Ako drvivá väčšina našich aktivistov, aj predsedníčka Organizácie komlóšskych Slovákov Anna Molnárová je pôvodným povolaním pedagogička. Pred odchodom do dôchodku bola dlhé roky slovenčinárkou a maďarčinárkou v slovenských obciach Čongrádskej župy. Pitvaroš, Alberti a Ambrózka mali vždy rodinné a kultúrne väzby na Slovenský Komlóš.

Dodnes sa to prejavuje tým, že Komlóšania sa snažia pomáhať Slovákom v okolitých menších osadách. S Annou Molnárovou sme sa vybrali do Ambrózky, kde sme sa mohli zoznámiť s niektorými jej bývalými žiakmi, resp. kolegami.

Miestom nášho stretnutia bol Dom dôchodcov v Ambrózke, kde nás privítali vedúca inštitúcie Agneša Prístavková a predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Helena Kisová. Úvodom nášho rozhovoru nám hostiteľky priblížili minulosť obce, ktorú v roku 1844 založili čabianski Slováci. O pôvode Ambrózčanov svedčí o. i. ich archaické slovenské nárečie, napr. slovesá v minulom čase množného čísla nemajú koncovku -li, ale -le: bole, male... Pamiatkou na prvý domov miestnych Slovákov na Dolnej zemi, na Békešskú Čabu, boli kedysi aj typické sedliacke domy s podstenou. Obyvatelia sa až donedávna zaoberali pestovaním a spracovaním tabaku, čo im po dlhé desaťročia zabezpečovalo slušné živobytie. V poslednej dobe čoraz menej počuť v obci slovenské slovo. Naše hostiteľky vidia dôvod nielen v tom, že najstaršia generácia ich pomaly opúšťa, ale aj v tom, že mládež, ktorá odchádza na štúdiá, sa už nevráti na Ambrózku. Opustené domy si za lacné peniaze neraz kupujú cudzinci z ďalekých krajov, pre ktorých obec neznamená skutočný domov. Naše hostiteľky na dvoch rukách spočítajú, kto všetko z päťdesiatnikov a šesťdesiatnikov v obci ešte ovláda slovenčinu. Podľa spomienok Anny Molnárovej kedysi v dedine pôsobil slovenský klub, ktorý usporadúval úspešné spoločné podujatia so Slovákmi v okolitých obciach. Avšak osada ani v súčasnosti úplne nestráca slovenský ráz. V škôlke síce už nie sú slovenské zamestnania, naposledy ich mala na starosti pred odchodom do dôchodku práve predsedníčka slovenského voleného zboru, ale neveľká základná škola na prvom stupni má v rozvrhu hodín slovenský jazyk. Ani nie tak dávno tu bol slovenčinárom komlóšsky básnik Michal Divičan, jeho následníčka Klára Husárová je tiež Komlóšanka.

V Ambrózke druhý cyklus pôsobí slovenská samospráva.

- Najdôležitejšou našou aktivitou je slovenský deň, v rámci ktorého sme si vlani pripomenuli 165. výročie založenia obce Slovákmi, - informovala nás Helena Kisová. - Na tomto podujatí sa schádzajú nielen miestni obyvatelia, ale aj naši rodáci z okolia, o. i. z Komlóša či z Bánhedešu. V kultúrnom programe majú aj naši žiaci možnosť ukázať svojim rodičom a starým rodičom, čo všetko si osvojili v jazyku svojich predkov. Pravidelne pozývame aj evanjelickú farárku zo Sarvaša Alžbetu Nobikovú, o jej dvojjazyčnú kázeň v kostole, alebo na otvorenom priestranstve býva veľký záujem. Toto podujatie je zároveň obecným dňom, jeho usporiadanie pokladáme za dôležité predovšetkým preto, aby sme upevnili v miestnom obyvateľstve pocit spolupatričnosti a vytvorili v osade skutočný kolektív, podobne silný, aký tu bol kedysi. Musím podotknúť, že v tomto našom úsilí nám maximálne vychádza v ústrety obecná samospráva, - pokračovala predsedníčka slovenského zboru.

Aktivistky spoločenského a kultúrneho diania v obci nám v priebehu rozhovoru prezradili aj zaujímavosti zo svojho života. Helena Kisová do svojich šiestich rokov vôbec nehovorila po maďarsky. Matku stratila už v ranom detstve, otec sa kvôli svojmu povolaniu musel sťahovať z mesta na miesto, preto ju vychovávali starí rodičia, ktorí žili kedysi aj vo Francúzsku. Popri materčine, dolnozemskej slovenčine si od starej mamy osvojila aj francúzštinu. - Dodnes si veľmi jasne pamätám, že keď som nastúpila do školy, nechápala som, prečo tam ľudia hovoria zvláštnym cudzím jazykom, - zaspomínala si pani Kisová.

Agneša Prístavková, ktorá Annu Molnárovú dodnes oslovuje pani učiteľka, patrí k inej generácii. Doma síce od starých rodičov počula slovenčinu, ale ich materinský jazyk nie je tak intenzívne prítomný v jej živote. Jej manžel je členom miestnej slovenskej samosprávy a pritom, ako uviedla, aj ona pociťuje zodpovednosť za zachovanie tradičných hodnôt a posilnenie pocitu lokálpatriotizmu miestnych obyvateľov. V záujme toho napr. istý čas bola zodpovedná za inštalovanie výstavy miestnych ľudových výšiviek, ktorá sa konala v rámci slovenského dňa. Ako vedúca Domu dôchodcov je spolu so svojimi kolegyňami oporou pre najstaršiu generáciu.

Pred odchodom z inštitúcie sme tu stretli tetu Helenu Laukovú Čilikovú, ktorá nás úprimne prekvapila, keď prezradila, že má deväťdesiat rokov. Okrem toho, že chodí o paličke, jej zdravie dobre slúži. Peknou slovenčinou nám porozprávala, že žije sama, deti a vnúčatá má v ďalekom Senondreji (Szentendre).

Po návšteve miestnej školy, o ktorej budeme písať v niektorom z budúcich čísel, sme si napriek tuhému mrazu pozreli aj niektoré orientačné body a pamätihodnosti Ambrózky. V centre obce sa nachádza veľký park s evanjelickým kostolom a škôlkou, oproti klasicistická budova obecného úradu. Nad Ambrózkou sa pri hlavnej križovatke vypína starodávna vodárenská veža a oproti stojí pomník prvých slovenských osadníkov, pri ktorom v rámci slovenského dňa si súčasní obyvatelia uctievajú pamiatku svojich predkov kladením vencov. Popri ňom vedie široká cesta do susednej Alberti, ktorou sa pani Molnárová aj pani Kisová v minulosti neraz vybrali na bicykli alebo peši, aby aj v ďalšej čongrádskej slovenskej obci odovzdávali deťom radosť z osvojovania si jazyka predkov...

Csaba Lampert