Výstava Evy Fišerovej ● Sklo je jej životom

Pod názvom Lumen mundi otvorili v budapeštianskom Slovenskom inštitúte výstavu umeleckej sklárky Evy Fišerovej.

Foto: Eva Patayová Fábiánová

Výstavu otvoril docent Peter Michalovič, ktorý svoj otvárací prejav začal netradične. Ako povedal, podľa nedávno zverejnených sociologických výskumov ľudia za najvyššiu hodnotu považovali byť viditeľní. Hoci na krátky čas byť v televízii, počuť svoj hlas v rozhlase, vidieť svoju fotografiu v novinách sa zdá byť najvyššou hodnotou. „Sklo robí všetko proti tomu, aby bolo viditeľné. Umožňuje nám pozrieť sa cez okno a vidieť krajinu, kochať sa vo farbe vína, alebo sa pozerať na vzdialené planéty či mikroskopické tvory, pričom ono zostane neviditeľné. Zostať v tieni viditeľnosti je hodnota, ktorú si sklo veľmi vysoko cení a robí všetko preto, aby to aj tak zostalo. Najlepšie to vedia sklári. Pretože to sú ľudia, ktorí sa pokúšajú zviditeľniť sklo. To, aby sme sklo videli v podobe, v akej ho vidíme dnes, potrebuje viesť veľmi zaujímavú hru. Sklo nemôžeme znásilňovať, ale nemôžeme mu nechať ani veľa slobody. Sklu treba dohovárať. Myslím si, že pre tvorbu E. Fišerovej je toto dohováranie veľmi príznačné. Nikdy nejde proti sklu, ale naopak: trpezlivo z kroku na krok sa pokúša formovať sklo na vlastný obraz. To znamená, aby si zachovalo svoje vlastnosti, ale aby slúžilo tým formám, ktorým ona chce. Zo skla ako z prírodného materiálu, ktorý nemá spoločenský význam, zmysel a hodnotu, sa stáva niečo, čo má zmysel a hodnotu. Akonáhle sa stane kultúrnym artefaktom, otvára sa obrovskému množstvu interpretácií,“ dokončil svoj prejav P. Michalovič.

Po ňom sa ujal slova riaditeľ SI Milan Resutík, ktorý sa priznal, že spolu s autorkou by boli radi, keby si návštevníci odnášali pekné a hlboké zážitky, keby sa im táto výstava páčila.

Eva Fišerová pracuje viacerými technikami, občas ich strieda podľa toho, aká je príležitosť. „Najviac času som venovala tavenému a brúsenému sklu, ale príležitostne sa venujem aj fúkanému sklu. Sú to rôzne technológie a techniky: jedny sú náročné na okamžitú reakciu - pri horúcom skle, druhé sú náročné na čas - tri až štyri mesiace sa rodí jedna plastika. Z týchto, čo som priniesla do Budapešti, časovo najnáročnejšia bola plastika, ktorá sa volá Krabak (na našej snímke vpravo). Je to taká symbolická plastika, ktorá predstavuje tajomné zviera. Vzhľadom na to, že má veľké rozdiely v rozložení hmoty, aj celá je veľmi hmotná, bola veľmi náročná. Čím väčšie je sklo a čím väčšie sú rozdiely v materiáli, tým je to náročnejšie na chladenie, na brúsenie. Ku sklu som sa dostala ako tínedžerka. Desať rokov som študovala sklo na strednej a na vysokej škole. Ku sklu mám zvláštny vzťah, lebo tento materiál považujem za dosť abstraktný a nerada v ňom vytváram nejaké užitočné predmety. Veľmi spolucítim s materiálom, chápem ako vzniká: má dve kontrastné tváre: jedna je horúca a druhá chladná. Keď sa vybrúsi, vydáva strašne prísny výraz. Snažím sa porušovať raz jedno, raz druhé,“ prezradila nám umelkyňa.

V Budapešti je to prvá samostatná výstava E. Fišerovej, doteraz sa tu zúčastňovala spoločných výstav. V Slovenskom inštitúte budú jej diela do konca februára.

Eva Patayová Fábiánová