Materská škola Macík – Prípecok v Békešskej Čabe

„Láska nikdy neubúda, nikto nemôže byť taký chudobný, aby nemohol z nej dať, a nikto nemôže byť taký bohatý, aby nemohol z nej dostať. Láska tak prúdi ako slnečný lúč – ticho a stále – sama, svojou čarokrásnou silou.” Tento citát v slovenčine a v maďarčine nás vítal a prekvapil pri zbieraní materiálov k článku o škôlke na internetovej stránke Materskej školy Macík – Prípecok (Mackó – Kuckó), ktorá funguje s dvoma členskými inštitúciami v mestskej časti Vinice (Jamina) v Békešskej Čabe. V prvej časti našej návštevy deti zo skupiny slovenčinárky Alžbety Váradiovej nás milo prekvapili so slovenským programom, ktorý obsahoval rôzne riekanky, pesničky a detské hry. Následne v spoločnosti vedúcej škôlky Évy Botta-Dukátovej Orczifalviovej a A. Váradiovej sme si sadli, aby sme sa porozprávali, ako zachovávajú slovenčinu v tejto ustanovizni, ktorá okrem materskej školy čabianskej slovenskej výchovno-vzdelávacej inštitúcie je jedna z troch v meste, kde sa ešte venujú slovenčine. Dejiskom nášho rozhovoru bola zaujímavá „klubová miestnosť“, v ktorej sa v podobe tradičnej pece, národopisných predmetov, kútiku klasickej knižnice a moderného počítača organicky prelína minulosť so súčasnosťou.

– Cez wi-fi sme napojený na celoštátny systém, každé dieťa z najstaršej vekovej skupiny má svoj osobný kód a týždenne povinne musí samostatne pracovať (samozrejme pod dozorom dospelého) s hrami pre rozvoj detí, ktoré merajú jeho zručnosť napríklad z matematiky, hudby, alebo znalosti z oblasti životného prostredia. Existuje spätná väzba, týždenne vyhodnocujeme výkony detí a tiež nám naznačia, v čom sa dieťa vyvíjalo a ktoré sú tie oblasti, ktorým sa treba v jeho prípade viac venovať – predstavila nám zaujímavý program vedúca inštitúcie.

– Pracujem v tejto škôlke už 36 rokov a odvtedy nepretržite sa venujem výchove aj v slovenčine. Kedysi sme boli dve slovenčinárky spolu s nebohou Žófiou Bohušovou – začala načrtnutím stavu slovenčiny v škôlke Alžbeta Váradiová. V tom čase bol systém taký, že obidve sme mali slovenské zamestnania vo vlastnej skupine a následne aj v ďalších dvoch skupinách. Dodnes máme štyri skupiny v tejto členskej inštitúcii škôlky, avšak systém sa zmenil v tom, že slovenčine sa venujeme vždy iba v tej skupine, ktorú spolu s mojím „párom“ vediem ja. Ďalšia učiteľka v tejto skupine Anna Szilágyiová síce nie je slovenčinárka, ale ako ste mohli vidieť počas nášho programu, takisto sa naučila slovenské piesne a riekanky a zapája sa do činností, ktoré prebiehajú v slovenčine. Veľkou pomocou je pre nás aj práca našej pestúnky Anikó Polecsákovej. Naschvál nehovorím o zamestnaniach, pretože už nepracujeme tak ako kedysi, keď sme mali striktné, povinné zamestnanie napríklad vecného učiva, alebo slovenčiny. Základom našej práce v súčasnosti je hra. Jej prostredníctvom sa deti dobrovoľne zapájajú do rôznych činností (kreslenie, spev, tanec, počítanie...) a následne výchova už prebieha s prostriedkami jednotlivých odvetví umenia. Je to komplexný, akreditovaný pedagogický program odborníčky I. Nagyovej a musím dodať, že popri všetkej jeho zaujímavosti vôbec nie je ľahký, vyžaduje nesmiernu koncentráciu, deti sa totiž venujú týmto činnostiam v skupine občas paralelne v tzv. mikroskupinách. Slovenčina je organicky začlenená do týchto činností, počas celého dňa sa prihováram deťom aj v slovenčine. Pritom naším hlavným cieľom je, aby sme deti zoznámili so slovenskými tradíciami, ktoré v tejto mestskej časti Békešskej Čaby prežívali najdlhšie. Síce v osemdesiatych rokoch ešte miestna slovenská kultúra, aj jazyk žili oveľa intenzívnejšie aj vo Viniciach, ale napríklad predmety hmotnej ľudovej kultúry ešte aj v súčasnosti môžete nájsť v niektorých rodinách, nehovoriac o tradičných, slovenských čabianskych zabíjačkách. Ale miestne nárečie, čabiansku slovenčinu používajú v rodinách už minimálne, tá generácia, ktorá ju ovláda, nás pomaly opustí – dodala slovenčinárka pôvodom z Kardoša, ktorá niekoľko rokov začiatkom svojej profesionálnej dráhy pracovala paralelne okrem Materskej školy Macík – Prípecok aj v predškolskej skupine čabianskej slovenskej školskej inštitúcie, v gymnáziu kde aj sama maturovala. Ďalej sme sa od nej dozvedeli, že slovenské pesničky s deťmi nacvičia aj v maďarčine, aby vždy pochopili, o čom spievajú, preklady piesní „My sme deti malé...“ a „Mám ručníček mám...“ pripravili spolu ešte so spomínanou pedagogičkou Ž. Bohušovou. Na rôznych akciách sa snažia oživiť miestne tradície, akými sú napríklad tradičné Jarmoky, najväčšie z nich sa kedysi konali na Demetera. V škôlke sa na túto príležitosť deti spolu s pedagogičkami, ale aj s rodičmi pripravujú veľmi oduševnene, zhotovia rôzne jarmočné tovary, platobným prostriedkom sú gaštany. Počas podujatia sa vytvorí skutočná jarmočná atmosféra, aj dospelí si oblečú starobylé odevy a predavači a kupci zjednávajú ako na skutočnom trhovisku. Na jeseň 2016 sa na tomto podujatí zúčastnili aj pedagogičky zo všetkých škôlok Békešskej Čaby, lebo na úrovni mesta pracuje Odborný pracovný tím vedúcich a pedagogičiek materských škôl, členky ktorého pozvali na ich tradičný, čabiansky jarmok. (V roku 2008 v rámci metodického dňa Pedagogického metodického centra Slovákov v Maďarsku aj my sme sa mohli presvedčiť o úspechu tohto programu – pozn. autora).

– Musím pripomenúť, že na realizáciu nášho pedagogického programu naše učiteľky využívajú všetky svoje kreatívne nápady, pretože prácu nám obmedzujú hlavne malé priestory našej budovy – načrtla nám aj niektoré ťažkosti vedúca škôlky. – Pôvodne to bol meštiansky dom postavený v roku 1925, presne sa nám nepodarilo zistiť, odkedy v ňom funguje škôlka. Pravdepodobne ju prebudovali v päťdesiatych rokoch, to je isté, že minimálne 50 rokov v budove už sídli materská škola. Miestnosti sú malé, sčasti sme to riešili vybudovaním galérií, ktoré máme zo štyroch miestností v troch a ich drevená ornamentika tiež naráža na tradičnú čabiansku ľudovú kultúru. Máme kapacitu pre 100 detí, pracujeme s plným počtom. Druhá naša členská inštitúcia bola postavená pre účely materskej školy v roku 1975, kedysi patrila závodu Barnevál a v minulosti sa aj v nej venovali deťom v slovenčine, čo však v súčasnosti už nie je tak. Má kapacitu pre 75 detí a tiež je maximálne využitá. Jej priestory sú priestrannejšie, vzdušnejšie, predtým, ako ma vymenovali pred dvoma rokmi za vedúcu, aj ja som tam pracovala ako učiteľka. Rozdiel v pedagogickom programe dvoch členských inštitúcií vidím v tom, že v škôlke Macík – Prípecok metódy s využitím prostriedkov umenia vytvárajú intímnejšiu atmosféru a do tohto programu sa dajú oveľa intenzívnejšie zakomponovať ľudové tradície. Pritom silnou stránkou druhej členskej inštitúcie je praktická príprava detí na život na základe kooperácie, s dôrazom na komunikáciu v širšom slova zmysle. Nedajú sa však porovnávať, obidva programy majú svoje výhody – zdôraznila É. Botta-Dukátová Orczifalviová.

– Keby som to chcela zjednodušene znázorniť na príklade hudobnej výchovy, my tu naučíme deti iba ľudové piesne pomocou Kodályovej metódy, kým v druhej škôlke kolegyne majú v repertoári aj modernejšie skladby, a to aj z populárnejšej hudby pre deti – dodala na záver nášho rozhovoru Alžbeta Váradiová.

Cs. Lampert

Foto: csl