„Ak ste náhodou čítali správu, že BBC odhalila záhadu Bermudského trojuholníka,
berte to s rezervou, ten záhadný trojuholník sa len presunul. Na mape ho nájdete,
ak spojíte 3 mestá: Békešská Čaba - Sarvaš - Slovenský Komlóš. Ak tadiaľ raz prejdete, prsty neznámej sily vás tam pritiahnu opäť. Jednou z obetí som ja.“

Sú to myšlienky stredoškolskej profesorky z Prešova Zuzany Benkovej, ktorá do minulého školského roku bola hosťujúcou učiteľkou na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe. Pani profesorka pochádza z učiteľskej rodiny, jej mama sa dlhé desaťročia venovala deťom na základnej škole a otec pracoval tiež v sektore školstva. Diplom učiteľky slovenčiny a dejepisu získala na Filozofickej fakulte v rodnom meste, neskôr si doplnila kvalifikáciu na UMB v Banskej Bystrici, kde štátne záverečné skúšky zo psychológie zložila počas pôsobenia v Békešskej Čabe. Zuzana Benková po návrate na Slovensko pokračuje vo svojej profesionálnej dráhe na gymnáziu v rodnom meste, ktoré je jej alma mater. O svoje skúsenosti a spomienky z pobytu medzi dolnozemskými Slovákmi sa podelila aj s čitateľmi Ľudových novín.

Správne vidíme iba srdcom...

- Čo všetko ste vedeli o Slovákoch v Maďarsku predtým, ako ste začali pracovať v Békešskej Čabe?

- Békešskú Čabu som spoznala ako vysokoškoláčka počas zájazdu, ktorý každoročne organizovali a dodnes organizujú Študentské domovy a jedáleň Univerzity v Prešove, riaditeľom ktorých bol môj otec. Vtedy som prvýkrát stála aj pred budovou slovenskej školy. Neviem, čo mi vtedy vírilo hlavou, no možno kdesi sa blysla i myšlienka, aké by to bolo, keby som tu pracovala. Bol to však len týždeň spojený s návštevou kostolov, centra mesta, trhu a hlavne kúpalísk v okolí. Na spoznávanie ľudí akosi neostal čas. Teraz mi je to trochu ľúto, lebo našimi sprievodcami boli pedagógovia slovenskej školy. V pamäti mi zostal len jeden, pán Michal Strunga, ktorý ma o 15 rokov neskôr, počas podobného výletu, predstavil mojej budúcej pani riaditeľke Edite Pečeňovej. Priznám sa, tento pobyt som už nebrala tak euforicky, stála som pred dôležitým rozhodnutím, ktoré nikdy nebudem ľutovať!

O Slovákoch v Maďarsku som vedela málo, len toľko, čo sa mihlo v skriptách a učebniciach, ktoré som zdolávala pri príprave na skúšky z dejepisu. No predstavu som mala. Ako sa ukázalo, skreslenú. Prázdniny som totiž trávila u starých rodičov v Rožňave, v meste so slovenským i maďarským obyvateľstvom, preto som spočiatku vnímala maďarčinu v uliciach Čaby ako čosi prirodzené. Až po čase som si uvedomila, že mi v obchodoch za „tešík“ chýba to slovenské „prosím“, ako som to počula v detstve. Nenašla som ani obraz, ktorý sa mi spája so starkým. Bol to Slovák od Piešťan, ktorý sa nikdy po maďarsky nenaučil, no najdlhšie debaty viedol vždy pri plote záhrady so susedou, ktorá zasa rozprávala len po maďarsky. Nechápala som, ako si tí dvaja mohli rozumieť. Moji rovesníci boli už dvojjazyční, takže žiadna komunikačná bariéra, žiadna potreba prenikať do tajov maďarčiny. Občas sme sa síce starkej i mamy pýtali, prečo nás nenaučili „po igen“. Štvorročný pobyt na Dolnej zemi mi potvrdil, že darmo človek niečo miliónkrát počuje, najlepšie je, ak to vidí a zažije.

- Aké sú vaše odborné skúsenosti z práce so slovenskými deťmi v Maďarsku?

- Najťažšie pre mňa veru nebolo nehľadať obraz Rožňavy v uliciach Čaby, ale vojsť do triedy, kde na mňa pozeralo pätnásť párov očí, v ktorých som nedokázala čítať. Bol tam stres, obava z neznámeho, prekvapenie, úzkosť... Neviem, no spomínam si, že som si hneď po hodine musela ísť prezliecť ľanové šaty, ktoré som mala úplne prepotené.

Učiteľ na gymnáziu je ako stavbár, ktorého postavia pred ruiny domu a chcú, aby na starých základoch postavil nový dom. V Prešove mi pribalili aj projekt a informácie o základoch, ukladať bloky nových vedomostí už nebol problém, maturitou sa hrubá stavba pekne zastrešila a detailné úpravy si robili študenti sami. V Čabe to bolo ťažšie o to, že som nevedela, v akom stave sú základy. Po ich spevnení sme mohli prikladať tehličku po tehličke, no stále v obave, že sa to na niektorej strane zrúti. Výhodou bolo, že sme robili nadčasy. Mnohí žiaci sa neuspokojili s tým, čo dostali na hodine, ale prichádzali poobede i večer, aby sa mohli porozprávať, rozšíriť si slovnú zásobu, pripraviť sa na súťaže, na jazykové skúšky, či vyšší stupeň maturity, teda pekne si fasádu i okolie svojho domu vedomostí upravovali. Keby nebolo ich odvahy, ochoty spolupracovať a trpezlivosti moje pedagogické majstrovstvo by sa odrazilo len v krásnom projekte na papieri.

Naučila som sa jednu dôležitú vec, na hodinách môžeme odovzdať teoretické vedomosti o jazyku a literatúre, ale len veľmi ťažko prebudíme lásku k jazyku, to sa dá len vtedy, keď nám sám študent ukáže cestu k svojmu srdcu. Čabianski študenti mi ukázali, že Exupéryho „správne vidíme iba srdcom“, nie je len autorova fikcia. Učenie v čabianskej škole bolo pre mňa radosťou, nie prácou.

- Čomu ste sa venovali okrem vyučovania na Dolnej zemi, ktoré aktivity boli vaše najobľúbenejšie?

- Som veľkou milovníčkou kultúry. V Prešove máme tri divadelné scény, nevynechala som žiadne nové predstavenie, bola som i členkou Klubu filmového diváka. V Čabe som len raz oľutovala, že neviem po maďarsky. Divadlo sa stalo pre mňa vzácnosťou, preto som vždy dychtivo čakala na hosťovanie Vertiga či iného slovenského divadelného telesa. Keď nebolo divadlo, boli iné kultúrne podnety - vystúpenia citaristov, spevákov a tanečníkov, festivaly, dni kultúry... a to všetko som mala priamo pod nosom. Žila som školou, tá mi poskytla nielen profesionálny rast, ale rozšírila mi kultúrny rozhľad.

Práca so žiakmi po vyučovaní bola oveľa zaujímavejšia a pestrejšia ako na hodinách. Som rada, že slovenské inštitúcie v Maďarsku dávajú deťom priestor na prezentáciu ich schopností. To, s akým záujmom sa čabianski žiaci zúčastňujú na mimoškolskej činnosti, ma prekvapilo. Každoročne ma oslovilo niekoľko študentov, aby som im pomohla s prípravou projektu na súťaž Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, či našla vhodný text na prednes. Priznám sa, niekedy som sa čudovala, prečo sa chcú toľko trápiť, keď vyhrať môže aj tak len jeden. Odpoveď mi dala jedna študentka, ktorá pripravovala prácu o svojom rodákovi. Keď sa termín odovzdania prác blížil, ochorela. Snažila som sa ju presvedčiť, že nemá zmysel pokračovať. Uzemnila ma jednou vetou. „Pani učiteľka, nevadí, že mi prácu nevezmú do súťaže, ale ja ju chcem dokončiť!“ Nakoniec jej prezentácia činnosti komlóšskeho učiteľa a ochotníka patrila medzi najpútavejšie.

V Čabe som odhalila ďalšiu svoju slabú stránku. Rýchlo sa nechám zmanipulovať. Od detstva som aktívne športovala, no kolektívne loptové hry mi nevoňali. Skôr som mala z toho guľatého lietajúceho čuda strach. Ale čo som mala robiť, keď mládež slovenskej školy podľahla volejbalu. Spočiatku som sa včlenila do fanklubu. Chodila som na všetky zápasy, dokonca som kvôli Študentskej olympiáde sama absolvovala cestu do Debrecína. Prešli dva roky a ja som sa z lavičky pomocného trénera vypracovala na hráčku v poli, teda len na tréningoch. Postupne som sa stala fanúšikom školského futbalového, stolnotenisového i basketbalového družstva. Dostala som milú prezývku „pani maskot“. Raz som dokonca reprezentovala Čabu na Majstrovstvách pedagógov v plávaní. Musím uznať, bolo to pestré.

- Ktoré sú vaše najkrajšie spomienky na život v Békešskej Čabe?

- Dodnes sa snažím utriediť si v pamäti všetky zážitky a spomienky. Je toho dosť, veľa obrazov, veľa tvárí, veľa situácií. Zúčastnila som sa na mnohých akciách, festivaloch, báloch, súťažiach, koncertoch, konferenciách... Všetko zanechalo nejakú stopu. No mne sa často vybavia mnohé drobnosti, napr. ironická poznámka študentky na moje uštipačné poznámky: „Jaj, pani učiteľka, nikto vám ešte nepovedal, aká ste dnes vtipná?“; či klebetenie s dievčatami počas prípravy na súťaž; cesty autobusom, počas ktorých ma žiaci s námahou učili Boci, boci tarka...; koncert Republic a snaha jednej mojej žiačky simultánne mi preložiť pieseň o hviezdach; debaty s maďarčinárkou pri ceste do triedy; spoločné umývanie riadu na lyžiarskom; návšteva posilňovne; prechádzky po sobotňajšom trhu;...., ako som prvýkrát s odporom strčila prsty do debny so surovým mäsom a potom som si už obdobie pred Vianocami a Veľkou nocou nevedela predstaviť bez robenia klobás.

Najviac ma teší, že studňa spomienok z Čaby sa ešte nenaplnila. Hoci už nie som na Dolnej zemi, stále sa tam vraciam, využívam modernú techniku na kontakt so svojimi žiakmi, a nemohla som chýbať ani na tohtoročnom lyžiarskom, aj keď to bol len jeden deň.

- Ako vidíte nás, Slovákov v Maďarsku v súčasnosti, po vašom štvorročnom pôsobení v našom kruhu?

- Hľadám správne slová, ale neviem poskladať odpoveď. Na každom úradnom doklade mám napísané: štátna príslušnosť SR, národnosť slovenská. Nemusela som sa zamýšľať nad tým, kam patrím a v bežnom živote to nikto odo mňa nechcel. Ani ja som pri kontakte s ľuďmi v Maďarsku nežiadala, aby sa mi legitimovali. Nepátrala som, čo majú v kolónke národnosť napísané. Pre mňa bolo dôležité, akí sú ľudia. Čo vo mne po rozlúčke s nimi ostalo. Mnohí mi pomohli emocionálne dozrieť. Neviem, ku ktorej národnosti sa hlásili, hlavné je, že sme si rozumeli (a to nielen preto, že sme rozprávali rovnakým jazykom). Som vďačná za každého človeka, ktorý mi v Čabe skrížil cestu. Väčšina má v mojich spomienkach len tvár či hlas, chýba im meno. Ako napríklad tetušky, rozhovor ktorých som si vypočula v autobuse počas mojej prvej cesty zo Sarvaša do Čaby. Ani len netušili, ako svojou „tótčinou“ zmenia náladu osobe sediacej za nimi...

Otázky kládol:

Cs. Lampert