Ľudové noviny č. 44 / 2008

Spolok Slovákov z Maďarska jubiluje

Záver Dní zahraničných Slovákov v Galante

Po skončení druhej svetovej vojny v rámci tzv. výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom sa presídlilo na Slovensko viac ako sedemdesiat tisíc Slovákov z Maďarska, ktorí sa usídlili v juhozápadnej časti Slovenska. Pred desiatimi rokmi, pri príležitosti 50. výročia hromadného presídlenia do vlasti svojich predkov, sa rozhodli založiť Spolok Slovákov z Maďarska (SSM). Ako na to spomína jeho predsedníčka PaedDr. Anna Piláriková, ktorá stojí na čele spolku od jeho vzniku, v roku 1998 sa vďaka hŕstke nadšencov mohlo uskutočniť zakladajúce valné zhromaždenie. Spolok má sídlo v Dome Matice slovenskej v Galante a jeho hlavným cieľom je kultúrnymi a spoločenskými aktivitami posilňovať spolupatričnosť a sebavedomie presídlencov. Medzi jeho ďalšie úlohy patrí vzájomná spolupráca a návštevy u Slovákov žijúcich v mestách a obciach v Maďarsku, skadiaľ pochádza najviac presídlencov. Spolok Slovákov z Maďarska vyvíja svoju činnosť ako občianske združenie a má vyše štyristo členov, ktorých rodiny alebo ich potomkovia sa presídlili na Slovensko z rôznych oblastí Maďarska. Najviac členov tohto spolku sa viaže na príchod zo Slovenského Komlóša, Békešskej Čaby, Pitvaroša, Albertu a Bánhedeša. Spolok je kolektívnym členom Matice slovenskej a aktívnym členom Združenia spolkov dolnozemských Slovákov, spomedzi ktorých je Spolok Slovákov z Maďarska najpočetnejším a aj jeho činnosť patrí medzi najaktívnejšie a najvšestrannejšie. Okrem bohatého celoročného programu vždy v októbri usporadúva v spolupráci s Domom Matice slovenskej v Galante tradičné výročné stretnutie svojich členov.

Tohoročné však bolo zvláštne tým, že oslavy 10. narodenín spolku boli zároveň záverečným dňom Dní zahraničných Slovákov, ktoré usporiadal Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a boli - zrejme nie náhodou - venované Dolnozemským Slovákom. Na tohoročné dni prijalo pozvanie takmer 130 hostí zo štyroch krajín a delegácie prijali predsedovia Bratislavského a Trnavského samosprávneho kraja Vladimír Bajan a Tibor Mikuš. Na slávnostný galakoncert v Divadle Jána Palárika v Trnave zavítal a účinkujúcich pozdravil aj podpredseda vlády SR Dušan Čaplovič. Oslavy v Galante sa začali pred Domom Matice slovenskej kladením vencov k žule presídlencov a buste Milana Rastislava Štefánika za účasti predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika, Ľubice Bartalskej z Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (USŽZ) a predsedníčky SSM, prednostky Obvodného úradu v Galante Anny Pilárikovej. Program pokračoval otvorením výstavy „Srdcom vyšité“ Krúžku ručných prác Rozmarín, ktorý pôsobí pod vedením Anny Illéšovej Boťánskej pri Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe. Anna Piláriková otvorila prezentáciu slovami, že dlho plánovali podobné podujatie. Vyjadrila svoju radosť, že sa mohlo uskutočniť a svoje presvedčenie, že kultúra Slovákov z Maďarska má svoje zaslúžené miesto v programe Dní zahraničných Slovákov. Výstavu otvorila riaditeľka DSK Anna Ištvánová, ktorá na príklade keramiky z Dolnej zeme ukázala, ako vzniká z vedľa seba žijúcich kultúr - z gemerského tvaru spred 200 rokov, vásárhelyskej glazúry a čabianskych motívov - nová hodnota. Študentka Akadémie umení v Banskej Bystrici, Komlóšanka Edita Šutová zaspievala dolnozemskú pieseň, ktorou vyčarila slzy z očí prítomných. Klobása a pálenka z Dolnej zeme navodili v preplnených priestoroch domu domácku atmosféru a pomohli účastníkom preniesť sa v mysli na vzdialenú Dolnú zem.

Hostia si mohli pozrieť aj výstavu pripravenú z fotografií zachytávajúcich momenty z desaťročnej činnosti organizácie. Slávnostný galaprogram pri príležitosti 10. výročia spolku s názvom „Žijeme pod jedným slnkom“ sa uskutočnil v Mestskom kultúrnom stredisku v Galante. Po hymne sa ujali slova žiačky základnej školy na ulici M. R. Štefánika s modlitbou za Slovensko. Predsedníčka spolku pozvala na scénu vzácnych hostí a predstaviteľov inštitúcií, medzi ktorými nemohli chýbať predstavitelia Matice slovenskej, mesta Galanta, Slovenského Komlóša, spolkov Slovákov z Bulharska, Juhoslávie a Rumunska, Strednej odbornej školy obchodu a služieb v Galante a Volksbank Slovensko. Medzi ocenenými boli zakladajúci členovia spolku: Štefan Major, Michal Hronec, Alžbeta Mrázová, Štefan Karkuš, Štefan Urban, Anna Piláriková a Peter Fahn. Jurajovi Dolnozemskému pri príležitosti jeho životného jubilea bola odovzdaná medaila Matice slovenskej. Z jeho básnickej tvorby odznel výber v podaní Zuzky Zelinkovej. Veľkolepý galaprogram za účasti Folklórneho súboru Krajan z Vojvodiny (Srbsko), hudobníkov z Chorvátska Miksádovcov, citarovej skupiny Boleráz z Békešskej Čaby, folklórneho súboru Harmónia zo Slovenského Komlóša a folklórneho súboru Lipa zo Slovenska zanechal v každom výrazný dojem. Záver programu patril spoločnej piesni „Daj boh šťastia tejto zemi“ v podaní všetkých účinkujúcich, ale aj nadšených návštevníkov programu, ktorí odchádzali s pocitom, že prežili krásne chvíle pri jedinečnom programe.

Anna Ištvánová

a Alžbeta Račková

Pohreb…

Chcete vedieť, ako vás majú vaši najbližší radi? Ako si vás vážia a prečo? Čo si o vás naozaj myslia? Jednoduchý recept ponúka Slovenské divadlo Vertigo v divadelnej hre Ivana Holuba s názvom Pohreb. Predstavenie odohrali aj v rámci Dní Slovákov žijúcich v zahraničí v Bratislavskom bábkovom divadle na Dunajskej ulici.

Kým padajú na oltár kultu zabíjačkových špecialít svinky jedna za druhou, prichádza do dediny očakávaná luxusná truhla z Ameriky s klímou a osvetlením pre mäsiara Pohánku. Všetky detaily pohrebu sú jasné a premyslené, má to byť udalosť, na ktorú bude spomínať celá dedina, ale všetko to má jeden háčik. Hlavná postava udalosti roka či niekoľkých rokov - bohatý strýko Miloš Pohánka - svoj veľkolepý pohreb síce dokonale do detailov naplánoval, ale ho neuvidí… A on by tú krásnu scénu, keď bude plakať celá rodina, keď kone ťahajúce koč s truhlou pôjdu dedinou, videl tak rád…

Truhla je už v dome, mäsiar Pohánka zabil a spracoval mäso z ďalšej svine a rozhodol sa, že umrie. Po dohode s pani doktorkou v deň oslavy svojich narodenín náhle padá a stáva sa mŕtvym… Čo sa deje po jeho uložení do truhly? Prichádza sa rozlúčiť Marta, vdova po jeho bratovi, ktorá tajne dúfala, že raz bude jeho žena… Prichádza sestra Angela s mužom, ktorý verí na duchov a v paranormálne javy, ale prichádza aj biela pani Smrť, ktorú Pohánka do svojho scenára veru ani náhodou nezaplánoval… K nebožtíkovi sa správajú najbližší veľmi otvorene a veru svoje pohnútky a záujem o majetok a peniaze neskrývajú. Pani doktorka, zajedajúc si z čerstvo zaúdených klobás, by tú frašku už aj vzdala, ale treba dočítať testament, aby sa vykryštalizovalo, kto je kto a prečo chodieval do Pohánkovho domu s úsmevom a milým slovom… Len sesternicina dcéra Irenka je naozaj smutná. A nielen kvôli mladému Pištovi. Všetko, čo sa deje okolo nej, kalkulácie so svadbou a peniazmi, sú jej bytostne cudzie.

A mäsiar Pohánka? S prítomnosťou pani Smrti vo svojom dome nerátal… Ani s chamtivosťou a ziskuchtivosťou svojich najbližších… Veru, ak chcete vidieť, kto je kto, pozrite si veselohru Ivana Holuba s jednoznačným názvom Pohreb v podaní divadla Vertigo.

Erika Fajnorová

Pošta zďaleka

Ako plynie čas a naši najbližší a priatelia náhle odchádzajú do nenávratna, uvedomujem si, že poďakovať sa a povedať to, čo cítime, by malo byť samozrejmosťou. A predsa tak často máme problém vysloviť slová, ktoré by pohladili namiesto dlaní...

Bol deň Sviatku všetkých svätých. Nešla som na cintorín zapáliť sviečky. Zatúlala som sa do detstva pod starobylý hrad a tešila som sa znovunájdenému tichu spomienok. Nešla som pozrieť hroby svojich blízkych, ktorí tu už dávno nie sú. Pozerala som na vybúrané otvory v hrubých múroch a myslela na starkého, ktorý grófovi v čase vojny zamuroval poklad kdesi v hrade. Našla by som ho? Doviedol by ma k nemu jeho duch? Pri vchode do kaplnky som myslela na starú mamu mojej kamarátky, ktorá si pamätala na časy grófov, spomínala som na rozprávky zo života mojej starkej, na pokoj a pozornosť, akú venuje starý človek každej vete, každému slovu, ktoré odovzdáva i ktoré mu ktosi daruje.

Nešla som na cintorín. Spomínala som na nedeľné prechádzky s rodičmi v zámockom parku, na detské hry s mojou rovesníčkou, ktorá už nikdy nezostarne... Prišla mi na um aj teta, ktorá ako dieťa v zámockej záhrade kradla jablká pre mladších súrodencov a pocit viny ju mátal celý život...

Najprv zabrechal vlčiak. Potom som zámockými schodmi zišla ku starým gaštanom a vtedy sa zdvihol vietor. Jemný. Konáre sa skoro nehýbali, len zožltnuté listy sa roztancovali a padali, cupitali a šumeli... Krúžili okolo mňa v radostnom poslednom kole pred pádom na zem, odkiaľ sa už nevrátia. Niektoré ešte vyleteli vysoko, aby sa rozlúčili s krajinou, iné sa unavene vrhli dolu a bezhlavo narážali do seba alebo sa naposledy pusinkovali... Stála som v tom víre jesennej pošty a zdalo sa mi, že viem, kto mi píše.

Akoby tu boli so mnou. Nemusela som ísť za nimi. Prišli na miesta, kde sa cítili dobre a povedali mi to zvláštnou abecedou padajúcich slov.

(er)

30 rokov národnostného televízneho vysielanie

Uznanie pre redakciu Domoviny

Pred tridsiatimi rokmi začala Maďarská televízia vysielať programy pre národnosti žijúce v Maďarsku. Priekopníkmi boli srbochorvátske a nemecké vysielania zo štúdia v Päťkostolí (Pécs). O päť rokov sa k nim pridalo slovenské vysielanie zo Segedína. Pri príležitosti jubilea usporiadala začiatkom októbra redakcia menšinových vysielaní oslavy vo Villányi. Na oslavách sa zúčastnila aj predsedníčka maďarského parlamentu Katalin Sziliová, ktorá vo svojom privítacom prejave vyjadrila svoju vďaku tvorcom, ktorí pomocou verejnoprávnej televízie sa podujali zviditeľňovať kultúru národností žijúcich v Maďarsku. Zdôraznila, že v Maďarsku žijúce národnosti sú štátotvornými činiteľmi a ich kultúra spolu s kultúrou väčšinového národa tvorí kultúru krajiny. Osláv sa zúčastnili aj predstavitelia diplomatických misií materských štátov národností. Na oslavách prevzali vysoké ocenenia tí televízni tvorcovia, ktorí sa mimoriadne zaslúžili o tvorbu národnostných programov. Nivo cenu dostala aj vedúca slovenskej redakcie Zuzana Antalová. Redakcia slovenského vysielania prevzala diplom z rúk zástupcu generálnej riaditeľky Riaditeľstva pre národné a etnické menšiny Úradu predsedu vlády MR Antona Paulika.

x x x

Členovia slovenskej redakcie sa pravidelne zúčastňujú na rôznych festivaloch, z ktorých sa takmer vždy vracajú s oceneniami. V dňoch 30. septembra až 3. októbra sa uskutočnil V. Medzinárodný festival športových filmov Atlant v Lipetsku (Rusko), kde súťažilo 100 produkcií z 20 štátov. S filmom Posadnutí získala Zuzana Antalová tretie miesto.

Na medzinárodnom festivale štyroch verejnoprávnych televízií, ktorý usporiadal Visegrádsky fond 12. až 15. októbra vo Visegráde, získala Iveta Hruboňová s filmom Absolútny Komlóšan hlavnú cenu v kategórii dokumentárnych filmov.

(ef)

Pozvánka

Spolok segedínskych Slovákov dňa 15. novembra usporiada Metodický deň a slovenské divadelné predstavenie. Na metodickom dni sa účastníci budú môcť zoznámiť s modernou formou osvojovania si slovenčiny „Slovenčina cez internet - e-slovak“, s učebnými pomôckami zo Slovenska, ktoré ponúka Centrum pre slovenčinu ako cudzí jazyk Univerzity Komenského v Bratislave a možnosťou štúdia na letnej škole SAS v Bratislave - Studia Academica Slovaca. Teoretické školenie a prax na počítači povedú lektori centra v počítačovej sále v Segedíne. Podujatie bude prebiehať od 10 do 13 hodiny v počítačovej sále Strednej odbornej priemyselnej školy Istvána Vedresa (6720, Szeged, Horváth Mihály u. 2.). Organizátori pozývajú na školenie každého samouka, frekventantov jazykových škôl a kurzov slovenčiny z celej krajiny, ktorí ovládajú prácu s počítačom, respektíve internetom. Školením chcú osloviť nielen slovenské organizácie a samosprávy, ale každého záujemca o slovenský jazyk a kultúru. Po kurze sa o 16 hodine v divadelnej sále Detského domu „Sedmokráska“ (Százszorszép Gyermekház, 6721, Szeged, Kálvin tér 6.) predstaví ochotnícka zložka Slovenského divadla Vertigo čiernou komédiou Ivana Holuba Pohreb. Na podujatie sa treba prihlásiť najneskôr do 10. novembra na mailovej adrese Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. . Účasť na kurze a vstup na divadelné predstavenie sú bezplatné.

Róbert Kiss Szemán

Prvý slovakista na čele slovanskej katedry ELTE

Od 1. júla vedie Katedru slovanskej filológie Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti Róbert Kiss Szemán. Narodil sa roku 1962 a pochádza zo slovensko-nemeckej (Slovenský Komlóš) a rusínskej (Komlóška) rodiny, ktorá sa usadila v Jači (Acsa). Je absolventom slovenského gymnázia v Budapešti. Diplom získal na budapeštianskej univerzite ELTE. Pracovať začal v Cudzojazyčnej knižnici v Budapešti a roku 1991 začal vyučovať na ELTE literatúru, poetiku, rétoriku a teóriu umeleckého prekladu. V 90. rokoch stál pri zrode slovenskej katedry Univerzity P. Pázmaňa v Pilíšskej Čabe, kde vyučoval slovenský jazyk a literatúru. V rokoch 2000-2005 bol riaditeľom Maďarského kultúrneho strediska v Prahe a zároveň kultúrnym radcom veľvyslanectva Maďarskej republiky. Pravidelne publikuje v renomovaných maďarských literárnych a v slovenských a českých filologických časopisoch. Nás zaujímala predovšetkým jeho pedagogická dráha.

- Vaša katedra má niekoľko odborov. Aká je jej štruktúra?

- To vám radšej nakreslím, ako som to zvykol študentom (usmieva sa a pristúpi k tabuli). Existuje Inštitút slovanskej a baltickej filológie, pod ktorý sú zaradené štyri katedry: ruštiny, ukrajinčiny, poľštiny a slovanskej filológie. V rámci katedry slovanskej filotológie máme odbor slovenčiny, češtiny, slovinčiny, chorvátčiny, srbčiny a bulharčiny.

- Ako sa vytvorila táto pestrá paleta slovanských odborov?

- Dejiny slovanskej katedry siahajú až do 50. rokov 19. storočia. V najnovšej dobe sa táto rôznorodosť dá vysvetliť historickými faktami. Ruština bola zastúpená (z politických dôvodov) od druhej polovice 20. storočia samostatne ako svetový jazyk, poľština sa osamostatnila v 80. rokoch, pretože v období Solidarity si získala veľa priaznivcov a ukrajinčinu pozdvihli na úroveň katedry v poslednej dobe na základe reciprocity.

- Možno u vás študovať aj iné slovanské jazyky, ktoré majú mladšiu históriu a nie sú zastúpené samostatnou katedrou?

- Po rozpade Juhoslávie sa zviditeľnila macedónčina, u nás je zatiaľ reprezentovaná mladým lektorom zo Skopje - je to jedinečná možnosť v strednej Európe.

- Koľko máte profesorov a poslucháčov?

- Na našej katedre pôsobí 20 vysokoškolských pedagógov, z ktorých 14 vyučuje odborné predmety (jazykovedu, literatúru, národnostnú kultúru) a 6 lektorov svoju materčinu. Prednášky a semináre navštevuje približne 220 študentov (z nich 54 poslucháčov slovenčiny).

- Slovanské jazyky patria do jedného rodu, predsa sú odlišné. Ako dokážete harmonizovať prácu jednotlivých odborov?

- Náš učebný plán je založený na troch skupinách, tzv. „moduloch“. Prvý modul je najbohatší, Je v ňom zastúpený - dajme tomu v prípade slovenčiny - vyučovanie slovenského jazyka, slovenskej literatúry, gramatiky, slovenských dejín. Druhý modul tvorí tzv. spoločné slavistické štúdium, v rámci ktorého sa vyučuje literatúra všetkých slovanských národov. Obsahuje také predmety ako napr. úvod do slovanskej jazykovedy a ďalší slovanský jazyk (slovenčinári si môžu vybrať jeden z východoslovanských alebo juhoslovanských jazykov). Tretiu spoločnú časť tvoria tzv. „všeobecné“ predmety povinné pre všetkých poslucháčov filozofickej fakulty, ako napríklad filozofia.

- Predchádzajúce jednotné päťročné štúdium sa v rámci európskej dohody, podpísanej v Bologni, rozdelilo na trojročnú a na dvojročnú etapu. Je tomu tak aj v prípade vašej katedry?

- Presne podľa bolonského procesu prebieha aj u nás bakalárske, magisterské a trojročné doktorandské štúdium, kde možno získať titul PhD z jazykovedy alebo literárnej vedy. (Proces zjednocuje systém vysokých škôl, čo okrem iného umožňuje plynulejší prechod z jednej vysokej školy na druhú a umožňuje študentom získavať vzdelanie neobmedzene po celej Európe. Proces vysokoškolského vzdelávania by tak mal dosiahnuť nielen záruku kvality a jednotnosti v celej Európe, ale mala by sa zjednotiť aj dĺžka štúdia. Vysokoškolské štúdium bolo rozdelené do troch stupňov: bakalárskeho, magisterského a doktorandského. Uznávanie diplomov a titulov napomáha nielen akademickej obci, ale zároveň zrovnoprávňuje kandidátov pri hľadaní zamestnania. - Pozn. red.)

- Dá sa vôbec v týchto nových podmienkach vychádzať z bohatej tradície maďarskej slavistiky a slovakistiky?

- Naša univerzita sa vyznačuje kombináciou najmodernejších požiadaviek s najlepšími tradíciami maďarskej slavistiky a domácej slovakistiky. U nás vyučovali takí veľkí predstavitelia medzinárodnej slavistiky ako István Kniezsa alebo László Hadrovics. V ich stopách pokračuje vo vedeckej práci napríklad István Nyomárkay, člen Medzinárodnej slavistickej komitéty, ktorý od roku 1987 až do odchodu do dôchodku viedol katedru. Spomedzi slovakistov v nedávnej minulosti u nás vyučoval výborný jazykovedec Ferenc Gregor, na poli slovenskej národnostnej kultúry a národopisu je ešte stále aktívna profesorka Anna Divičanová a najlepšia znalkyňa slovenských nárečí v Maďarsku docentka Mária Žiláková.

- Do tohto radu ste sa postavili aj vy. Prečo ste sa uchádzali o post vedúceho katedry?

- Chcem napomáhať rozvoj našej katedry, modernizovať výučbu slavistiky a zároveň preto, lebo predo mnou ešte nikdy neviedol túto katedru profesor slovenskej literatúry. Existujú teda rôzne výzvy, jedna z najväčších je prežívanie národných kultúr a jazykov v multikultúrnom prostredí novej Európy.

- Ktorým výzvam musia vyhovieť vaši absolventi?

- Najdôležitejšia je výzva uplatnenia kvalitných vedomostí v trhových podmienkach. Snažíme sa poskytnúť poslucháčom vedomosti, s ktorými sa dokážu uplatniť nielen ako učitelia, ale aj ako vedci, tlmočníci, prekladatelia alebo manažéri. Informujeme ich o tom, ako sa dajú využiť u nás získané vedomosti napríklad pri výbere zamestnania. Lektorka Marta Zahradníková z Bratislavy rozdeľuje poslucháčov podľa jazykových znalostí do rôznych skupín, aby sme dali každému možnosť individuálneho rozvoja. Zároveň kto sa k nám dostane bez jazykových znalostí, za tri roky si môže osvojiť jazyk na úrovni B2, čiže strednom stupni štátnej skúšky.

- Ako to zvládnu?

- V každom semestri majú týždenne šesť-osem jazykových cvičení, k nim pribúdajú ďalšie prednášky a semináre v slovenskom jazyku. Študenti sa môžu zdokonaľovať v jazyku vďaka polročnej výmene poslucháčov v rámci programu „Erasmus“, ako aj prostredníctvom polročnej stáže na Univerzite Komenského v Bratislave.

- Odkiaľ k vám prichádzajú študenti?

- Každý študent s maturitou z Európskej únie má právo prihlásiť sa na naše odbory. Typické však je, že vyučujeme prevažne maďarských štátnych občanov a štátnych občanov susedných krajín. Uchádzači v odbore slovenčiny sú prevažne maďarskej a slovenskej národnosti zo Slovenska a z MR.

- V akej miere sú vaši študenti absolventmi národnostných gymnázií?

- Slovenské, chorvátske, srbské a bulharské národnostné gymnáziá sú našimi výbornými partnermi v oblasti výchovy a pedagogiky. Musím však pripustiť, že počet absolventov týchto gymnázií, ktorí pokračujú v štúdiu na slavistickej katedre, klesá. Jedným z dôvodov môže byť, že najdôležitejším faktorom pri výbere ďalšieho štúdia sa stala odbornosť, jazyk a národná identita sa stali druhoradými. Maturanti národnostných gymnázií si vyberajú na základe svojich odborných zameraní a nie na základe svojich jazykových znalostí. Z istého hľadiska to pokladám za výhodný trend, pretože produkuje odborníkov, ktorí nielen ovládajú na dobrej úrovni svojej národnosti, ale sa uplatnia aj v iných oblastiach, ako napr. v ekonomike alebo v cudzineckom ruchu. Prispeje to k rozšíreniu palety národnostnej inteligencie.

- Aké extrémnejšie prípady sa vyskytli vo vašej vysokoškolskej praxi?

- Keďže asimilácia slovenskej národnosti v Maďarsku ja značne pokročilá, vyskytnú sa veľmi zvláštne prípady. Máme poslucháčku slovenčiny, ktorá pochádza zo slovenskej dediny z údolia Galgy, ale pôvodne sa prihlásila na maďarčinu. Nikdy nenavštevovala národnostné gymnázium, ale keď v treťom ročníku zistila, že existuje na univerzite aj odbor slovenčiny, prišla študovať aj k nám. Podarilo sa nám vzbudiť jej záujem o svoju vlastnú národnostnú kultúru a stala sa našou najnádejnejšou študentkou. Nedostatok národnostných študentov je nahradený veľkým záujmom poslucháčov histórie o slovanské jazyky, nehovoriac o lingvistoch, ktorí kombinujú nejaký indoeurópsky alebo východoázijský jazyk so slovanským. Vychádzame každému v ústrety a ponúkame alternatívne možnosti štúdia slovanského jazyka a kultúry. Na kurzy slovenčiny sa môže zapísať hociktorý poslucháč nielen z našej, ale aj z iných budapeštianskych univerzít. Poslucháč slovanskej katedry alebo hocijakého odboru sa môže prihlásiť na slovanskú katedru ako na vedľajší odbor atď.

- Vaša katedra by mala vychovať aj národnostných učiteľov. Je to dosť ťažko predstaviteľné, keď máte málo absolventov, ktorí by mali vzťah k Slovákom v Maďarsku. Nechceli by ste urobiť nábor alebo inak vzbudiť záujem študentov?

- Väčšine slovenskej inteligencie v Maďarsku uniká fakt, že k národnostnej identite tunajších Slovákov čím ďalej tým menej patrí aj znalosť jazyka. Keď porátam na vlastných prstoch svojich spolužiakov z národnostného gymnázia koncom 80. rokov, tak musím povedať, že väčšina z nás nemala dostatočné jazykové znalosti. Nemyslím si, že by sa situácia od toho času zlepšila. Vedec, samozrejme, nemôže nebrať do úvahy tento fakt a porozmýšľať o úlohe školskej a vysokoškolskej výchovy v takejto situácii. Naši poslucháči s pedagogickým zameraním si uvedomili, že by sa ako stredoškolskí učitelia ťažko uplatnili na trhu práce, keď v dvoch národnostných slovenských gymnáziách sa uvoľní nejaké miesto raz za uhorský rok. Táto generácia si dobre rozmyslí, kam nasmeruje svoju energiu…

- Vaša katedra tvorí družnú komunitu, ktorá svojich poslucháčov nielen vyučuje, ale sa s nimi rôznymi spôsobmi zaoberá. Robíte nejaké spoločné podujatia mimo vyučovania?

- Na našej katedre pôsobí samospráva študentov, ktorá je dobrým partnerom pri organizovaní akcií. Každoročne spoločne organizujeme športové stretnutie v Pomázi, kde sa vytvoria rôzne športové skupiny, ktoré zápasia o pohár. V nedávnej minulosti odbor srbštiny organizoval návštevu Senondreja, aby sa poslucháči, ale aj profesori zoznámili so životom tamojších Srbov. Aby mali prehľad o tom, že Srbi žijúci v Maďarsku majú hlboké tradície.

- Je záujem o podobnú akciu aj zo strany slovenčinárov?

- So slovenčinármi plánujeme študijné výlety na Slovensko, ktoré podporí ministerstvo MR. Počítame s ich účasťou na študentských konferenciách, usporadúvame slovanské Vianoce, kde má každý odbor svoj program a spoločne sa zoznamujeme s jazykom a kultúrou našich odborov. Tieto programy pripravujú študenti a je v nich zastúpená literatúra, hudba, kratšie scénky, recitácie.

- Slovenská katedra vyvíja bohatú publikačnú činnosť.

- Môj predchodca na čele katedry István Lukács, výborný znalec chorvátskej, slovinskej a maďarskej literatúry, odštartoval vedeckú edíciu, v ktorej zatiaľ vyšlo 16 knižných publikácií. Tieto publikácie obsahujú jednak materiály z vedeckých konferencií organizovaných katedrou, napr. o aktuálnych témach slovakistiky. Osobne som prispel k tejto edícii vydaním zbierky štúdií Od náreku Uhorska po nárek Slávie.

- Táto vaša kniha sa zaoberá dejinami tunajších Slovákov z hľadiska pôsobenia veľkého básnika a evanjelického kňaza Jána Kollára v Pešti.

- On sa ako duchovný pastier tridsať rokov staral o tunajšiu slovenskú komunitu a svojou literárnou a vedeckou činnosťou značne zasahoval do dejín nielen Slovákov a Čechov, ale aj celého Slovanstva. Okrem toho sú v knihe zastúpené aj ďalšie štúdie z oblasti porovnávacej literárnej vedy 19. a 20. storočia. Máme teda rôzne publikácie a plánujeme vydať ďalšie. Tieto zväzky slúžia študentom ako podklad k skúškam, fungujú aj ako učebnice.

- Z akých fondov hradíte vydávanie týchto publikácií?

- Ministerstvo školstva a kultúry MR podporuje jednak našu činnosť v oblasti národnostnej výchovy, jednak už tretíkrát vypísalo súbeh na podporu malých vysokoškolských odborov. Tieto finančné zdroje nám slúžia na zabezpečenie výučby slovanských jazykov a kultúr a poskytujú nám možnosť na vydávanie študijného materiálu vedeckého a národnostného charakteru.

- Hovorili sme o konferenciách. Ako často ich usporadúvate, sú vôbec prístupné širšej verejnosti?

- Dbáme na to, aby výsledky vedeckého výskumu boli prístupné aj širšej verejnosti. Hľadáme partnerov k plánovanej konferencii, ktorú usporiadame na budúci rok na počesť veľkého slovenského jazykovedca Samuela Czambela, ktorý pôsobil v Pešť-Budíne a zapísal sa aj do dejín maďarskej jazykovedy. Dúfame, že sa nám podarí získať partnerstvo slovenskej samosprávy hlavného mesta.

- Keby ste mali možnosť ešte väčšmi usmerniť rozvoj našej kultúry a vedy, akému smeru by ste dali prednosť?

- Veda a kultúra bez človeka neexistuje. To znamená, že ako pedagóg by som dal prednosť výchove mladej inteligencie v znamení pozitívnej kollárovskej tradície. Vo svojej rozprave O slovanskej vzájomnosti Kollár predpísal každému slovanskému intelektuálovi znalosť ďalších slovanských jazykov a kultúr. Ja by som túto vzájomnosť rozšíril o maďarský, nemecký, anglický a vôbec o európsky komponent.

Eva Patayová Fábiánová

Šarfianka v Blatnom - Páví krúžok v Mlynkoch

Štvrťstoročná spolupráca

Pri príležitosti 25. výročia nadviazania priateľských stykov Dychovej hudby Šarfianka z Blatného (pri Senci na Slovensku) a Pávieho krúžku z Mlynkov Slovenská samospráva v Mlynkoch (SSvM) usporiadala v miestnom Spoločenskom dome slávnostný večierok.

Dobre známe „Vítajte u nás...“ a „Zahučali hory...“ zaznelo na úvod stretnutia v podaní kolektívu mlynských ľudových spevákov, ktorých na javisku vystriedali miestni školáci. Žiaci-speváci pod vedením svojej mladej učiteľky Marty Papučkovej zablahoželali jubilantom - ako inak - tiež pilíšskymi ľudovými piesňami. Peknými slovami, zvlášť na túto príležitosť zhotovenými darčekmi a kvetmi sa k ním pridala predstaviteľka strednej generácie, predsedníčka SSvM Marta Demjénová. Ako povedala, v r. 1983 práve maturovala a tak na začiatky spolupráce s Blatňanmi sa pamätá iba vďaka svojim rodičom: „Vrylo sa mi do pamäti, ako sa odvtedy vždy s obrovskou radosťou chystali na pravidelné stretnutia so Šarfiankou.“ M. Demjénová sa napoly vážne zmienila aj o čarovnej moci a doslova liečivých účinkoch blatňanskej muziky. Zároveň sa poďakovala podporovateľom večierka: Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Celoštátnej slovenskej samospráve, Obecnej samospráve v Mlynkoch, no a v neposlednom rade hlavnému sponzorovi tohoročných spoločných aktivít Mlynčanov a Blatňanov, vláde SR a zvlášť premiérovi Robertovi Ficovi.

Kvety, darčeky a slávnostne ladené príhovory charakterizovali aj ďalšiu časť večierka. Miestny starosta Jozef Lendvai pozdravil prítomných po slovensky, vyzdvihujúc prínos družobných stykov, ktoré sú už dlhé roky zakotvené aj v dohode o spolupráci volených zborov oboch obcí. Mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Maďarsku Juraj Migaš vyjadril svoju radosť z toho, že kúsok Slovenska mohol spoznať práve v Mlynkoch a nabádal členov jubilujúcich telies, aby spievali a hrali častejšie veselšie pesničky. Dodajme, že pán veľvyslanec sa vôbec nemýlil, keď predpovedal, že optimizmus bude posilnený už počas vydareného večierka. Stačilo pripomenúť, že „25 rokov je krásny vek“. Čaro spontánnosti tzv. občianskej iniciatívy nadviazať a štvrťstoročie udržiavať družobné a najmä ľudské styky vo svojich zdraviciach vyzdvihovali aj starosta Blatného Milan Šarmír a starostka Čívu (Piliscsév), podpredsedníčka Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov Mária Nagyová.

K slovu sa napokon dostali aj vedúci Šarfianky a pávieho krúžku Mária Parajková a Jozef Szivek, ktorých v spomínaní na hrdinské začiatky posilnila aj ďalšia iniciátorka nadviazania plodnej spolupráce, čestná občianka obce Blatné Gizela Molnárová. S nemalou nostalgiou spomínali na časy, keď boli počas vzájomných návštev ubytovaní v rodinách. Účastníci stretnutia vzdali hold pamiatke niekdajších spevákov a muzikantov, ktorí už nemôžu byť medzi nami. „Tak krásne sme si vedeli spolu poplakať,“ naladila G. Molnárová na chvíľu opäť pochmúrnejšiu náladu, aby sa vzápätí rečníci s oživeným optimizmom zmienili o sľubnom doraste a o tom, že „sme vlastne ako jedna rodina“, ktorá občas z istého hľadiska môže byť dokonca aj dôležitejšia ako tá biologická...

(fuhl)

Štipka domácej atmosféry

Békeščabania na pozvanie XII. obvodu v Slovenskom inštitúte

Po dvoch vydarených akciách Slovenskej samosprávy XII. obvodu Budapešti, na ktorých predstavila kultúru Slovákov v Slovenskom Komlóši a ľudový humor dolnozemských Slovákov prostredníctvom prednášky etnografa Ondreja Krupu, sa tento slovenský zbor spolu so Slovenským inštitútom v Budapešti rozhodol predstaviť budapeštianskemu publiku dedičstvo a súčasnosť Slovákov v Békešskej Čabe.

Na podujatí, ktoré sa konalo začiatkom októbra v SI, po pozdravných slovách riaditeľa hostiteľskej inštitúcie Milana Kurucza obecenstvo privítal aj mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v MR Juraj Migaš, ktorý v mene Slovenskej republiky ponúkol pomocnú ruku Slovákom v Békešskej Čabe a v békešskom regióne vôbec vo vytváraní ďalších kontaktov a sprostredkovávaní stykov s dolnozemskými Slovákmi v susedných štátoch. Predseda slovenského zboru XII. obvodu Michal Hrivnák vo svojom privítacom prejave popri predstavení života a aktivít Slovákov v tejto časti Budapešti venoval niekoľko myšlienok aj analýze systému financovania menšinových samospráv a občianskych organizácií, nedostatky ktorého vidí predovšetkým v udeľovaní podpôr na základe počtu prihlásených na zoznam menšinových voličov, nezávisle od veľkosti danej osady, resp. počtu obyvateľstva.

Čabania pripravili štyri prezentácie. Tvorbe výtvarníka Lajosa Jelineka, ukážky z ktorej boli vystavené v priestoroch SI, bol venovaný prejav bývalého vedeckého tajomníka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, dlhoročného pedagóga a riaditeľa čabianskej slovenskej školy Jána Chlebnického. Nielen úzky kruh odborníkov, ale aj širšia slovenská verejnosť, záujemcovia o tradičnú slovenskú kultúru v Maďarsku poznajú prvky typického sedliackeho staviteľstva na Čabe, domy, ako je napr. dom na Garaiho ulici v Békešskej Čabe s pavlačou, s tzv. podstenou. Tieto skvosty ľudovej architektúry, ako aj rôzne objekty v iných slovenských osadách Békešskej župy, zvečňoval aj Lajos Jelinek. Výtvarník bol synom Maďarov z Československa, jeho spätosť so slovenskou kultúrou je však známa. Manželku mal z čabianskej slovenskej rodiny a sám žil dlhé desaťročia v tomto dolnozemskom slovenskom meste. Okrem svojej umeleckej tvorby bol aj významným verejným činiteľom mesta, zastával napr. funkciu vedúceho sekretariátu mestského výboru a bol aj organizátorom medzinárodných výstav plagátov v Békešskej Čabe. Jeho diela sú vhodnými prostriedkami na spoznanie slovenskej Čaby aj pre účastníkov dnešného stretnutia... - pozval na prehliadku diel L. Jelineka Ján Chlebnický.

Zapájanie slovenských kultúrnych pamiatok a hodnôt do kruhu turistických produktov prostredníctvom slovenčiny bola základná myšlienka prednášky riaditeľky Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe. Anna Ištvánová zhrnula činnosť ich inštitúcie a Čabianskej organizácie Slovákov v oblasti odovzdávania a sprostredkúvania slovenských hmotných a nehmotných hodnôt mesta nielen mladšej generácii miestneho obyvateľstva, ale aj návštevníkom Békešskej Čaby a okolia z Maďarska ako aj zo zahraničia. Je nesmierne dôležité, aby si príslušníci väčšinového národa uvedomili slovenské črty spoločnej lokálnej kultúry - zdôraznila. Ako príklad uviedla cigánku, ktorá sa podáva počas zabíjačky na Čabe a pre ktorú jednoducho neexistuje maďarský názov (podobným javom sú napr. na Komlóši kvasienke). Aj za hranicami Maďarska známa čabianska klobása tiež patrí medzi gastronomické špeciality miestnej slovenskej komunity, ktorú dodnes pripravujú Slováci od Sarvaša cez Čabu, Komlóš a Nadlak až po Báčsky Petrovec podľa podobného receptu, rozdiely sú iba v ochutení. Tieto hodnoty spolu s architektonickými pamiatkami Slovákov (evanjelické kostoly, sedliacke domy, pamätné tabule a pomníky slovenských činiteľov) by bolo potrebné efektívnejšie prezentovať turistom v rámci tzv. dolnozemskej slovenskej cesty (Sarvaš-Békešská Čaba-Komlóš...), ktorá by sa mohla rozšíriť o slovenské mestá v Rumunsku a v Srbsku, ako aj o lákavé aktivity regiónu, akými sú napr. kúpele, alebo jazdecký šport. Pritom je dôležité, aby sme aj na tomto poli vykonali prácu na úrovni. Sebakriticky treba dodať, že sme nevychovali generáciu, ktorá by bola schopná na slušnej úrovni prezentovať v slovenčine pamätihodnosti napr. Budapešti a to nielen z oblasti histórie Maďarov, ale aj spoločnej histórie v rámci Uhorska vôbec - uviedla vedúca DSK.

Zlatým klincom podujatia bola prednáška predsedu Slovenskej samosprávy v Békešskej Čabe Juraja Anda venovaná architektonickým a národopisným pamiatkam Slovákov na Dolnej zemi od Albertirše po Komlóš s dôrazom, pochopiteľne, na Békešskú Čabu. Prednášateľ, ktorý je etnograf, zástupca riaditeľa Múzea Mihálya Munkácsyho v Békešskej Čabe, je znalcom slovenskej kultúry v našich osadách. Jeho prednáška sa však tentoraz nevyznačovala detailmi zo svojho odboru, ale svojským humorom, osobnými zážitkami a nespočetným množstvom vtipných historiek zo života Slovákov, prostredníctvom ktorých obecenstvo, v radoch ktorého sedeli aj čabianski rodáci, dnes už obyvatelia hlavného mesta, zaviedol na slovenskú Čabu 18. a 19. storočia. Prítomní sa mohli dozvedieť, prečo Čabania spievali na nedeľňajšej bohoslužbe občas aj doobeda (farár, otec známeho Samuela Tešedíka, išiel po každého, kto sa nedostavil na bohoslužbu, ostatní v kostole mali zatiaľ spievať), alebo prečo sa kedysi centrum Čaby po štvrtej vyľudnilo (úradníci Maďari boli všetci z Gyuly, ktorí sa po štvrtej vracali do neďalekého maďarsko-rumunsko-nemeckého mesta). Pozbierané zábavné a vtipné historky Juraj Ando plánuje v blízkej budúcnosti vydať knižne.

Prezentáciu Čabanov v Budapešti spestrili slovenské a maďarské piesne za sprievodu citary v podaní skupiny dievčat z Čorvášu. Vedie ich pedagóg Kálmán Juhász a ich činnosť je chvályhodná aj preto, lebo slovenskej kultúre a slovenčine sa venujú v záujmovom krúžku, teda nie v rámci rozvrhu hodín.

Záverom stretnutia sa prítomní mohli aj osobne presvedčiť o dobrom chýre békeščabianskej gastronómie, čakala ich ochutnávka čabianskej klobásy a cigánky.

(csl)

Predstavenie CD-nahrávok v Slovenskom inštitúte

Slovenská samospráva XIII. obvodu v spolupráci so Slovenským inštitútom v Budapešti usporiadala 6. októbra prezentáciu nahrávky Zvukovej knižnice Spolku segedínskych Slovákov. V rámci série uzreli svetlo sveta dva nosiče. Na jednom sú básne Juraja Dolnozemského a na druhom Rozprávky z Albertu v podaní Ondreja Krupu. Prítomných v mene organizátorov privítal riaditeľ SI Milan Kurucz. - Som rád, že môžeme poskytovať priestory slovenskej tvorbe v Maďarsku. Dúfam, že tak, ako to nie je prvé stretnutie tohto druhu, nebude ani posledné. Verím, že toto podujatie bude inšpirovať ďalších tvorcov, aby vytvorili nové diela, - povedal pán riaditeľ. Predsedníčka Slovenskej samosprávy XIII. obvodu Zuzana Hollósyová srdečne privítala hostí zo Slovenského Komlóša a z Budapešti, predstavila moderátorku podujatia, profesorku budapeštianskej univerzity ELTE Máriu Žilákovú a autorov. Pani predsedníčka prezradila prítomným, ako sa zrodila myšlienka predstaviť tieto CD-nahrávky. - Cestovala som do Záhrebu a počúvala som CD platne, ktoré som dostala od predsedu Spolku segedínskych Slovákov Jána Benčíka. Vtedy som si pomyslela, že by si ich mala vypočuť aj naša mládež. Také niečo som počula naposledy v detstve. Už teraz sa teším na ďalšie cédečko, - povedala Z. Hollósyová.

- Spolok segedínskych Slovákov vydal prvú CD-platňu roku 2003. Krstili sme ju v Slovenskom Komlóši, keď toto dolnozemské mesto oslavovalo 260. výročie príchodu Slovákov, - začal svoj prejav predseda spolku Ján Benčík. V decembri 2006 sme krstili ďalšie cédečko. Veľmi dlho sme ho pripravovali. Vzniklo z iniciatívy redaktorov slovenských redakcií Maďarského rozhlasu a Maďarskej televízie v Segedíne pod titulom Zvuková knižnica. Zámerom tohto projektu bolo zviditeľnenie slovenskej kultúry v Maďarsku, upozornenie verejnosti na literárne a národopisné hodnoty pomocou novej techniky. Prvým zväzkom tejto nezvyčajnej knižnice je CD-platňa, ktorá obsahuje básne komlóšskeho autora Juraja Dolnozemského, sprevádzané dolnozemskými melódiami v podaní flautistky Beáty Šutinskej. Druhá CD-platňa obsahuje niektoré rozprávky z obce Albert (Csanádalberti), ktoré pozbieral Ondrej Krupa ako mladý etnograf ešte v roku 1954. Na nosiči je 8 slovenských rozprávok a 8 detských piesní tiež z Albertu. Rozprávky v pôvodnom miestnom nárečí porozprával samotný zberateľ, piesne zahrali a zaspievali členovia citarovej skupine Boleráz, - uviedol Ján Benčík.

Ako prezradil predseda spolku, zámerom redaktorky Zenty Dóžovej bolo ozvučiť autentický materiál, hodnoverný obraz, ktorý odráža predposledný stupeň rozprávania, keď ľudia ešte vedeli spamäti rozprávať rozprávky. Rozprávky boli uverejnené v publikácii Národopis Slovákov v Maďarsku a sú vybrané zo zbierky Omrvinky detského folklóru a hier našich Slovákov. Prítomní si mohli vypočuť básne aj rozprávky. Prezentácia sa skončila rozdávaním cédečiek, za ktoré bol každý veľmi vďačný.

(aszm)

Riaditeľka školy sa k otázke diskriminácie nevyjadrovala

V maďarskej a slovenskej tlači sa koncom týždňa objavila správa s titulom Slovenské školy v Maďarsku sa necítia byť diskriminované. Autor správy sa odvoláva na slová riaditeľky slovenskej školy Edity Pečeňovej a školy v Slovenskom Komlóši Zuzany Laukovej. Edita Pečeňová pre Ľudové noviny uviedla, že vo štvrtok 16. októbra jej volal jeden novinár z MTI. Odvolával sa na stretnutie ministrov zahraničných vecí SR a MR v Bruseli, kde z úst Jána Kubiša odznelo, že ani jedna slovenská škola v Maďarsku nezískala financie z fondov EÚ. Riaditeľka čabianskej školy informovala novinára o tom, že prevádzkovateľ školy (Celoštátna slovenská samospráva) podal konkurz na rekonštrukciu školskej budovy, ktorý však neuspel. Na ďalšiu jeho otázku, že podľa nej prečo tento konkurz neuspel, povedala, že na túto otázku nevie odpovedať, pretože o príčinách jej nikto nič nepovedal.

(br)

Slovenské školy v Maďarsku sa necítia byť diskriminované

Slovenské školy v maďarskej Békešskej Čabe a v Slovenskom Komlóši sa necítia byť ukrivdené a diskriminované za to, že nezískali financie z eurofondov. Uviedli to obe riaditeľky škôl v rozhovore pre agentúru MTI, ktorá ich oslovila v súvislosti s vyjadrením šéfa slovenskej diplomacie Jána Kubiša. Ten v Bruseli svojej maďarskej rezortnej kolegyni Kinge Gönczovej, ktorá sa pýtala na to, prečo maďarské školy na Slovensku nedostali prerozdelené dotácie z eurofondov, odpovedal, že tak je to aj v Maďarsku na spomínaných dvoch slovenských školách. Riaditeľka Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Békešskej Čabe Edita Pečeňová pre MTI povedala, že ich školské zariadenie síce tento rok nebolo úspešné v úsilí o zisk financií z Európskej únie, ktorý chceli venovať na rekonštrukciu budovy školy, ale nemyslí si, že dôvodom toho by bola diskriminácia. Riaditeľka Slovenskej základnej školy s dvojjazyčným vyučovaním a materskej školy v Slovenskom Komlóši Zuzana Lauková povedala, že nemá vedomosť ani o tom, že by ich škola vypadla z akejkoľvek rozdeliteľnej podpory zo strany únie a ani o nejakej nevýhodnej diskriminácii.

(tasr, mti)

Zahraničný výbor Národnej rady SR

Prijal správu ÚSŽZ

Zahraničný výbor Národnej rady SR na svojom poslednom zasadnutí prerokoval správu o štátnej politike starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí a o poskytnutej štátnej podpore Slovákom žijúcim v zahraničí za rok 2007 a tiež Koncepciu štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí do roku 2015, ktoré zobral na vedomie a tiež ich odporučil zobrať na vedomie NR SR. Správu i koncepciu predložila na rokovanie výboru predsedníčka Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) Vilma Prívarová. „To, čo je prioritou v jednej komunite, nemusí byť prioritou v druhej. Iné priority musíme mať v okolitých krajinách, kde majú Slováci štatút národnostnej menšiny, iné v krajinách, kde komunity žijú už 250 rokov a iné v zaoceánskych, zámorských komunitách,” vysvetlila Prívarová. Podľa členky výboru Zdenky Kramplovej (ĽS-HZDS) dôraz pri rozdeľovaní grantov sa v minulom roku kládol na priority slovenských spolkov (napríklad rôzne kultúrne vystúpenia), pričom prioritou by mali byť ciele SR. Priority a ciele sú podľa slov Prívarovej stanovené v jednotlivých oblastiach a potom aj v závislosti od lokalít, od historických naviazaností a sú vyšpecifikované konkrétne. „My podporujeme výstavbu nových kultúrnych stánkov, edičnú činnosť, nákup učebníc, prezentácie a podobne,” spresnila Prívarová. Podpredseda zahraničného výboru Jozef Rydlo (SNS) upozornil, že krajania grantovú politiku SR v tejto oblasti oceňujú.

Problematika slovenských menšín a komunít v zahraničí patrí k trvalým prioritám štátnopolitických záujmov SR. V roku 2007 začal ÚSŽZ pracovať na príprave Koncepcie štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí do roku 2015. Koncepcia vznikala v spolupráci s krajanskými spolkami a organizáciami, ktoré formulovali prioritné požiadavky a potreby krajanov voči SR. Vláda SR ju schválila 17. septembra 2008. Materiál stanovuje ciele a priority tvorby a výkonu štátnej politiky starostlivosti v legislatívnej, kultúrno-spoločenskej, výchovno-vzdelávacej, vedecko-výskumnej, mediálnej a informačnej oblasti, ako aj vo sfére náboženského života a v oblasti vzájomnej komunikácie a vzájomne prospešnej spolupráce.

Fico o Maďarsku

Dovrzali, čo mohli

Podľa slovenského premiéra Roberta Fica dnes jasne vidieť rozdiel medzi Slovenskom a Maďarskom, ktoré postihla finančná kríza. „My sa dnes pozeráme s takým kľudným nadhľadom na našich priateľov v Maďarsku, pretože to, ako dovrzali, čo mohli dovrzať v hospodárskej, sociálnej, finančnej oblasti, to sa málokomu podarilo,” tvrdí Fico s tým, že slovenská vláda sa sústredí práve na finančnú krízu. „Maďarsko ju nezvládlo, my ju zvládame,” dodal premiér. Národná rada si 31. októbra vypočuje informáciu podpredsedu vlády pre menšiny Dušana Čaploviča o vzťahoch a možných negatívnych dopadoch inštitucionalizácie Fóra maďarských poslancov Karpatskej kotliny pri maďarskom parlamente. Diskusiu na predošlej schôdzi iniciovala SNS, poslanci za SMK avizovali, že sa na nej nezúčastnia. SNS považuje fórum za priamy nástroj Budapešti, ktorým chce zasahovať do vnútorných záležitostí okolitých štátov. Podľa predsedu strany Jána Slotu ide o priamy dôkaz snáh Maďarska smerujúcich k vytvoreniu jednotnej maďarskej politickej štátnosti a návrat Uhorska. Slota povedal: „My sme presvedčení, že poslanci SMK týmto jednoznačne porušili sľub poslanca NR SR a tým pádom porušili ústavu.” Predseda poslaneckého klubu SMK Gyula Bárdos Slotove slová považuje „za súčasť jeho taktiky, nemá nič iné na programe ako útoky na SMK a jej predstaviteľov.

Pozor, súbehy!

Národný rozvojový fond v rámci Operatívneho programu spoločenskej revitalizácie vypisuje súbeh pre prevádzkovateľov školských inštitúcií. Na prerozdelenie je určená suma vo výške 1,75 miliardy forintov. Cieľom súbehov, ku ktorým netreba doložiť vlastné zdroje, je rozvíjanie schopností, na základe ktorých si možno po celý život dopĺňať vzdelanie podľa potrieb trhu pracovných síl; rozvoj metodiky a prostriedkov výučby podľa kompetencie; rozširovanie digitálnej gramotnosti; modernizovanie metodickej kultúry učiteľov; vytvorenie prostredia na spoločnú výchovu bez segregácie; rozvoj schopností študentov na individuálnom prístupe, zníženie selektívnych vplyvov; spojenie rozvoja infraštruktúry a odbornej metodiky. Prevádzkovatelia školských ustanovizní sa môžu uchádzať o podporu vo výške 5 až 25 miliónov forintov v termíne od 3. novembra 2008 do 15. januára 2009. Bližšie informácie o súbehoch získate na adrese: http://www.nfu.hu/doc/5.

x x x

Do 30. novembra je možné zaslať projekty do súbehov zameraných na rozvoj vidieckeho turizmu v rámci plánu Nové Maďarsko. V niektorých prípadoch možno získať 100-percentnú podporu na vytvorenie ihrísk, trhu, obnovu verejných námestí, kostolov, vonkajšiu a vnútornú renováciu umeleckých pamiatok. Ďalšie informácie nájdete na stránkach www.palyazatihirek.eu.

Kto vyhrá?

Jesenná škola v prírode na strednom Slovensku

Do Detvianskej Huty sa dostanete cez Zvolen a Detvu. Je to dedinka uprostred kopcov, s kostolom, miestnym úradom, školou, obchodom, krčmou, domčekmi a krásnymi novými domami, postavenými na kopcoch a stráňach. Súčasťou školy je materská škola a škola v prírode. V kronike školy v prírode sa dočítate, kedy boli v tomto kraji vaši starší spolužiaci a ako sa tam cítili. Keď vyjdete za školu, dostanete sa na veľké ihrisko, ohraničené poľami, kde práve hrajú futbalový zápas chlapci zo Sarvaša so súpermi z ukrajinského Užhorodu. Dievčatá majú iné záujmy. Ony sa vyberú na prechádzku do dediny alebo si píšu úlohy. Po slovensky, veď sú v materskej krajine, priamo pod „vysokou divou Poľanou“, ktorá bola kedysi vulkánom. V ich písomnom hodnotení sa môžeme dočítať, že „okolie je veľmi pekné, príroda je prekrásna, naokolo sú hory, najvyšší vrch je Poľana a je tu čistý vzduch. Je jesenné obdobie a je veľmi krásne, že medzi pestrofarebnými stromami sú zelené jedle...“ (Monika Kováčová, 6. a )

Renátu Kyseľovú zo 6. b prekvapilo, že „táto dedina je taká malá. Keď sme sem prišli, prvú sme uvideli kravu. Najviac sa mi páči krajina - je jeseň, to je veľmi pekné ročné obdobie. Vzduch nie je veľmi chladný, za školou je ihrisko a pôjdeme na výlety a pochody. Páči sa mi, že učitelia sú priateľskí, nie sú prísni. Izby sú pekné, lebo veci (zariadenie) - všetko je z dreva.“

Nikolett Sekerešová zo 6. a píše: „Škola, materská škola a škola v prírode sú spolu. Škola je pekná, na stene sú namaľované farebné obrázky. Máme päťposteľové izby. Do školy v prírode prišli ukrajinské a maďarské deti. Spolu máme hodiny a kamarátime sa. V pondelok, 6. októbra, bolo otvorenie školy v prírode. Dievčatá zo Sarvaša: Hajnalka Bartóková, Csilla Bartóková, Lilla Podmaniczká a Barbara Kuliková spievali a hrali na flaute.“

Moniku Kováčovú prekvapilo, že prišli aj deti z Ukrajiny. „Ukrajinský jazyk sa podobá na slovenský jazyk. Vyučovanie je dobré, máme štyri hodiny denne, to sa mi veľmi páči. Páči sa mi, že mi pomáhajú v slovenčine a obohacujú moju slovenčinu. Veľmi sa mi páči vyučovanie, škola, jedáleň, krajina a všetko ostatné.“

Pokojný večer, ticho, čistý vzduch... Deti sa chystajú na večeru. Každý má iné dojmy a pocity, ale tri dievčatá Monika, Nikoleta a Renáta majú rovnaký názor: „Chcem ešte raz prísť do Detvianskej Huty, lebo sa tu dobre cítime.“

Erika Fajnorová

Stretnutie generácií v Békešskej Čabe

Materská škola slovenského gymnázia a základnej školy v Békešskej Čabe pozvala 13. októbra do inštitúcie členov slovenského klubu pôsobiaceho pri Dome slovenskej kultúry, aby sa príslušníci staršej generácie stretli s najmladšou generáciou. Škôlkári s učiteľkou Csillou Cséffaiovou sa zišli v školskej jedálni, kde netrpezlivo čakali hostí. Aby im čas rýchlejšie ubehol, spolu s učiteľkami začali spievať slovenské a maďarské detské piesne, hádali hádanky a recitovali básničky. S maličkým meškaním prišli členovia klubu. Deti sa im veľmi potešili. Pani Cséffaiová ich poprosila, aby deťom prezradili, ako sa hrávali v detstve. Ako povedali, vtedy ešte neexistovali drahé hračky, mali len bábiky zo šúpolia, loptu a hrali sa hoci aj s blatom. Po pútavom rozprávaní pristúpili k činu - začali variť tradičné slovenské jedlo strapačky. Deti pomocou členov slovenského klubu a svojich rodičov usilovne strúhali zemiaky, sypali múku a miešali cesto. Kuchárky im navarili strapačky, ktoré potom spoločne s chuťou zjedli.

(aszm)

Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko

Ministerstvo školstva Slovenskej republiky, Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, Štátny pedagogický ústav, SPN - Mladé letá, Matica slovenská, Vydavateľstvo Matice slovenskej, Spolok slovenských spisovateľov, Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV a Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí vyhlasujú 17. ročník celoštátnej literárnej súťaže s medzinárodnou účasťou

Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko.

Cieľom súťaže je podchytiť, rozvíjať a prehĺbiť záujem detí a mládeže o slovenčinu a Slovensko, o významných dejateľov Slovenska a svojho kraja, o miestne spoločenské a kultúrne problémy a nárečia formou slohových úloh, pokusov o umelecké vyjadrenie myšlienok v podobe prozaických žánrov a básní. Tento ročník sa bude niesť v znamení 180. výročia narodenia Jána Bottu, 160. výročia narodenia Pavla Országha Hviezdoslava, 160. výročia úmrtia Jána Hollého, 100. výročia narodenia Margity Figuli, 90. výročia narodenia Márie Ďuríčkovej, 90. výročia úmrtia Milana Rastislava Štefánika a 90. výročia založenia slovenského gymnázia v Báčskom Petrovci v Srbsku.

Do súťaže sa môžu zapojiť žiaci všetkých typov a druhov základných a stredných škôl na území Slovenskej republiky prostredníctvom škôl a iných subjektov a v zahraničí prostredníctvom spolkov, organizácií a škôl Slovákov žijúcich v zahraničí.

Súťažné práce sa budú posudzovať v štyroch kategóriách. V troch sa posudzujú práce žiakov zo škôl na Slovensku takto: v 1. kategórii sa posudzujú práce žiakov 1. stupňa ZŠ, v 2. kategórii práce žiakov 2. stupňa ZŠ a žiakov 1. až 4. ročníka osemročných gymnázií a v 3. kategórii práce žiakov stredných škôl. V 4. kategórii sa posudzujú práce žiakov zo zahraničia.

Do celoštátneho kola postúpi maximálne päť súťažných prác v každej kategórii z jednej školy. Na každom exemplári súťažnej práce a na prihláške musia byť nevyhnutne tieto identifikačné údaje: meno a priezvisko žiaka, ročník, typ a adresa školy, meno a priezvisko učiteľa slovenčiny a pečiatka školy. Každá súťažná práca musí byť vyhotovená v štyroch exemplároch. Školy a ostatní prihlasovatelia zodpovedajú za to, že zaslané práce sú prácami súťažiacich žiakov, neboli už posudzované v tejto súťaži a v iných súťažiach, ako aj za dodržanie všetkých súťažných podmienok. Pri nedodržaní súťažných podmienok sa práce nebudú hodnotiť v celoštátnom kole súťaže.

Organizačný poriadok súťaže je uverejnený na internetovej stránke Štátneho pedagogického ústavu http://www.statpedu.sk/. Vybrané súťažné práce do celoštátneho kola treba zaslať do 15. januára 2009 (zahraniční účastníci do 28. februára 2009) v štyroch exemplároch a s vyplnenou prihláškou na adresu: Štátny pedagogický ústav, Pluhová 8, 830 00 Bratislava, heslo Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko.

Páví krúžok zo Santova

Jesenný pobyt na Slovensku

Páví krúžok zo Santova sa tradične každú jeseň vyberie na zájazd za krásami Slovenska. Odkedy má táto pilíšska obec na Slovensku spriatelenú osadu, členovia pávieho krúžku na svojich potulkách nevynechajú návštevu Žemberovčanov. Tak tomu bolo aj tohto roku. Naša dvadsaťpäťčlenná skupinka na čele so starostom Miklósom Kollárom zavítala do Žemberoviec na oslavy Dňa seniorov. Z dvojdňového pobytu na Slovensku sme prvý deň strávili u priateľov. Cestou sme sa zastavili vo Zvolene, aby sme si pozreli prekrásny gotický zámok a kaplnku vybudovanú pre uhorského kráľa Ľudovíta Veľkého. Tu sa narodil aj známy maďarský básnik Bálint Balassi. Na obed sme prišli do družobnej obce, kde sme sa ubytovali v penzióne U Anny. S chutným obedom, dobrým slovom a úsmevom nás čakal vždy veselý miestny podnikateľ Jozef Krekovič, vedúci Hostinca v parku.

Prekrásne počasie nám dovolilo, aby sme sa po obede vybrali pešo do kultúrneho domu, kde nás už čakali miestne mažoretky pani Dorky spolu so starostkou obce Janou Staňovou. S úsmevom sme konštatovali, že sme sa opäť stretli, veď deň predtým sme boli spolu v santovskej materskej škole, kam zavítali škôlkári zo Žemberoviec v sprievode svojich učiteliek a pani starostky. V kultúrnom dome sa konali oslavy seniorov, ktoré organizovala miestna samospráva pri príležitosti mesiaca úcty k starším. V programe vystúpili škôlkári, mažoretky a spevácky zbor Žemberovčan, spevácka skupina z Levíc a santovský páví krúžok. Na tvárach žemberovských dôchodcov sa objavil úsmev, keď zazneli naše pilíšske ľudové piesne. Na záver spoločne vystúpili všetky tri zbory s piesňou Vysokou horou obklopená. Po chutnej večeri spievali a tancovali spolu s hostiteľmi.

Druhý deň ráno sme sa rozlúčili s našimi priateľmi a vybrali sme sa do Hronského Beňadika, kde v prekrásnom benediktínskom kláštore pôsobí rehoľa pallotínov. Vo dvore kláštora slovenskí filmári práve natáčali film o mníchovi Cypriánovi. Objavili sme tam náhrobný kameň podobný nášmu krížnemu kameňu. Po prehliadke kostola sme sa zúčastnili na slovenskej omši, kam nás odprevadili naši priatelia.

Popoludní sme sa zastavili v Topolčiankach. Po prehliadke prekrásne obnoveného poľovníckeho kaštieľa sme prešli do žrebčína, kde chovajú vzácne plemená koní - arabského, slovenského teplokrvníka, slovenského a lipicanského koňa.

Dozvedeli sme sa, že hlavným profilom žrebčína je chov a predaj koní, ale očakávajú aj záujemcov o prehliadku múzea, turistov, ktorí sa chcú povoziť na kočoch po parku, prejavia záujem o poľovačku či dostihy. V septembri tam prebiehali medzinárodné záprahové preteky a majstrovstvá SR v dvojzáprahoch. Po krásnom nedeľnom programe sme sa veselí vybrali domov. V autobuse sme až po Santov spievali naše prekrásne pilíšske slovenské piesne.

(el)

Aktivity komlóšskych evanjelikov

„...ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť“ (Gal. 5,22)

7. septembra slávnostne otvorili nový školský rok v Evanjelickej materskej škole v Slovenskom Komlóši. V prvej časti slávnosti v evanjelickom kostole v rámci dvojjazyčnej bohoslužby inštalovali dve nové učiteľky a potvrdili v službe všetky pedagogičky inštitúcie. Božie slovo zvestovali a učiteľkám, deťom a rodičom sa prihovorili farári Atila Spišák a Alžbeta Poničanová. Na základe súbehu sa vedúcou škôlky stala nová učiteľka, komlóšska rodáčka Eva Moťovská a k tímu učiteliek materskej školy sa od tohto školského roka pridala jej menovkyňa, učiteľka slovenčiny Eva Moťovská. Evanjelickú materskú školu v Slovenskom Komlóši od septembra navštevuje 56 detí, ktoré sú rozdelené do troch skupín. Po bohoslužbe sa na nádvorí kostola predstavilo bábkové divadlo „Márkus” z Päťkostolia (Pécs), ktoré na radosť všetkých prítomných predviedlo rozprávku Eleka Benedeka o strome siahajúcom k oblakom.

Deň predtým si komlóšski evanjelici pripomenuli 10. výročie vzniku domu dôchodcov, ktorého prevádzkovateľom je tiež miestna evanjelická cirkevná obec. - Toto jubileum znamená pre nás veľké Božie požehnanie. Desať rokov sme pôsobili tak, že sme vyhoveli často sa meniacim prísnym predpisom, - povedal miestny ev. duchovný, riaditeľ obidvoch inštitúcií Atila Spišák. - V roku 1989 štát vrátil cirkvi niektoré budovy a inštitúcie, ktoré boli poštátnené v 50. rokoch. Vtedy sa Komlóšania rozhodli vytvoriť dom dôchodcov, lebo videli, že v cirkevných zboroch je veľa starých ľudí, o ktorých sa nemá kto starať. Postavili teda túto budovu, do ktorej sa nasťahovalo 20 dôchodcov. Momentálne má 47 obyvateľov a približne 20 zamestnancov (zdravotné sestry, vodiča, kuchárky, údržbárov…atď), ako nám to predpisujú normy. Pán farár János Dekiczký, ktorý inicioval túto šľachetnú službu, pôvodne plánoval dom pre 100 obyvateľov. V blízkej budúcnosti by sme chceli dokončiť priestory na poschodí. Obnovili sme kuchyňu, totiž od septembra varíme aj pre deti v našej materskej škole. V januári 2009 chceme pri ev. farskom úrade založiť klub dôchodcov, kde by jeho členom pomáhali naše sestry.

- Máte dajaký podobný klub?

- Áno, ale je to skôr remeselnícka dielňa, ktorú vedie Eva Pomucová, ktorá má veľké zásluhy na tom, že môžeme neustále obnovovať naše interiéry. Jubilejných osláv domu dôchodcov sa zúčastnil aj riaditeľ diakonie ECAV na Slovensku Ján Huba, ktorý s nadšením sledoval našu prácu a pozval nás aj na výstavu do SR. Obyvatelia domu vyšívajú krásne vankúše, robia labute z papiera, pripravujú stolové lampy zo skla so sviečkami, bábiky a šašov, všetko ručné práce so svojským koloritom, ktorý prezrádza, že pochádzajú z Komlóša.

- Cirkevný zbor v Slovenskom Komlóši má 600 zaregistrovaných členov, hoci v meste podľa posledného sčítania ľudu žije 2400 evanjelikov. Na bohoslužby však prichádza len 30 - 40 veriacich, na slovenské ešte menej. Akým spôsobom by ich bolo možné aktivizovať?

- Je veľa možností, napr. mohli by sme organizovať viac podujatí a pozývať ich, ale nechceme sa vydať cestou vedúcou ku kultúrnemu protestantizmu. Sme cirkevné zhromaždenie, ktoré stavia na duchovnej stránke. Uplynulý rok bol pre nás plný úloh a práce. 22. októbra 2008 pôjdeme s mládežníckou skupinou na štyri dni do Liptovského seniorátu. Chceme navštíviť evanjelikov v Jelšave, Galante a Zvolene, kde predvedieme tieňovú hru za sprievodu hudby s názvom Pašie.

Ildika Makaiová

Cezpoľný beh A. Zielbauera v Sarvaši

Žiaci Slovenskej základnej školy v Sarvaši sa úspešne zúčastnili na tradičnom, v poradí XIX. ročníku cezpoľného behu. Pretekári sa zvlášť pripravujú na tieto preteky, sú takí žiaci, ktorí si s rodičmi vopred prejdú celú trasu. Preteky sa konali za krásneho slnečného počasia, teplota vzduchu bola 24 stupňov. Alžbetin sad sa premenil na farebnú paletu štebotajúcich detí. K štartu sa postavilo 730 žiakov zo sarvašských škôl, a z Békešského Sv. Ondreja. Dĺžka trate bola 600, 1000, 1500 a 2000 m, podľa vekových kategórii. Bola taká veková kategória, v ktorej sa k štartu postavilo viac ako sto detí. Najväčší zážitok bolo sledovať prváčikov, ktorých poháňala aj zvedavosť, veď to boli ich prvé preteky, na ktorých mohli získať medaily.

Najväčšiu radosť nám spravili najmladší chlapci. Prvý dobehol do cieľa Norbert Tóth. Jeho mamička na druhý deň povedala, že syn aj spal s medailou, taký bol šťastný. Na treťom mieste skončil jeho spolužiak Blažej Varga. Títo chlapci získali škole aj prvé miesto v súťaži družstiev. Najúspešnejší z našej školy boli bratia Győzőovci, Bence sa postavil na stupeň víťazov dvakrát - raz ako víťaz vo svojej vekovej kategórii a raz na tretiu priečku ako člen družstva. Jeho brat Gregor stál na stupni víťazov v opačnom poradí. V súťaží jednotlivcov obsadil 3. miesto, ako člen družstva prvé. Boli milí, ako si ukazovali rovnaké medaily. Pochvalu si zaslúžia aj ostatní žiaci, dosiahli nasledujúce výsledky:

Jednotlivci

1. miesto: Norbert Tóth (1. c trieda), Bence Győző (4. a trieda)

2. miesto: Adam Kurlik (7. a trieda)

3. miesto: Leilla Sinková (8. b trieda), Gregor Győző (7. a trieda), Zoltán Prečko (8. a trieda), Martin Kováč (8. b trieda).

Družstvá

1. miesto: 1. a 2. trieda chlapci (Norbert Ferenc, Ladislav Balatoni, Áron Juhász, Baláž Varga).

2. miesto: 7. trieda chlapci (Adam Kurlik, Gregor Győző, Adam Kondač, Michal Pimiller) a 8. trieda chlapci (Zoltán Prečko, Norbert Hanzo, Tomáš Lešťan, Martin Kováč).

3. miesto : 1. a 2. trieda dievčatá (Vivien Krišková, Flóra Hipská, Kinga Čabaiová, Regina Tušjaková) a 3. trieda chlapci (David Špringel, Bence Kováč, Norbert Kováč, Daniel Viszkok)

Za pekné štvrté miesto musíme pochváliť Vivienu Szondovú. Škoda, že pretekov sa nevedeli zúčastniť niektorí žiaci 5. a 6. triedy, ktorí boli v tom čase v škole v prírode v Detvianskej Hute a sú medzi nimi dobrí bežci.

Celé preteky prebiehali v príjemnej atmosfére, žiaci si navzájom fandili bez ohľadu na to, kto do ktorej školy chodí. Cezpoľný beh pomenovaný podľa známeho sarvašského telocvikára je príťažlivý aj preto, lebo tu sa nadväzujú priateľstvá medzi deťmi i učiteľmi.

(zl)

Teórie na piesku

Odpoveď na polemiku G. Papučka Znepokojujúce články

Snáď ani jedna z tých vyše 40 priaznivých recenzií mojich knižiek, uverejnených na Slovensku i v Maďarsku, sa svojím rozsahom nevyrovná polemike G. Papučka Znepokojujúce články (ĽN 28. 9.), ktorá odmieta moju číru recenziu Zrubcovej knihy o S. Petőfim Zomrel dva razy (ĽN 28.8.) a v celkom inej súvislosti napadá aj moje dve predošlé glosy Po výhonkoch suchá ratolesť? (ĽN 17. 7.) a Hodnoty pretrvávajú (7. 8.) Jeho stať sa hemží citátmi, čudnými podobenstvami, náznakmi a dohadmi. Prehnaný dôraz kladie na barguzinskú legendu, hoci podstata sporu spočíva v otázke Petőfiho slovenskosti. Ani ma neprekvapuje, že zďaleka obchádza exaktnú štúdiu prof. A. Červenáka priam protirečiacu Zrubcovým vývodom. Pokúsim sa čo najstručnejšie reagovať aspoň na tie najkrikľavejšie námietky.

1. Moje konštatovanie o nedoloženosti Petőfiho básní v slovenčine G. Papuček komentuje takto: Čiže čo nie je doložené, to (podľa mňa) neexistuje (sic). Viera v nevidené a neviditeľné veci je iste opodstatnená, lenže nie v literárnej vede. Podobne si totiž počína aj L. Zrubec vo svojej románovej fikcii o básnikovi, ktorého dielo a jeho ducha sotva pozná. Najvýrečnejšie svedectvo o tom podáva básnik sám, ktorý sa pri nejednej príležitosti jednoznačne hlásil k maďarskému národu a ľudu. L. Zrubec a G. Papuček by si mali prečítať nasledujúce riadky z jeho básne Magyar nép (Maďarský ľud) z roku 1848:

„E földön legyen úr a tót vagy a német?

E földön, hol annyi vitéz magyar vérzet!“

(Na tejto zemi Tóti a Nemci by vládnuť mali?

Na zemi, kde toľkí chrabrí Maďari krvácali!)

(Preklad O.K.)

Nad takýmto vyznaním veru sotva zaplesá srdce roduverného Slováka, mňa by však zaujímalo, či obidvaja naši literáti považujú tieto verše za prejav Petőfiho slovenského cítenia, myslenia a tvorivosti v jazyku vlastnej matky. K tomu si predstavme, že Petőfi, ktorý nezanechal po sebe jediný veršík v slovenčine (Bernolákovej, Štúrovej či jednoducho v nárečí?), v sibírskej tajge zakrátko a hravo vychrlí pol stovky ruských básní. Presnejšie dvojjazyčných, ako píše G. Papuček, ibaže neprezradí, ktorýže je ten druhý jazyk. Navyše básnikovi prisvojuje meno, ktorého sa zriekol. Len raz, ale navždy.

2. Autor článku iba rozvádza legendu o Petőfiho pôsobení v Rusku, šíriacu sa už od roku 1849. Žeby nepoznal stanovisko Maďarskej akadémie vied z r. 2001, podľa ktorého v údajnom Petőfiho hrobe boli odkryté telesné pozostatky osoby nežného pohlavia? Vzorky DNA viackrát preskúmali nie „naslovovzatí“ odborníci (Kiszely, etc.), lež americkí patológovia v Pensylvánii. O fiasku pátrania po Petőfim na Sibíri referuje objemná štúdia Lászlóa Kovácsa Csalóka lidércfény nyomában (Po stopách klamnej bludičky) z r. 2003.

3. Nie je pravda, že by Petőfi a poľský generál J. Bem boli komunikovali v akomkoľvek slovanskom a teda zároveň materinskom jazyku. Presviedča nás o tom ich korešpondencia vo francúzštine publikovaná aj v Maďarsku. Dokladom Petőfiho znalosti tohto jazyka sú i jeho ponášky na poéziu svojho súčasníka P. J. de Bérangera (1780-1857).

4. G. Papuček ma chce usvedčiť z vlažného národného cítenia a z nepochopenia problémov našej Slovače. Skutočne svojrázne hodnotenie 27-ročnej a mnohostrannej činnosti v prospech slovenského slova, vrátane knižných publikácií a stoviek článkov a poznámok o slovenskej dolnozemskej literatúre, ktorej tu inak nikto nevenuje sústavnú pozornosť. Vraj z mojich kníh sa budúce generácie nedozvedia, ako žili tunajší Slováci! G. Papuček zrejme nesleduje tvorbu svojich významných kolegov z Rumunska, Vojvodiny a hoci z materskej krajiny. Pravdepodobne by sa v nej ani nedočítal o Slovákoch. Možnože jeho krajania by ho poučili, že nad programovou či schematickou literatúrou sa už dávno rozhostila čierna noc. O živote Slovákov hovoria iné knihy.

5. G. Papuček mi vyčíta, že v literatúre považujem za skutočné „len“ hodnoty sledujúce univerzálne ciele. Žiaľ, toto tvrdenie vytrháva z kontextu. V článku Hodnoty pretrvávajú som jasne uviedol, že významné dielo môže vzniknúť, povedzme, aj o takej čabianskej túrni, pokiaľ sa tvorca neuzatvára do svojej škrupiny, ale je prístupný širšiemu svetu. Univerzálne a menšinové nie je nevyhnutne v rozpore, ale oboje sa navzájom podmieňuje. Zdá sa, že hoci G. Papuček píše už dlhé desaťročia, nie je dostatočne zorientovaný v literatúre.

6. A propos - Znepokojujúce články! Mňa osobne znepokojil záver jeho úvahy Slovenský literárny život v Maďarsku (ĽN 3. 7.), ktorý vôbec nesúvisí s témou uvedenou v titule, zato nepríjemne páchne slotovinou (novotvar O. K.). Pripomenul som to inými slovami v článku Hodnoty pretrvávajú, keďže redakcia nezasiahla, resp. nezaujala stanovisko v bode, kde sa, podľa môjho názoru, aj nad slobodou slova vznáša varovný prst.

Oldřich Kníchal

„Bol by z neho práve taký dobrý Maďar

ako my, keby vedel po slovensky.“

Kálmán Mikszáth a slovenskí Amerikánci

Kálmán Mikszáth (1847-1910) roku 1906 na prvý vianočný sviatok uverejnil prózu z prostredia slovenských navrátilcov z Ameriky pod názvom (v slovenskom preklade) Samota Jork (v pôvodine P. Jork, skratka P. zrejme má znamenať Port = prístav). Kálmán Mikszáth v tom čase živú tému slovenských vysťahovalcov a navrátilcov z Ameriky nielenže uviedol do súvekého maďarského kultúrneho a politického kontextu súbežne s viacerými slovenskými autormi, ktorým, pochopiteľne, osud týchto Slovákov bol bližší, ale vo vtedajších časoch tuhej maďarizácie národností Uhorska to bol prinajmenšom odvážny čin od renomovaného maďarského spisovateľa a poslanca Uhorského parlamentu. (Napríklad v tom roku sa zaviedli v školskom systéme tzv. Aponiho nariadenia.) Dej poviedky sa odohráva v Turci niekde pri Príbovciach. V nej z úst jednej z postáv príbehu, slovenského Amerikánca Mr. Kukučku, odznie chýrna Mikszáthova okrídlená veta: „Synak Tobi, zapamätaj si, že sme Maďari alebo ký ďas, tak sa nauč aspoň po slovensky.“ (Veď tak, ale súčasný maďarský spisovateľ sa na takúto vetu už nezmôže.) S týmto výrokom korešponduje aj skorší bonmot Kálmána Mikszátha z dlhšej prózy Hluchý kováč Prakovský (1885): „Bol by z neho práve taký dobrý Maďar ako my, keby vedel po slovensky.“ Obe prózy spolu s ďalšími dlhšími poviedkami so slovenskými témami a zo slovenského prostredia niekdajších Horniakov v bývalom Uhorsku (Fešáci, Lohynská bylina a Šašorica) tvoria ďalší slovenský zväzok preložených textov Kálmána Mikszátha pod spoločným názvom Fešáci (Horniaci a Horniaky 2), ktorý koncom tohto roku vyjde v bratislavskom vydavateľstve Albert Marenčin PT.

Čítaj viac:

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=7334