlastné, široko-ďaleko zaviate pohľadnice, fotografie s ľuďmi, ktorí hýbali svetom, na stovky ba tisíce navštíveniek a zápisov z kníh návštev, na desiatky hrejivých listov: „Viete, ešte k tej knižočke. Mám synovca a ten má štvorročné dievčatko - to tak rado má Vaše obrázky a na všetko sa vypytuje. Všetko sa jej páči. Vedeli ste potešiť i malé deti, i veľkých," píše z Paríža priateľka J. Walentová. „Poznáte svet i Svätú zem, poznáte však i našu cirkev, našu slovenskú evanjelickú a.v. cirkev, naše zvyky a učenie. Máte radosť z detskej tváričky. Pán Ježiš povedal: „Kto neprijme kráľovstvo Božie ako dieťa, nikdy nevojde doň.“ Radovala sa listu vtedy aradáčskeho farára Ondreja Peťkovského. „Tak sme sa šťastlivo vrátili z nášho nezabudnuteľného výletu do Kovačice. Priateľom a známym rozprávame o stretnutí s Vami a či mladí, či starí, nevedia sa nasýtiť prezeraním Vašich pohľadníc. A Zuzka naša sa navyše vykrúca v tej krásnej vyšívanej blúzke, aby bolo všetkým jasné, že v Kovačici vedia maľovať nielen štetcom, ale i ihlou. Človek hladný po kráse prekročí prah Vašej chyže a od údivu sa nezmôže na slovo," nešetril perom Michael Lošonský, rakúsky redaktor slovenského pôvodu. Lahodilo jej, keď jej venovali pozornosť. I ona pozorne počúvala vo svojom svojskom kuchynskom ateliéri iných. Najčastejšie susedky a ženy z rodiny. Práve doma sa cítila ako doma: Keď sa jej redaktori po prvých triumfálnych návratoch z Paríža a Versailles pýtali, či by chcela ako spústa maliarov zostať tvoriť v meste svetlosti, bleskurýchle odvetila: „Ale deže, veď ma tam volali Šalupová“. Tých si však nesmierne vážila: „Bárzde sme boli, novinárov sme naveky zburtatovali. Obyčajne sme chodili na tri týždne. Môj spoločník a pomocník Branislav Grubač mal atresy a numery redakcií. Prvý týždeň friško obchádzau hrúzu novinárov, druhý už bolo šakovo napísanuo a tretí týždeň bola trma-vrma za obrazy, často sa popredali ením vrzom," rozprávala kovačickou slovenčinou maliarka duše a srdca. Maľovala jedinečným štýlom. V letných páľavách pred niekoľkými rokmi zavítali k Chalupovej matičiari z Rače. Zuzana chystala naplno výstavu olejov v belehradskom Ruskom dome. Na obrazy menšieho formátu nakreslila futbalistov s nezvyčajným rozhodcom. Prísneho rozdeľovača pravdy vyzdobila do odevu renesančného romantika a namiesto rozhodcovskej udelila mu píšťalu ako hudobný nástroj. „Hundrú na mňa, že to tak nemá byť," sťažovala sa im. „Ale to tak má byť, je to Vaše videnie sveta vôkol nás, ako čo ste nám spomínali dávnu maľbu Koniec vojny, kde z lietadla padajúce granáty nahradili kytice kvetov," presviedčal ju o opaku dakto z hostí citujúc Rúfusa, že ide o „svet prekrásnych omylov, bez ktorého by sme boli iba unavenými robotmi“. Zostala sama sebou takmer do posledných chvíľ života. Taká, aká bola, keď pred viac ako päťdesiatimi rokmi namaľovala svoj prvý „obraz“ na stenu farbami, rozmiešanými v mlieku. Dobrosrdečná Zuzana Chalupová. Teta celého sveta.

Zuzana Chalupová sa narodila 5. februára 1925 v Kovačici, zomrela 1. augusta 2001 v Belehrade.

Ján Špringeľ (Kovačica)