Ľudové noviny č. 49 / 2008

Aj v Ečeri zatreli slovenský nápis na tabuli

Neznámi páchatelia zatreli slovenský nápis na tabuli ďalšej našej čiastočne Slovákmi obývanej lokality. Niekomu bil do očí text „Vitajte na Ečeri!“ na dvojjazyčnej tabuli s erbom obce, umiestnenej na príchodovej ceste z blízkej Budapešti. Predseda Slovenskej samosprávy v Ečeri Csaba Ondrej Aszódi informoval náš internetový portál o tom, že pracovníci miestneho obecného úradu v piatok podali trestné oznámenie proti neznámemu páchateľovi. Na verejných priestranstvách obce Ečer sa nachádza niekoľko ďalších - doteraz, našťastie, nepoškodených - slovenských nápisov, ktorým tak miestni slovenskí aktivisti a poslanci, ako aj príslušné orgány (vrátane polície) začali venovať zvýšenú pozornosť. Ide o ďalšie tabule na prístupových cestách, sídle Slovenskej samosprávy v Ečeri, tzv. dedinskom dome, novej kaplnke a pri obnovenej soche Panny Márie.

(-hl)

Zasadala Generálna rada Svetového združenia

Začiatkom novembra, po Stálej konferencii Slovenská republika a zahraniční Slováci 2008, sa v Bratislave uskutočnilo zasadnutie Generálnej rady Svetového združenia Slovákov v zahraničí. Generálna rada, na základe žiadosti členských organizácií z Rumunska, na miesto po nedávno zosnulom Ondrejovi Štefankovi kooptovala za členku GR Biancu Pascu. Na návrh predsedu Vladimíra Skalského (Česká republika), s podporou všetkých slovenských komunít z Dolnej zeme bol za podpredsedu organizácie zvolený prvý podpredseda Demokratického zväzu Čechov a Slovákov v Rumunsku Pavol Hlásnik. Anna Ištvánová bola zvolená do Výkonného výboru a bude plniť úlohu hospodára organizácie potom, ako sa Naďa Hammambergová (Švédsko) zriekla tejto funkcie. Generálna rada modifikovala svoj Organizačný a rokovací poriadok, v ktorom sa spresnilo fungovanie odborných pracovných skupín a Čestného grémia, ako aj novozriadeného Sekretariátu SZSZ. Predseda predniesol správu o činnosti organizácie medzi dvoma zasadnutiami GR a informácie o fungovaní internetového portálu slovacivosvete.sk. Členovia grémia si následne vypočuli aj informácie riaditeľa Literárneho informačného centra Alexandra Halvoníka o finiši príprav štyristostranovej Antológie slovenskej poézie v zahraničí Medzi dvoma domovmi. Ide o spoločný projekt SZSZ, LIC a Národného inštitútu pre slovenský jazyk a literatúru Matice slovenskej. V. Skalský a riaditeľka sekretariátu SZSZ Ingrid Slaninková informovali členov GR o zriadení priestorov sekretariátu v budove Národného osvetového centra na námestí SNP č. 12 v Bratislave. Stránkové dni budú v pondelok a v stredu od 15. do 18. hodiny, alebo podľa dohody.

Päťčlenná revízna a zmierovacia komisia na čele s Jozefom Hajnišom (Ukrajina) konštatovala, že v hospodárení nezistila žiadne nezrovnalosti a vyjadrila názor, že útoky na SZSZ škodia organizácii. Predseda komisie naznačil, že v tejto veci oslovia bývalého predsedu Dušana Klimu listom. Generálna rada súhlasila so stanoviskom Revíznej a zmierovacej komisie, vyjadrila uznanie činnosti predsedu a vyslovila mu podporu. Následne schválila správu o činnosti, o hospodárení organizácie ako aj plán činnosti na rok 2009.

Alžbeta Račková

Svetové združenie Slovákov v zahraničí je občianskym združením, ktoré združuje slovenské spolky pôsobiace v zahraničí, ako aj osobnosti slovenskej diaspóry. Vzniklo v júli roku 2002 a od minulého roka prevádzkuje internetový portál www.slovacivosvete.sk. Členmi organizácie z Maďarska sú Celoštátna slovenská samospráva (CSS), Slovenská samospráva Budapešti, Spolok segedínskych Slovákov, Zväz Slovákov v Maďarsku, Verejná nadácia slovenského folklóru v Sarvaši, Čabianska organizácia Slovákov (ČOS) a Slovenský evanjelický a. v. cirkevný zbor v Budapešti. V 29-člennej Generálnej rade zastupuje Maďarsko predseda CSS Ján Fuzik, ktorý zastáva funkciu tajomníka Výkonného výboru, a výkonná predsedníčka ČOS Anna Ištvánová, ktorá bola zvolená za hospodárku organizácie.

Beseda s výstavou fotografií

Slovenská samospráva 13. obvodu Budapešti usporiadala v polovici novembra besedu spojenú s výstavou fotografií básnika, novinára a verejného činiteľa Imricha Fuhla.

Program sa uskutočnil v rámci Literárnych sobôt, ale tentokrát nie v Slovenskom inštitúte ako predošlá akcia (keď predstavili CD-nahrávky Juraja Dolnozemského a rozprávky z Albertu od Ondreja Krupu), ale v Dome národností.

Prítomným sa prihovorila predsedníčka zboru Zuzana Hollósyová, ktorá hovorila o fotografiách I. Fuhla. Zmienila sa o tom, že podľa umeleckého fotografa Ferenca Niku vystavené zábery svedčia o vnímavom oku a nadaní ich autora zachytiť pozoruhodný moment v tú pravú chvíľu. Po nej vystúpila so zhudobnenou básňou I. Fuhla Katarína Noszlopyová. Takto vlastne prešli od fotografií k básňam, z ktorých Z. Hollósyová prečítala niekoľko na ukážku.

O spoločných historkách a o svojich pocitoch hovorili početní účastníci podujatia, medzi ktorými boli bývalí učitelia I. Fuhla, bývalý riaditeľ školy, ale aj kolegovia a, samozrejme, aj rodina a priatelia. Veľa sa hovorilo o tom, že čo je lepšie: keď človek, ktorý má čo povedať, píše básne, alebo sa vyjadruje formou fotografií. Niektorí účastníci podujatia zazlievali I. Fuhlovi absenciu nových básní, iní ho zas chválili za to, že si našiel cestu aj k ďalším vrstvám spoločnosti, nielen k tým, ktoré ovládajú našu materinskú reč.

Ako I. Fuhl uviedol, vo všetkých fázach svojho života sa chcel nejako prejaviť: či išlo o báseň, o text rockovej skladby a najnovšie o digitálnu fotografiu. Ako sme zistili, l. Fuhl sa prejavoval z času na čas novou formou, vždy chcel zanechať po sebe stopu, vždy však inou formou. Niektoré sme mali možnosť uvidieť v Dome menšín. Na záver stretnutia I. Fuhl dodal: jedna vec je istá - neodmlčí sa, vždy nejakým spôsobom dá najavo svoje myšlienky, názory.

(ef)

Čo je za slovami

O problematike slovensko-maďarskej terminológie

Napriek nebývalému napätiu medzi Maďarskom a Slovenskom, ktoré neslúži ani jeho pôvodcom, dialóg vedcov na oboch stranách pokračuje aj v súčasnosti. Práve o vzťahoch oboch krajín má čo povedať zborník materiálov konferencií slovenských a maďarských jazykovedcov a historikov z r. 2006 pod názvom Slovensko-maďarské terminologické otázky - Magyar-szlovák terminológiai kérdések, ktorého vydavateľom je Katolícka univerzita P. Pázmaňa v Pilíšskej Čabe.

Keby sme chceli obrazne charakterizovať ráz a zameranie tejto publikácie, mohli by sme povedať, že pod príslovečným vrcholcom ľadovca, t. j. termínom, autori odhaľujú a podrobujú rozboru to, čo je pod hladinou, v danom prípade rozsiahle historické, jazykové a spoločenské pozadie skúmaných termínov, ktoré vznikali po stáročia v priebehu spolunažívania oboch národov.

Zalistujme napr. v časti nazvanej Biľagujúce slová, kde I. Berlényi objasňuje práve dnes tak aktuálnu otázku šovinizmu v Uhorsku, resp. ako tento termín, pôvodne označujúci prehnané vlastenectvo, nadobúdal diferencovaný ráz v rôznych historických obdobiach a politických zoskupeniach. Obdobné paralely odkrýva P. Káša pri výklade slov maďarón a maďarónstvo, a to v súvislosti so stanoviskom básnika a mysliteľa S. Vozára, ktorý - na rozdiel od Ľ. Štúra - hľadal možnosti slovensko-maďarského zmierenia práve v 40. rokoch 19. storočia, keď vrcholilo prvé obdobie napätia medzi obidvoma národmi.

Na premenlivosť a príznakovosť slova tót z historického hľadiska a v spoločenskom kontexte poukazuje K. Wlachovský. Toto označenie si bez rozpakov osvojili Slováci z Dolnej zeme, kým ich krajania za Dunajom ho pociťujú ako urážlivú prezývku. Pritom podobným alternatívnym historickým názvom sa vyznačovali aj iné národností v Uhorsku (Nemci - Švábi, Srbi - Ráci). Pritom slovo tót sa ujalo aj v literárnej maďarčine 19. storočia najmä v diele K. Mikszátha.

Pomerne diferencovaný je aj výklad slova panslavizmus. Od napoleonských vojen panslavizmus považovali v Európe za ideologický základ ruskej expanzie a politického zjednotenia Slovanov, hoci táto údajná tendencia nebola súčasťou ruskej zahraničnej politiky. Rusko a cára pokladali v Uhorsku za najväčšieho nepriateľa, čo vysvetľuje aj skutočnosť, že M. Wesselényi odmietol pestovanie slovanskej literatúry ako zámienku pre šírenie politických názorov.

Protipólom panslavizmu sa javí pravé uhorské vlastenectvo. O ponímaní tohto pojmu, ako píše I. Halász, veľa povie pôsobenie D. Bacháta, ktorý si v maďarskom prostredí osvojil predstavu mierumilovných Slovákov. Keď ho prijali za člena prestížnej Kisfaludyho spoločnosti, Bachát vo svojej inauguračnej reči predstavil dejiny literatúry „skromného a literárne ešte len dozrievajúceho slovenského ľudu“.

Na programe dňa je oddávna otázka používania výrazov hungarus - hungaricus a uhorský - maďarský. Kým pojem uhorský - magyarországi, ako zdôvodňuje L. N. Szelestei, zodpovedá slovu hungarus a vyjadruje územné chápanie pospolitosti, význam pojmu maďarský - magyar odkazuje na jazyk a etnikum. Prirodzene, aj na druhej strane vznikajú nedorozumenia, napr. keď sa píše o Slovensku a Bratislave v časoch Uhorska.

Spomenuli sme názov hlavného mesta Slovenska, ktoré prešlo dlhým historickým vývojom. Podľa P. Žiga názov Pozsony, ktorý vznikol v maďarskom prostredí a neskôr nadobudol aj latinizovanú podobu (Posonium), je z historického hľadiska nesprávny, keďže najstarším slovanským pomenovaním je Braslav-grad.

Na záver sa žiada podotknúť, že vzhľadom na názov a charakter publikácie je zarážajúce, že časť slovenského textu nebola primerane lektorovaná. Svedčia o tom frapantné jazykové, resp. gramatické chyby a neadekvátne preklady viacerých pojmov.

(kni)

Komu o aké školy ide?

Na okraj správy o návšteve predsedu vlády MR

Ferenca Gyurcsánya v Békešskej Čabe

Ľudové noviny uverejnili informáciu o návšteve maďarského premiéra Ferenca Gyurcsánya v Békešskej Čabe (20. novembra), v ktorej okrem iného citujú slová predsedu Čabianskej organizácie Slovákov Michala Lásika: - Slováci v Karpatskej kotline majú svoju históriu a svoju vlasť, slovenský národ je autochtónny. Uhorsko bolo vždy štátom viacerých národov a národností, Slováci sa do nášho kraja kedysi neprisťahovali z iného štátu, ale presťahovali sa z jedného konca krajiny do druhého. Čabianski Slováci pokladajú za svoju vlasť Maďarsko a sú jeho lojálnymi občanmi.

So slovami M. Lásika bezvýhradne súhlasím a dodávam vyjadrenie Maďara zo Slovenska, presnejšie občana Slovenskej republiky maďarskej národnosti, predsedu Strany maďarskej koalície Pála Csákyho. Pred rokom konštatoval, že najpodstatnejším odkazom svätého Štefana pre súčasnosť je, že aj súčasná generácia musí sformulovať svoje priority a v dobrom slova zmysle musí znovu obsadiť domovinu. Ako povedal, „(maďarský) rodič (na Slovensku), ktorý si dá aj teraz zapísať svoje dieťa do slovenskej školy, keď sme už členmi Európskej únie, sa stále nezbavil národnoštátnych koordinát”. Naša maďarská komunita odkazuje, že chceme byť Maďarmi ako Európania, a Európanmi ako Maďari, vyhlásil predseda SMK. Sme lojálni občania, ctíme si zákony štátu, ale chceme to robiť ako Maďari, zdôraznil.

K tomu moja poznámka na okraj. Čiže Maďari na Slovensku nechcú ísť do Európy sprostredkovane (aj) cez slovenskú kultúru, školu, občinu. Ale len priamo - byť Maďarmi ako Európania, a Európanmi ako Maďari. Asi aj čabianski a iní Slováci v Maďarsku by si mali povedať, že musia znova obsadiť svoju domovinu a svoje deti zapísať do slovenských škôl, ale skutočne slovenských a nie tých, ktoré sa spomínajú v správe o návšteve premiéra F. Gyurcsánya - citujeme jeho slová: „Čo v Békešskej Čabe je naším historickým dedičstvom, to formovali ruky tu žijúcich a pracujúcich Slovákov. Dnes tu žijú Maďari a Slováci v mieri. Národnostné menšiny v Maďarsku v minulosti značne prispeli k úspešnosti našej vlasti. Nazdávam sa, že na domáce menšiny sa musíme pozerať ako na také, ktoré obohacujú túto krajinu, treba sa usilovať o to, aby bol zachovaný ich jazyk a kultúra. V Maďarsku je financovanie výchovno-vzdelávacích inštitúcií národných menšín aj v súčasnosti zvýhodnené preferenciami. Existuje základný normatív, ktorý je v prípade menšinových škôl vyšší priemerne o 30 percent. Nazdávam sa, že by bolo vhodné túto prax zakotviť vo vyššom právnom predpise, aby bola stabilizovaná“.

Ja k tomu opäť na okraj dodávam: Na Slovensku nie sú menšiny, ani tá maďarská, zvýhodňované pri financovaní výchovno-vzdelávacích aktivít. Na Slovensku má maďarská menšina v školách taký istý príspevok ako slovenská. Jeden malý rozdiel je. Tých škôl vyučujúcich po maďarsky sú stovky, od materských cez základné i stredné. Nehovoriac, že existuje aj univerzita, kde sa učí v maďarčine a učitelia pre maďarské školy sa pripravujú v maďarčine aj na iných vysokých školách. A asi neklamem, keď poviem, že v Maďarsku nie je ani jedna jediná skutočne slovenská škola, z hľadiska podstaty, výučby v jazyku národnostnej menšiny porovnateľná s maďarskou školou na Slovensku.

Jozef Schwarz

Pilíšan voľbou

Prezentácia najnovšej tvorby slovenskej kinematografie

Nová éra slovenského filmu?

Milovníci strieborného plátna si už zvykli na to, že v prvej polovici novembra sa v budapeštianskom Slovenskom inštitúte môžu dosýta nabažiť slovenskej kinematografie. Podobne tomu bolo 11. až 13. novembra, keď tu prebiehal XVI. ročník prehliadky slovenských filmov a odborný seminár, v tomto roku po prvýkrát organizovaný Slovenským divadlom Vertigo, inštitúciou CSS, ktorý akciu usporiadal v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom (SFÚ) v Bratislave a so Slovenským inštitútom. Samozrejme, prehliadku by nebolo možné usporiadať bez pozitívneho prístupu slovenských producentských a distribučných firiem, resp. Asociácie slovenských filmových klubov, ktoré jednotlivé filmy zapožičali, resp. dali povolenie na ich premietanie v Budapešti.

Na programe seminára, organizovaného predovšetkým pre študentov našich gymnázií a slovakistov, boli hrané a dokumentárne filmy z rokov 2007-2008, ako aj už tradične prezentované filmy poslucháčov Filmovej a televíznej fakulty VŠMU v Bratislave. V „sekcii“ hraných filmov bola zastúpená mimoriadne úspešná a cenami ovenčená Muzika režiséra Juraja Nvotu, ktorá prehliadku otvorila: je to príbeh z doby, keď „o všetkom rozhodovali členovia jedinej strany a keď donášači informovali aj o tom, že mastič vo vodárni hráva na saxofóne americkú muziku“. Príbeh, ktorý o vážnych problémoch „doby normalizácie“ hovorí cez vážne-nevážne problémy mladých ľudí. Film má nemeckého koproducenta. Ďalší koprodukčný film Jahodové víno poľského režiséra Dariusza Jablonskeho rozpráva o momente, v ktorom máte také plné zuby života, ktorý žijete, že sa rozhodnete odísť do najodľahlejšieho kúta na celej zemi, a práve tam sa odrazu naučíte vážiť si a vychutnávať každú, aj tú najkratšiu chvíľu. Režisér snímky Polčas rozpadu Vlado Fischer svoj film charakterizuje ako tragikomédiu z prostredia súčasnej Bratislavy, ktorá rozpráva „o rozpade vzťahov a hodnôt jedného manželstva a možno aj o miznutí elementárnej slušnosti z nášho života”. Koprodukčný slovensko-česko-nemecký film Návrat bocianov debutujúceho režiséra Martina Repku je príbehom mladej letušky Vandy. Útek z Nemecka, kde sa narodila, do spustnutej dediny Runina, kde žije jej slovenská babka, ju vtiahne do dobrodružstva vedúceho až k obchodovaniu s ľudskými osudmi. Táto cesta ju núti pozastaviť sa a rozpoznať hodnotu svojho pôvodu, aby sa mohla vrátiť s istotou, že má v tomto svete domov... „Je to film o tom, čo sa deje okolo nás, snaží sa byť zábavný, nebyť ťažko filozofický a nebojí sa ani dramatických zážitkov,” opísal svoj celovečerný debut Repka, rodák z Frankfurtu nad Mohanom.

Film Cinka Panna režiséra Dušana Rapoša, ktorý vznikol v slovensko-maďarsko-českej koprodukcii, bol v Budapešti uvedený len pár dní po svojej slovenskej premiére a v Slovenskom inštitúte sa „zdržal“ len niekoľko hodín. Historický, výpravný príbeh o osudoch slávnej primášky zachytáva všeobecne platnú tému: boj o uznanie a miesto vo svete. Pripomína, že doba a kostýmy sa menia, ale ľudské problémy ostávajú...

V „sekcii“ dokumentárnych filmov zaujal celovečerný dokument Martin Slivka, muž, ktorý sadil stromy režiséra Martina Šulíka, ktorý je spomienkou na jednu z najvýznamnejších postáv slovenskej kinematografie a kultúry. Posledná maringotka režiséra Petra Beňovského zachytáva posledných autentických bábkarov v strednej Európe, konkrétne na Slovensku, v Čechách, Maďarsku a Nemecku. Jedným z najúspešnejších slovenských filmov posledných rokov, ktorý už získal veľké množstvo prestížnych cien, sú Slepé lásky režiséra Juraja Lehotského. Je to film o láske medzi nevidomými ľuďmi. Nájsť si pravé miesto a šťastie vo svete je neraz ťažké aj pre ľudí vidiacich. O čo citlivejšia je táto cesta pre nevidomých! Slovensko nominovalo film na cenu Americkej filmovej akadémie Oscar v kategórii najlepší cudzojazyčný film. Sklenené obrazy Palo Macho sú portrétom slovenského výtvarníka Pavla Macha. Film významného scenáristu Lubora Dohnala predstavuje Macha nielen ako umelca, ale aj ako človeka...

Tohoročný filmový seminár poctilo svojou návštevou niekoľko významných hostí. Generálneho riaditeľa SFÚ Petra Dubeckého a rektora VŠMU Ondreja Šulaja zrejme čitateľom nemusíme predstavovať, pretože odborne vedú seminár už dlhé roky. Tentoraz sa k nim pripojil producent významnej firmy ALEF Film and Media Group Marián Urban, dokumentaristi a producenti Marko Škop a Ján Meliš, filmový teoretik Peter Michalovič a výtvarník Pavol Macho. Hostia, ktorí boli súčasne odbornými lektormi prehliadky komentovali jednotlivé filmy, ale takisto sa spoločne zamysleli nad momentálnou situáciou slovenského filmu, ktorá je na potešenie všetkých milovníkov slovenského filmu - aj vďaka novému zákonu o kinematografii a lepším finančným podmienkam - stále priaznivejšia. Napokon, vysvitlo to aj z tohoročného filmového seminára, v rámci ktorého sa premietali len čisto slovenské, alebo majoritne slovenské filmy.

Ako hovorí producent Muziky Marián Urban, je dobre, keď slovenskí diváci začínajú veriť slovenským filmom. Chodia nielen na Muziku, po úspechu na festivale v Cannes majú záujem aj o dokumentárne Slepé lásky. „Je tu šanca aj pre ďalšie slovenské filmy, ak budú dokončené, distribuované a budú za niečo stáť. Mám pocit, že dlhoočakávaná zmena klope na dvere.”

A my môžeme len dúfať, že tie dvere sa pred slovenskými filmami otvoria naozaj dokorán.

(do)

Metodické stretnutie učiteľov s ukážkovou hodinou v Miškovci

Slovenčina v cudzom prostredí ako favorit

Tradičné stretnutie slovenčinárok z rôznych stupňov a typov škôl Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy sa konalo v polovici novembra v priestoroch Strednej odbornej školy technickej Gyulu Andrássyho v Miškovci. Didakticko-metodické stretnutie spojené s ukážkovou hodinou usporiadala odborná radkyňa Ústavu pre poskytovanie pedagogických odborných služieb Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy Agneša Kocsová. Cieľom stretnutia bolo vzájomné zoznámenie sa a výmena názorov.

Účastníci stretnutia mali možnosť pozrieť si ukážkovú hodinu slovenčiny, ktorú mala učiteľka Zuzana Mátraiová so študentmi desiateho ročníka. Študenti sa učili názvy jedál, objednávanie jedla v reštaurácii a podobne. Bolo jednoznačné, že disponujú značnou slovnou zásobou v danej téme, ich výslovnosť bola čistá a zrozumiteľná a čo bolo potešujúce, hodina ich bavila. Zrejme v tom mala značne „prsty“ aj Z. Mátraiová, ktorá vlastnoručne pripravila učebné pomôcky v podobe krížovky a pod. Hoci žiaci jednoznačne nemajú citový vzťah k slovenčine, ovládajú ju ako cudzí jazyk na mimoriadne vysokej úrovni. Zrejme je motiváciou to, čo im ponúka škola: totiž maturitu z jazyka, s ktorým sa neskôr budú môcť zaoberať počas svojej práce.

V blízkosti štátnych hraníc si obyvatelia uvedomujú, že okrem svetových jazykov sa dajú veľmi dobre využiť aj jazyky menších národov, hlavne keď ide o jazyk susedného štátu. So zámerom zabezpečiť absolventom lepšie možnosti uplatnenia sa v regióne osvojením si slovenčiny, z iniciatívy vedenia mesta Miškovec a vedenia Strednej odbornej školy technickej Gyulu Andrássyho, zaviedli v tejto škole v školskom roku 2002/2003 maďarsko-slovenské dvojjazyčné vyučovanie informatiky. Slovenčinu vyučujú Alžbeta Csicseková-Csicsváriová a Zuzana Mátraiová. Vo vyšších ročníkoch si študenti osvojujú slovenčinu ako cudzí jazyk týždenne päťkrát a v rámci hodín výpočtovej techniky sa oboznamujú so slovenskou terminológiou. Napriek dobrým začiatkom v súčasnosti nemajú v prvej triede už dvojjazyčné vyučovanie: záujem oň poklesol. Na počudovanie chýba záujem z radov absolventov základných škôl z okolitých slovenských osád. Hoci títo žiaci navštevujú stredné školy a gymnáziá zväčša v Miškovci, napriek tomu neuprednostňujú túto školu.

Na následnej odbornej porade slovenčinárky boli jednoznačne tej mienky, že boli svedkami úspešnej hodiny slovenčiny, na ktorej boli efektívne využité rôzne metódy obohacovania slovnej zásoby študentov a profesorka ich kreatívne zapojila do chodu hodiny. Zdôraznili jednoznačnú komunikatívnu úlohu slovenčiny na hodine a osvedčenú formu monolingvality, keď pedagogička dáva žiakom aj inštrukcie po slovensky a iba v nutnom prípade sa ozve po maďarsky.

Agneša Kocsová na začiatku zasadnutia informovala prítomných o nedávnej vydarenej ukážkovej hodine rusínskeho jazyka v Komlóške, ktorú mala učiteľka Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej školy a internátu v Novom Meste pod Šiatrom Mária Barnová Zajakovská. Porady sa prvýkrát zúčastnil aj predseda slovenskej samosprávy v Miškovci Peter Bárány, ktorý o možnostiach používania slovenčiny povedal: „Máme škôlku, ale nemáme ďalšie možnosti na prechod do strednej školy, čiže základnú školu, kde by sa slovenčina vyučovala.“ O potrebe jazykového prostredia sa vyjadril aj zástupca riaditeľky Menšinového odboru Ministerstva školstva a kultúry MR Štefan Kraslán, ktorý pochválil deti, ktoré ako povedal, „nemali obavy z toho, že im práve nevyšli nejaké koncovky“. Zároveň vyzdvihol ich smelosť a komunikatívnosť, napriek tomu, že sa iba druhý rok učia po slovensky. Zmienil sa aj o tom, že čo sa týka financií, aj školstvo stojí pred ťažkým obdobím. Podľa návrhu zákona o štátnom rozpočte v nasledujúcich rokoch znížia normatív a zrušia aj 13. plat pre pedagógov. Avšak, ako uviedol, ešte stále sú možnosti, ktoré naše školy nevyužívajú v dostatočnej miere: využívanie odborných služieb, zaobstarávanie učebníc, podpora na tábory a podpora na prevádzku. Na tieto čiastky sa podávajú konkurzy vždy spolu na zvláštnom formulári. Zmienil sa aj o modifikovaní smerníc, ktoré určia rámec i obsah národnostnej výučby. Učiteľky dostali najčerstvejšie informácie z prvej ruky.

Porady sa zúčastnil aj mladík Áron Mátyás, ktorý plánuje zložiť maturitnú skúšku zo slovenského jazyka v týchto dňoch na Strednej odbornej škole technickej, hoci je žiakom Gymnázia Otta Hermanna. Miškovská stredná škola totiž ponúka možnosť maturovať zo slovenčiny aj pre študentov iných stredných škôl, napr. tým, ktorí sa na základnej škole učili slovenčinu, ale v strednej na to nemali možnosť.

Záverom stretnutia Agneša Kocsová informovala prítomných o tom, že jej vymenovanie končí a od nového roku si majú zvoliť niekoho, kto bude pomáhať slovenčinárom v metodických otázkach. Účastníci stretnutia si zvolili za vedúcu pracovnej skupiny Alžbetu Csicsekovú-Csicsváriovú, ktorej A. Kocsová ponúkla všestrannú pomoc.

(ef)

Vzdelávanie je prioritou

Hodnotiaci seminár v Banskej Bystrici

V tomto roku sa slovenčinou ako jazykom menšiny v zahraničí zaoberali lingvisti, pedagógovia, kulturológovia, sociológovia, politici a všetci, ktorým nie je slovenský jazyk ľahostajný či už preto, lebo je ich materinským jazykom, jazykom ich predkov, alebo jazykom, ktorý im je blízky, zaoberajú sa problematikou školstva alebo problematikou menšín na Slovensku či v zahraničí.

Otázku slovenského jazyka ako jazyka menšiny nastolila koncom októbra konferencia Otázky slovenského školstva v zahraničí v rumunskom Nadlaku. Závery z konferencie boli prednesené v Bratislave na Stálej konferencii Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí, kde účastníci z 25 krajín po dvojdňovom spoločnom rokovaní nastolené problémy preberali a prehodnotili v sekciách a zverejnili závery týkajúce sa problematiky školstva a vzdelávania v slovenskom jazyku.

Tretím v poradí bol hodnotiaci seminár Quo vadis lingua slovaca minorica? - Kam kráčaš slovenský minoritný jazyk? v Banskej Bystrici, ktorá je už 15 rokov domovom vzdelávania Slovákov žijúcich v zahraničí. Záverom Metodického centra Univerzity Mateja Belu a pre Slovákov žijúcich v zahraničí bolo nielen zhodnotiť predchádzajúcich 15 rokov od jeho vzniku, ale aj informovať o aktivitách centra (Mgr. Anita Murgašová), priblížiť metodické postupy, motiváciu pri vyučovaní krajanov a jej vplyv a aplikáciu v procese vzdelávania krajanov (PaedDr. Eva Čulenová). Príspevky o slovenskej kultúre, výtvarných súťažiach, letnej škole ľudového tanca, o tvorivých dielňach - folklóre, remeslách a ich aplikácii v rámci vzdelávania frekventantov kurzov i žiakov škôl, ktorí prichádzajú do domovskej krajiny do školy v prírode a na ozdravné pobyty, hovorili nielen organizátorky kurzov (PaedDr. Katarína Luczinkiewiczová, PhD.- Dr. Jana Kožúšková, PhDr. Zuzana Drugová,...). K tejto problematike sa vyjadrili aj hostia z Maďarska - Zuzana Nemčoková zo Slovenskej materskej a základnej školy v Sarvaši a Judita Molnárová - Príbojská zo Slovenskej materskej a základnej školy, gymnázia a internátu v Békešskej Čabe, ktoré kladne hodnotili nielen účasť detí v škole v prírode na Slovensku, ale aj možnosť zapájať sa do výtvarných a recitačných súťaží, vysvetlili špecifickosť prípravy detí na literárne súťaže.

O výsledkoch výskumu slovenčiny v kontexte bilingválnej komunikácie, s postojom k jazyku v meste i dedinách južného stredného Slovenska referoval Mgr. Ladislav György. O výsledkoch používania slovenského jazyka v Maďarsku s ohľadom na demografický a hospodársky systém, o funkcii školy v uchovávaní jazyka hovoril Alexander Tóth z VÚSM v Békešskej Čabe. Doc. PhDr. Stanislav Benčič, PhD. osvetlil problém akulturácie a jazyka v minoritných skupinách, vysvetlil pojmy teória kultúrneho šoku, opak akulturácie - enkulturáciu, keď pri výchove k príslušnosti k vlastnej entite hrozí nebezpečenstvo etnocentrizmu.

O špecifikách vzdelávania, učebniciach, kolektívnej identite a zachovávaní slovenského jazyka v Rumunsku hovorili Dr. Pavol Husárik a Ján Kukučka z Nadlaku. V zborníku budú publikované aj príspevky o súčasnom stave vyučovania slovenčiny na vojvodinských školách (PaedDr. Svetlana Zolňanová).

Sekcia SPOLOČNOSŤ sa venovala medzinárodným bilaterálnym dohodám SR, občianskym združeniam a ich alternatívnej pomoci krajanskej kultúre (Mgr. Mária Hrkľová, OZ Dotyk ľudskosti), slovenskej samospráve v zahraničí, medzinárodným projektom (Ing. Arch. Zdenka Georgievská), grantom a pedagogickým krajanským organizáciám (Mgr. Viera Boldocká, Vojvodina, Mgr. Pavol Hlásnik, Rumunsko)...

Slávnostný večer vo Veľkej aule Právnickej fakulty UMB v Banskej Bystrici začal udeľovaním ocenení k 15. výročiu založenia MC UMB pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Rektorka UMB prof. PhDr. Beáta Kosová, CsC. udelila po prvýkrát ceny rektorky UMB: Agitó pro minoricá slovacá - Konám pre slovenskú kultúru. Ceny odovzdal riaditeľ Centra pre celoživotné vzdelávanie UMB Mgr. Ján Sitarčík. Program pokračoval kultúrnym programom, v ktorom praslovanský text striedali verše v dnešnej slovenčine a slovenské piesne, tance a muzika v podaní FS Matičiarik a FS UMB Mladosť.

Ak vstupná prednáška Slovenčina v zahraničí a preventívna lingvistika prof. PhDr. Miroslava Dudoka, DrSc. z Katedry slovanských filológií FF UK v Bratislave podnietila diskusiu a inšpirovala prítomných aj prednášateľa k ďalším možnostiam výskumu jazyka, ktorý má svoju vonkajšiu aj vnútornú dynamiku, kde deskriptívnu lingvistiku strieda lingvistika preskriptívna a snahám uchovať slovenský jazyk v diaspóre sa venuje preventívna lingvistika, tak prednáška o poslaní učiteľa menšinového jazyka v treťom tisícročí bola záverom seminára.

Inšpiratívne príspevky, vychádzajúce z výskumov a charakteristické vysoko odborným prístupom, boli dokumentované konkrétnou aplikáciou v praxi. Hodnotenie činnosti MC UMB a činnosti slovenských komunít v zahraničí bolo komplexné vďaka medzinárodnej účasti a určite prinesie ďalšiu podnetnú spoluprácu, internacionálny výskum i aktivity zamerané na uchovanie jazyka, pretože nemožno oddeliť súvislosti a vzťah nielen pojmov, ale ani reálny význam slov: národ - identita - jazyk (Ján Findra: Jazyk, reč, človek. Q111, 2006).

Erika Fajnorová

V prospech národnostného divadelníctva

Posledné roky priniesli so sebou rozmach národnostnej kultúry, čo sa prejavilo aj na poli národnostného divadelníctva. Stretnutie národnostných divadiel v Maďarsku - ARCUS, dnes ARCUSFEST - ukázalo a dokázalo, že v Maďarsku existuje veľa divadelných zoskupení na rôznych úrovniach - od tzv. kamenných divadiel až po školské dramatické krúžky. Tieto kolektívy začali pociťovať absenciu nejakého spoločného orgánu, ktorý by ich združoval a zastupoval. Táto otázka sa dostala do popredia aj na pódiovej diskusii v Maďarskom osvetovom ústave 12. júna, kde sa rozhodlo o založení prípravného výboru, ktorý preskúmal situáciu národnostného divadelníctva a pripravil dokumenty, potrebné na založenie tejto organizácie.

Ustanovujúce zasadnutie Národnostného divadelného zväzu v Maďarsku (NDZM) sa konalo 14. novembra v sídle Celoštátnej slovenskej samosprávy. Na zasadnutí boli prítomní predstavitelia slovenskej, nemeckej, srbskej, ukrajinskej, gréckej, rómskej a slovenskej národnosti, a to ako fyzické osoby, tak aj zástupcovia právnických osôb, divadelných subjektov. O členstvo vo Zväze prejavili záujem aj ďalšie národnosti, ktoré sa z rôznych príčin na zasadnutie nemohli dostaviť. Samozrejme, v budúcnosti doň môžu kedykoľvek vstúpiť. Na základe Štatútu, ktorý účastníci ustanovujúceho zasadnutia prijali, sa riadnymi členmi zväzu môžu stať všetky fyzické a právnické osoby, ktoré súhlasia s jeho cieľmi, pričom zväz môže mať aj podporujúcich členov.

NDZM je celoštátnou, politicky nezávislou organizáciou. Jeho cieľom je o. i. ochrana divadelných hodnôt, posilnenie rozvoja národnostnej divadelnej kultúry v Maďarsku, rozvoj jej masovej základne v školských štruktúrach i v ochotníckom divadle, zastupovanie všetkých odborných, resp. občianskych združení, ktoré pracujú na divadelnom poli a prejavia o to záujem, ochrana výsledkov, dosiahnutých na poli národnostnej divadelnej kultúry v Maďarsku, vybudovanie multikultúrnej organizačnej siete. Hlavnou činnosťou zväzu je zastupovanie záujmov národnostného divadelníctva, rozširovanie jeho možností, ako aj vytvorenie podmienok, potrebných k ich činnosti. NDZM plánuje aj konkrétnu obsahovú činnosť: napr. divadelné produkcie, organizovanie táborov, dielní, konferencií, školení atď.

Účastníci ustanovujúceho zasadnutia NDZM zvolili dočasné predsedníctvo, ktorého členmi sa na základe hlasovania prítomných stali riaditeľ Budapeštianskeho nemeckého divadla András Frigyesi, člen divadelnej komisie Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny v Maďarsku Pero Lastič, riaditeľka Rómskeho divadla Cinka Panna Judit Jónásová, umelecký šéf Regionálneho divadla Cervinus Teátrum v Sarvaši László Gergely a riaditeľka Slovenského divadla Vertigo Daniela Onodiová. Členovia novozvoleného predsedníctva za predsedu zväzu zvolili Pera Lastiča.

Predsedníctvo NDZM podalo na Súd hlavného mesta žiadosť o zaregistrovanie občianskeho združenia, aby potom v rámci možností „plnou parou“ pracovalo v prospech národnostného divadelníctva v Maďarsku.

(do)

Výstava Márie Simonovej Dulaiovej v Malom Kereši

Bývalá učiteľka výtvarnej výchovy a zemepisu, dnes maliarka Mária Simonová Dulaiová, predstavila svoje diela v Osvetovom stredisku Sándora Petőfiho v Malom Kereši. Expozíciu tvorí výber diel, ktoré vytvorila za štyri desaťročia. Sú to výpovede o tom, čo pre ňu znamená rodná zem.

Po prvých pokusoch postupne prišlo obdobie rozuzľovania sa. Dnes, keď je maliarka na vrchole svojej umeleckej dráhy, prekvapuje svojich obdivovateľov mnohými vynikajúcimi obrazmi. Maľovať začala na povzbudenie akademického maliara Jánosa Bozsóa, neskôr sa pravidelne zúčastňovala na letných maliarskych táboroch, kde sa stretla s rôznymi technikami. Pracovala ako učiteľka, na maľovanie jej nezostávalo veľa času, ale pred pätnástimi rokmi znovu chytila štetec do ruky.

Mária Simonová Dulaiová nikdy nebola neverná svojim slovenským predkom. Pravá Malokerešanka pochádza z jednoduchej pracovitej slovenskej rodiny a je hrdá na svoj pôvod, na svojich rodičov, na rodinu, príbuzných a slovenských priateľov. Jej modelmi sú aj ženy a muži v slovenských ľudových krojoch. Jej meno poznajú vo viacerých mestách Maďarska. Samospráva Malého Kereša jej činnosť udelila v roku 1997 pamätnú plaketu „Za Malý Kereš“. Pri dosahovaní jej cieľov jej pomáha manžel György Simon.

Chystajúc sa na výstavu sa rozhodla, že zo sumy, ktorú dostane za predané obrazy, podporí Nadáciu Peter Cerny.

Zs. Bodová (aszm)

Prax a hlavolam v Kétšoproni

Odovzdávanie tradícií v základnej škole

V Základnej škole v Kétšoproni, prevádzkovateľom ktorej je od tohto školského roku Békešsko-čanádska arcidiecéza, v rámci Týždňov školy usporiadali deň venovaný slovenským tradíciám a osvojovaniu si rôznych zručností a remesiel.

Slovenčinárky Judita Ekeová Šalamonová a Erika Tóthová v spolupráci s miestnou slovenskou samosprávou na čele s Máriou Juhászovou Petrovszkou pripravili na toto novembrové popoludnie bohatý program. Pri vytváraní štýlovej ľudovej atmosféry im pomáhali členovia miestneho miešaného Slovenského speváckeho zboru Horenka. Speváci, ktorých vedie slovenčinárka na dôchodku Piroška Majerníková, nezabudli ani tentoraz na svoje obľúbené citary.

Deti v priestoroch školy čakali rôzne stanice. Balázs Kmecz napríklad bol medzi prvými, kto si obsadil miesto v miestnosti, kde na každom stole bolo vyložené brdo, vzácna palička potrebná na výrobu cestovín, ktoré tu nazývajú gágorčoke. Ako nás informovali členky zboru Horenka, tento malý nástroj z dreva je dodnes prítomný skoro v každej miestnej domácnosti. Slováci v tejto dolnozemskej obci, podobne ako v tomto kraji, radi pripravujú aj iné druhy cestovín, ako sú haluške (rezance), alebo pirohe (pirohy). Ich príprave sa venovali v druhej miestnosti. Zoltán Árszintye sa dal do roboty s takým elánom, že si skoro zabudol zaviazať zásterku. Na dvore vybudovali z kukuričných šúľkov obrovský labyrint s hradami. Z pestrofarebných pradív si mohli urobiť ozdoby podľa vlastnej fantázie, škôlkárka Bogi Szatmáriová si ako malá princezná uplietla ozdobu na hlavu. Deti si mohli osvojiť rôzne spôsoby úpravy vlasov. Nielen dievčatá, ale aj chlapci sa s nadšením dali do navliekania korálikov, vyrobené ozdoby budú peknými darčekmi na Vianoce. V miestnosti, kde sa schádzali speváci Horenky, sa deti naučili nielen slovenské ľudové piesne, ale spoznali aj citaru a harmoniku.

Podujatie, ktoré finančne podporila Verejnoprospešná nadácia ZSM Lipa, slúžilo na zábavu a rozvoj kreativity, ale aj na osvojovanie si nových vedomostí, o ktorých mohli deti presvedčiť svojich pedagógov v rámci malého písomného kvízu. Okrem otázok z histórie obce a jej tradícií vedeli odpovedať aj na to, čo znamenajú slová bryndza, koráliky, žĺtok, gágorčoke, lopár a iné.

Záverom príjemného popoludnia žiakom kétšopronskej školy nezostalo iné, iba spustošiť výsledky svojej práce, mohli si vybrať, či si dajú tradičné haluške s makom, tvarohom, alebo bryndzou...

(csl)

Jubilejný vianočný trh v Budapešti

Hlavnou atrakciou blížiacich sa sviatkov v hlavnom meste Maďarska, ktorú usporadúvajú už po desiaty raz, je vianočný trh na Vörösmartyho námestí. Americký magazín pre cestovný ruch Travel and Leisure ho v roku 2006 zaradil medzi 10 najlepších na svete. Podujatie je veľmi populárne v kruhu domácich a zahraničných hostí, ktorí v mnohých prípadoch cestujú do Budapešti iba kvôli nemu. Vlani ho navštívilo šesťstotisíc ľudí.

Vďaka bohatej ponuke programov - 180 bábkarských a folklórnych vystúpení - a náročnému výberu ľudovoumeleckých výrobkov zhotovených z prírodných materiálov, ktoré posudzuje porota odborníkov zo Združenia ľudovoumeleckých spolkov, je budapeštiansky vianočný trh už dávnejšie jeden z najlepších v Európe. Na Vörösmartyho námestí možno stretnúť návštevníkov z európskych krajín - vrátane Slovenska, ale aj turistov z celého sveta. Každý rok je na námestí vystavený drevený Betlehem a na Dome Gerbeaud adventný kalendár. V oknách domu inštalujú kópie diel 24 súčasných výtvarných umelcov, ktoré postupne od 1. decembra vždy o 17. hodine za sprievodu svetelnej a hudobnej hry otvoria. Originály obrazov si môžu návštevníci pozrieť na výstave v Dome Gerbeaud, ktorá je spojená s predajom. K vianočnej atmosfére trhu prispieva aj vôňa medových koláčov, lángošov, trdelníkov, vareného vína, klobás a množstva ďalších jedál a nápojov..

Pre deti pripravili organizátori od 13. decembra živé betlehemy a cez víkendy bábkové divadlo. Aj tohto roku si môžu pozrieť darčeky, ktorým sa kedysi tešili ich starí rodičia. Cez víkendy im predvádzajú ľudové remeslá. 6. a 7. decembra sa môžu stretnúť s Mikulášom, ktorý ich bude čakať pri Dome Gerbaud.

Kuriozity k 10. výročiu

7. decembra vystúpia na námestí najúspešnejšie hudobné kapely vianočných trhov. Jubiluje nielen samotná akcia, ale aj hlavné mesto - Budapešť oslavuje 135. výročie zjednotenia Budína a Pešti. Od začiatku decembra je na Vörösmartyho námestí inštalovaná výstava Budapešť Anno. Pri tejto príležitosti hlavné mesto vydalo album v náklade tritisíc exemplárov.

(aszm)

Adventné vence

Predvianočné prípravy v Gute

Adventné obdobie oslavuje ľudstvo už od 7. storočia nášho letopočtu. Začína sa 4 nedele pred Štedrým dňom a práve na Štedrý deň končí. Samotné slovíčko „advent“ znamená v preklade príchod. Symbolizuje zrodenie Ježiška. Každá nedeľa v období adventu má svoj špecifický liturgický význam. Prvá nabáda na bedlivosť, druhá je v znamení pokánia, tretia sa nesie v znamení radosti. Hoci pre advent je typická fialová farba, práve v tretiu adventnú nedeľu ju nahrádza veselšia ružová. Akoby už táto farba zvestovala a nabádala k oslavám a radosti. Štvrtá adventná nedeľa hovorí o udalostiach bezprostredne pred narodením Ježiška. V Štedrý deň napoludnie začínajú Vianoce. Klasickým symbolom adventného obdobia je adventný veniec.

Pedagógovia Základnej školy v Gute (Galgaguta) 21. novembra pripravili pre svojich žiakov tradičné predvianočné stretnutie. Deti spolu s rodičmi pozvali do remeselníckej dielne zhotovovať adventné vence a ozdoby na sviatočný stôl. Kruhový tvar adventných vencov pripomína ľudskú súdržnosť a vzájomnú lásku. Súdržnosť sa prejavila aj pri práci. Členovia slovenského klubu, evanjelického speváckeho zboru a aktivisti slovenskej samosprávy pripravovali prekrásne ozdoby. Dospelí pomáhali deťom pri práci, ale ponechali im možnosť prejaviť svoj vlastný vkus, aby mohli podľa svojich predstáv zhotoviť vianočné prekvapenia pre svojich blízkych. Celý deň ich obveseľovali vianočné piesne a keďže boli spolu od rána do večera, spoločne si popíjali aj šípkový čaj a zajedali maslový chlieb. Najťažšou prácou bolo zhotoviť a vyzdobiť veľký cirkevný veniec, ktorý má priemer viac ako 60 centimetrov. Pre starších a chorých obyvateľov, ktorí sa ťažko pohybujú alebo sú pripútaní na lôžko, pripravili tiež prekvapenia: vyše sedemdesiat venčekov. Odovzdali ich evanjelickému farárovi Szabolcsovi Fükemu, aby ich doručil adresátom spolu so želaním dobrého zdravia a radosti zo života. Na rozlúčku si všetci zaželali:

Na Vianoce a v roku novom

želám Vám ja nastokrát

teplé slnko nad domom,

dobré skutky s dobrým slovom,

zdravia, šťastia akurát,

aby Vás mal každý rád.

Predvianočné stretnutie finančne podporili miestna slovenská samospráva a Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny v Maďarsku.

Z. Bánová

U Rekeňovcov

Keď sa minulosť stretne s prítomnosťou

Po šesťdesiatich rokoch nie je ľahké spomenúť si na niekdajšie časy, ani keď sme sa v detstve dobre poznali. Stojí však za to sa o to pokúsiť. Nám sa to podarilo.

Skôr než by sme boli odcestovali s priateľom Gregorom Papučkom na oficiálne pozvanie do mesta Vrbové, dostali sme od Zuzany Hollósyovej, rodenej Šutinskej, úlohu: máme tam nájsť rodinu Paľa Rekeňa. Tento Pitvarošan sa priženil do tohto mesta na západnom Slovensku a podľa jej informácií tam žije podnes.

Prišli sme do mesta a za krátky čas sme objavili, že Pavol Rekeň skutočne žije vo Vrbovom so svojou manželkou Evičkou. Práve v týchto dňoch odbavovali svadbu tretej, najmladšej dcérky.

Ale čo spoločného môžeme mať my s Pavlom Rekeňom? Nuž ja ako Pitvarošan som kedysi býval v jednej ulici v Krajnom rade s Rekeňovcami a bývali tam aj Šutinskovci, ale ich dom stál pri Novom sídlisku. Preto sme sa zriedkakedy stretli. Jedni Rekeňovci žili aj bližšie k nám, ale tí sa nepresídlili do Československa. Báťa Miško neskôr viedol práce pri mláťačke. S jeho synom Michalom sme sa často navštevovali.

Rodina Paľa Rekeňa sa presídlila do Sládkovičova a my sme ostali doma. Styky s Pitvarošom a jeho obyvateľmi boli čoraz zriedkavejšie. Napriek tomu sa tento sedemdesiatročný muž presne pamätá na roky strávené v Pitvaroši.

Vo Vrbovom sme ho ľahko našli, veď nám boli na pomoci naši hostitelia - vedenie mesta a veliteľ polície. On dokonca Rekeňovcov poznal, aj to vedel, že nedávno vydávali dcéru. Rekeňovci boli prekvapení, nevedeli si predstaviť, kto ich to hľadá z Budapešti a čo od nich chce. Naša návšteva ich prekvapila. Keď sa dozvedeli, že ich hľadajú Pitvarošania, úsmev im sadol do tváre. Nestačili sme s otázkami a s okamžitými odpoveďami. Škoda, že poldruha hodinový rozhovor sme nenahrali na magnetofón, ale možno to bolo takto lepšie. Otázky sa len tak sypali... Pamätáš sa ešte na Nové sídlisko? Na pitvarošský rybník? A na pieskovisko? Do spomienok sa tlačili mená, ulice, známi...

Paľkova manželka síce nechápala súvislosti, ale zjavne ju tešilo, že si manžel spomína na roky svojho detstva. Samozrejme, preniesli sme sa aj do prítomnosti. O Pitvaroši už len zriedkakedy niečo počujú, zišlo by sa navštíviť rodisko.

- Ako vyzerá starý kostol? - pýta sa Paľko, - a čo je s niekdajším trhoviskom? Strešnú konštrukciu nášho kostola nedávno obnovili a za kostolom vybudovali nové moderné trhovisko. Trhový deň je teraz vo štvrtok.

- Pozdravujeme všetkých Pitvarošanov a sľubujeme, že ich ešte vyhľadáme. Ďakujeme za návštevu, - lúčili sa s nami manželia Rekeňovci.

František Zelman

Jeseň v sarvašskom arboréte

Arborétum v povodí Kerešov sa rozprestiera na ploche 82 hektárov. Dejiny a krásy sarvašského arboréta spoznáva ročne viac ako 80 000 návštevníkov. V jeseni je Pepiho záhrada jednou z najkrajších. Pestrofarebné listy priam očarujú. Koľko druhov stromov a kríkov, toľko druhov farieb. Nachádza sa tu viac ako 1600 druhov drevín, z toho viac ako polovicu tvoria listnaté stromy. V arboréte okrem nádhernej flóry nájdeme aj zvieratá a vtáci. Okrem poľného zajaca a ježkov tu žije lišacia rodinka. Sú tu tri druhy netopierov, výskumníci ich napočítali 29 a záhrada je optimálnym miestom výskytu chrobákov. Hniezdi tu sto druhov vtákov. Bohužiaľ, v tomto mesiaci zahynul páv, ktorý sa roky pyšne prechádzal pri vchode do arboréta. Od roku 1984 sem chodí ročne viac ako 500 vysokoškolákov spoznávať výskumnú prácu, ktorá tu prebieha v piatich záhradách: smrekovej, lesoparku so základnými druhmi stromov, Mitrovskej s kvitnúcimi stromami a krami, kuchynskej záhrade s 25 - 30-ročnými zbierkami a Pepiho záhrade - je to najvzácnejšia zbierka na 42 ha. Arborétum je jedno z najkrajších v Európe. Jeho vedenie pokladá za dôležité, aby sa v Pepiho záhrade zachovali nielen estetické hodnoty, ale veľkú pozornosť venuje plánovaniu, presádzaniu stromov, kríkov a rastlín. Najkrajší pohľad je z výhľadne, kde sa návštevníkovi vynorí pred očami čarokrásny pohľad. Žiaci Slovenskej základnej školy v Sarvaši sa každý rok v novembri vyberú do tejto botanickej záhrady. Nielen preto, lebo vtedy je príroda úchvatná, ale aj preto, lebo tu si vedia najlepšie osvojiť vecné učivo, prírodopis. Najviac sa deťom páčila srnka, ktorá nám prebehla cez cestu. Kto ešte nenavštívil sarvašské arborétum, prišiel o jeden nezabudnuteľný zážitok.

(zl)

Päť rokov od smrti otca GPS

Vedeli ste, že na čele vývoja technológie GPS stál syn slovenských emigrantov Ivan Getting? Jeho otec emigroval z Bytče do USA ešte za monarchie a sám Ivan Alexander Getting sa narodil už v novej vlasti v roku 1912. V detstve ho otec na malom rodinnom škuneri učil používať majáky na orientáciu v hmle v nebezpečných pobrežných vodách. O niekoľko desaťročí neskôr vyvinul Getting junior pre americkú armádu systém GPS. Satelity, ktoré nazýval „majákmi na oblohe”, dnes využívame v každodennom živote, sú bežnou súčasťou vybavenia áut či mobilov. Okrem toho, že počas vojny pomohol svojim vynálezom zachrániť Londýn pred zbombardovaním a získal ocenenie za zásluhy priamo z rúk amerického prezidenta, vypustili po jeho smrti na obežnú dráhu okolo Zeme satelit. Nesie venovanie Ivanovi Gettingovi.

„Narodil som sa v New Yorku, už po odchode mojich rodičov zo Slovenska, ale odmalička ma učili po slovensky. Hodilo sa mi to najmä počas vojny, keď sme s kamarátom z USA vysielali krátke správy do celého sveta. Pol hodiny pred vysielaním sme si prečítali noviny a pripravovali sa, ale na takú zložitú slovenčinu som už nemal, asi ani moja gramatika nebola najlepšia. Takže nám chodila hromada sťažností od Európy po južnú Afriku. Ale aspoň sme vedeli, že nás počúvajú,” píše vo svojich spomienkach Ivan Alexander Getting. Kladný vzťah k Československu zdedil po otcovi, nadšenom vlastencovi a blízkom priateľovi T. G. Masaryka. Sám Ivan vždy tvrdil, že ho za svoju domovinu prestal považovať až po spustení železnej opony a nastolení komunistickej diktatúry. Dovtedy však tento budúci fyzik, pred ktorým stáli viaceré významné objavy, stihol navštíviť Československo viackrát. Najprv v roku 1919, keď minister Vavro Šrobár pozval otca Milana do Bratislavy, aby mu pomohol so zostavovaním vlády a prebudovaním krajiny a spolu s ním sa presťahovala celá rodina. „Bývali sme v Bratislave v malom byte na Rybnom námestí, cez Vianoce sme boli aj na návšteve za rodinou v Bytči, čo bola veľká zábava,” napísal Ivan Getting. „S bratmi sme chodili do slovenskej školy. Bolo to paradoxné - v USA sme museli doma vždy rozprávať po slovensky, aby sme nezabudli, a v Bratislave z rovnakého dôvodu zasa po anglicky. Neskôr vtedajší minister zahraničných vecí Beneš ponúkol otcovi pozíciu hlavy tlačovej kancelárie na veľvyslanectve vo Washingtone, takže sme sa onedlho sťahovali naspäť. Zo školy si pamätám, že bola veľmi odlišná od amerických, každú chybu a porušenie disciplíny trestali trstenicou. Ale po návrate do USA som bol napríklad z aritmetiky o riadny kus pred spolužiakmi.”

V škole sa začal prejavovať ako nadaný žiak, ktorý si ako 11-ročný sám zostrojil vlastné rádio, kryštálku. Písali sa však roky krízy a hoci chcel ďalej študovať fyziku, v rodine neboli prostriedky na štúdium na renomovanej škole. Mal však obrovské šťastie, pretože vtedy 80-ročný Thomas Alva Edison vypísal súťaž pre talentovaných fyzikov z každého zo štátov USA. V Pennsylvánii, kde vtedy otec pôsobil ako generálny konzul ČSR a kde bývala celá rodina, vyhral práve Ivan. Po bezplatnom štúdiu na Massachusettskom inštitúte technológie (MIT), ku ktorému sa takto dostal, sa oženil, ale keďže kríza trvala a s prácou bol problém, rozhodol sa ďalej študovať. Opäť vyhral konkurz a tentoraz nasledovala stáž v anglickom Oxforde, neskôr v Harvarde. Nadaný vedec dostal ponuku na spoluprácu na tajnom protivojnovom programe. Hoci Amerika vtedy ešte nebola vo vojne - písal sa rok 1940 - Ivan výzvu prijal. O dôvodoch, ktoré ho nakoniec doviedli až k protivojnovým vynálezom, hovorí v jednej tragikomickej spomienke: „Pred vojnou som bol v Československu dvakrát, prvý raz som sa v roku 1933 stretol v Prahe s prezidentom Masarykom, druhý raz s priateľom na bicyklovom výlete po Európe. Fašizmus a Hitlerjugend už boli všade, zrejme sme sa na nich trochu podobali, lebo aj oni jazdili na bicykloch a my sme mali podobné košele. Raz som na nich zakričal: To hell with Hitler! - čiže Do pekla s Hitlerom! A oni, keďže si mysleli, že som hajloval, odpovedali: Heil Hitler! Viete si predstaviť, aké bolo ťažké šliapať hore kopcom na bicykli len s jednou rukou a navyše sa nezraziť s tými, čo hajlovali oproti nám?” dodáva sarkasticky. Odpor k fašizmu zavŕšil vynájdením nového typu radaru, ktorým zachránil bombardovaný Londýn. V tom čase totiž Hitler pustil z reťaze veľmi nebezpečnú zbraň, raketu V1, a na strane spojencov používali len nepresné radary, ktoré navyše v zlom počasí nefungovali vôbec. Prototyp radaru SCR-584, ktorý Getting zostrojil v rámci tajného projektu, pracoval automaticky a na podstatne menšej vlnovej dĺžke, čím sa výrazne spresnil. Od prvej myšlienky po rozmiestnenie 300 kusov týchto radarov uplynuli len dva roky, vďaka čomu dokázali z celkového množstva 1 633 nemeckých rakiet vypálených na Londýn zničiť až 1 629. Podobná situácia sa opakovala aj v Antverpách. Aj keď si po vojne z rúk hlavy USA prevzal za „svoje” radary prezidentskú medailu za zásluhy, najvýznamnejší objav naňho ešte len čakal. V sedemdesiatych rokoch stihol Ivan Getting pochovať prvú manželku Dorotheu a druhý raz sa oženiť s vdovou po dlhoročnom kolegovi Helen Griggsovou. Vychoval tri deti a vo voľnom čase rád hrával na klavíri či pestoval orchidey. Na poli fyziky sa však medzitým blížil k novým objavom, ktoré v roku 1960 odštartovalo jeho menovanie za prezidenta Spoločnosti pre letectvo a kozmonautiku. Organizácia vznikla na žiadosť amerického ministerstva vzdušných síl, aby za pomoci „všetkých dostupných zdrojov vedy a techniky docielila vylepšenie balistických striel a vzdušných systémov, ktoré sú základom národnej obrany”. Dohliadal na vývoj odpaľovacích systémov pre rakety, vysokovýkonných chemických laserov, podieľal sa na vesmírnych programoch. Hlavný záujem však zameral na úplne novú navigačnú techniku na svete. Pod jeho vedením vyvinuli svetovo známy Global Positioning System, skrátene GPS. Dnes síce túto technológiu, ktorá bola asi najväčším pokrokom pre navigáciu v 20. storočí, masovo využíva verejnosť, ale jej začiatky boli práve v tajnom vojenskom programe. Fakticky ide o to, že v období, keď Sovieti vypúšťali do kozmu sputniky, snažili sa ich americkí vedci zamerať. Popri tom si uvedomili, že pokiaľ poznajú svoju pozíciu na Zemi, dokážu nielen zamerať satelit na oblohe, ale že to funguje aj opačne, teda ak je známa poloha satelitu, dá sa určiť presné miesto na Zemi.

Technológiu GPS ocenili Američania už desaťročia predtým, než sa tento systém začal bežne používať vo svete, a tak nečudo, že Ivan A. Getting bol členom viacerých exkluzívnych združení, ako Poradná skupina pre Air Force, Americká spoločnosť pre fyziku či Americká akadémia vedy a techniky. Počas života dostal desiatky ocenení, k najvýznamnejším patria Navy Superior Public Service Award za „výnimočné životné úspechy podporujúce námornú vedu a technologický program” a Draperova cena Národnej akadémie inžinierstva, ktorá je obdobou Nobelovej ceny vo fyzike. Tohto syna slovenského emigranta, ktorý vedu vždy chápal ako prvok v obrane demokracie, posmrtne ocenili aj vstupom do Siene slávy národných vynálezcov. Napriek tomu sa na Slovensku o ňom veľa nevie a turistické príručky mlčia aj o jeho koreňoch v Bytči. Gettingova ulica, ktorá sa nachádza v Petržalke, nesie meno po jeho otcovi ako zakladateľovi ČSR - na juniora a jeho vzťah k republike sa akosi zabudlo. V tlačových správach svetových agentúr sa pred dvoma rokmi objavilo: „V sobotu 20. marca o 17.53 hodine bola z rampy na myse Canaveral vypustená pomocou trojstupňovej nosnej rakety navigačná družica amerického letectva GPS-2R-11, ktorá sa dostane na operačnú dráhu vo výške 20-tisíc kilometrov. Na družici v cene 45 miliónov USD je umiestnená čestná spomienková tabuľa s venovaním Ivanovi A. Gettingovi, ktorý pred tridsiatimi rokmi navrhol koncepciu družicového navigačného systému a zomrel v Kalifornii v novembri 2003 vo veku 91 rokov.”

Podľa časopisu PLUS 7 DNÍ

Polemika ● Lož má krátke nohy! ● Koľkokrát zomrel S. Petőfi?

Ak Nemec chce byť Angličanom, hoci je Ukrajincom, neľahko hľadá svoje genetické trasovisko. Hľadá, aby našiel. Nečudo, že svoj duchovný postulát napokon prispôsobuje chlebodarcom. Nerád polemizujem, kde pravda je na výsostnom piedestále, hoci kole oči. Mám kompletne preštudovanú Petőfiho poéziu! Preštudoval som etnogenézu Petőfiho rodičov a predkov. Dodnes môžem so zatvorenými očami odrecitovať mnohé Petőfiho básne a rád ich propagujem aj na verejnosti. Alexander Petrovič - alias Sándor Petőfi (nenarodil sa ako Petőfi) ma lákal desiatky rokov. Aj preto som sa rozhodol napísať román Zomrel dva razy. Prvý raz vraj v Segesvári roku 1849 (čo nie je pravda), druhý raz v Barguzíne, na Sibíri (čo je exaktne dokázané).

Súčasné Maďarsko vo veci smrti A. Petőfiho je rozdelené na dve polovice. Jedna časť verí, že zomrel v Segesvári, druhá, rešpektujúca výskum verí, že zomrel na Sibíri. Vravím si: Dôkazy majú väčšiu cenu ako svedkovia. Tak hovorili kedysi aj Rimania.

Nie je dokázané, že v barguzínskom hrobe na cintoríne nebol pochovaný A. Petrovič - S. Petőfi, ale vraj akási žena. Vzorky DNA dodnes neboli v tomto prípade preskúmané, lebo zodpovední „hajrá“ Maďari nedovolili otvoriť hrob Petrovičových - Petőfiho rodičov na kerepešskom cintoríne v Budapešti, kde sú pochovaní, aby mohli odborníci odobrať vzorky DNA. Boja sa pravdy! Objemnú exaktnú štúdiu publikovanú knižne z výskumov prof. Istvána Kiszelyho pod názvom Mégis Petőfi (Budapest 1993) je dostatočný argument. Načim si toto dielo preštudovať.

Spytujem sa sám seba, prečo je problematika Petőfiho pobytu na Sibíri v Maďarsku rozdelená? „Hajrá“ Maďari, ktorým (pochopiteľne) fandi Kníchal, vedie Petőfiho hrdinu v segesvárskom spoločnom hrobe ako maják. Realisti, odborníci, ktorí neveria rozprávkam, vidia Petrovičov - Petőfiho hrob v Barguzíne. Áno, vzorky DNA by dali jasnú odpoveď. „Hajrá“ občania z obavy objaviť pravdu sa boja preskúmať rodičovský hrob Petrovičovcov - odobrať vzorku DNA - a porovnať.

Niet sporu o tom, že Petrovič - Petőfi bol a zostáva veľkým maďarským básnikom európskeho, ba i svetového formátu. Vieme, že básnik Petőfi vymyslel Maďarom boha, keď napísal:

A magyarok istenére

Esküszünk,

Esküszünk, hogy rabok tovább

Nem leszünk.

Čo v preklade znamená, že „na maďarského boha prisaháme, otroci viac nebudeme.“ V básni Magyarok istene povedal:

Él a Magyarok istene...

čiže: „Žije boh Maďarov.“

V básni Magyar vagyok (Som Maďar) napísal:

Szégyelnem kel, hogy magyar vagyok!...

V preklade: „Hanbím sa za to, že som Maďar“ (Petőfi Sándor Összes költeményei, negyedik kiadás, Budapest 1884, strany 483 a 484). Samozrejme, že básnik iba symbolicky naznačil podtext jednej myšlienky.

Písal tak, ako mu srdce diktovalo. To povedal aj známy básnik János Arany, keď spochybnil Petőfiho smrť v Segesvári. Protestoval aj veľký maďarský literát Mihály Vörösmarty.

Nik z básnika S. Petőfiho nevyoperuje slovenské srdce a slovenskú dušu. Verím tomu, že príde čas, keď Petrovič - Petőfi bude v Maďarsku pochovaný s veľkou pompou tak, ako si to aj mnohí Maďari želajú. Verím aj tomu, že budú publikované aj jeho básne, ktoré sa zrodili na Sibíri (niektoré už boli preložené do maďarčiny). Viem, týchto reálií sa mnohí stráchajú, preto bubnujú na poplach. Pravdu však nemožno navždy utajiť.

Laco Zrubec

Reakcia na príspevok O. Kníchala Teórie na piesku - ĽN 30. okt. 2008

Ján Chalupka ● Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint

Satirický román Jána Chalupku „Bendeguz alebo Z Turca až na koniec sveta” je svojrázna donkichotiáda, vykresľujúca slovenské národné odrodilectvo 19. storočia. Dvaja pomaďarčení turčianski zemani Bendeguz a Kolompos sa vyberú na cestu do sveta hľadať „pravlasť” Maďarov. Sprevádza ich sluha Pišta Kurtaforint, ktorý na tejto ceste zastáva úlohu akéhosi cervantesovského Sancha Panzu. Chalupka vo svojom diele paroduje maďarský šovinizmus a nadradenosť, proti ktorým stavia obyčajný zdravý sedliacky rozum.

Čítaj viac (klikni na link):

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=7353