Aj v školskom roku 2022/2023 uzrela svetlo sveta metodická ročenka Slovenčinár, jediná odborná národnostná publikácia v Maďarsku. Pravidelne vychádza od roku 1991 s prestávkou v rokoch 1995 až 2001.

Na jej zostavovaní pod vedením hlavnej redaktorky, riaditeľky békeščabianskej slovenskej školy Edity Pečeňovej spolupracujú pedagógovia venujúci sa slovenčine a slovenskému školstvu štyroch krajín: Maďarska, Chorvátska, Rumunska a Srbska. Do najnovšieho čísla zaradili okrem úvodníkov 8 príspevkov z Maďarska, 3 z Chorvátska, takisto 3 z Rumunska a 4 zo Srbska. Slovami na úvod aj teraz pozdravila čitateľov predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Alžbeta Hollerová Račková. Ako píše, „všetky príspevky v aktuálnom čísle Slovenčinára vypovedajú o tom, že slovenskí národnostní učitelia zanietene a oduševnene pracujú na tom, aby svojim zverencom vštepili lásku k slovenskej kultúre a jazyku.“ Zodpovedná vydavateľka okrem iného konštatuje, že pedagóg musí byť optimista a musí veriť v budúcnosť, hoci v susedstve zúri vojna a všetci sme nútení vyrovnávať sa s následkami energetickej krízy. S hrdosťou dodáva, že slovenskí učitelia v Maďarsku sú autormi príspevkov, ktoré vypovedajú o zložitej úlohe, ale aj o inovatívnom prístupe našich pedagógov.

Šéfredaktorka Edita Pečeňová vo svojom príhovore pripomína, že od roku 2022 očakávali oživenie osobných stretnutí a teraz majú za sebou veľmi pestré pásmo programov pre žiakov i učiteľov. Medzi realizovanými projektmi sú dobre známe programy, ako napr. Mladí Dolnozemci, putovná súťaž zo slovenských dolnozemských reálií pre stredoškolákov, slávnostné odovzdanie Tešedíkovej ceny spojené so seminárom pre dolnozemských učiteľov, ale i najmladší spoločný projekt, stretnutie učiteliek materských škôl. Tieto akcie obohatili účastníkov o osobné zážitky a naplnili ich energiou, motivovali do každodennej náročnej práce. Ako píše Edita Pečeňová, v najnovšom čísle periodika sú uverejnené príspevky, ktoré pedagógovia prečítali na odborných seminároch. Ale prináša aj nové nápady, nad ktorými sa radno zamyslieť, prípadne ich adaptovať v krajinách, kde žijú Slováci.

Cena Samuela Tešedíka za rok 2022

V samostatnom článku sa píše o udelení prestížneho medzinárodného ocenenia slovenských pedagógov pôsobiacich na území Maďarska, Rumunska a Srbska v roku 2022. Sedemčlenná porota, ktorej predsedníčkou je E. Pečeňová, udelila Pamätný list Samuela Tešedíka učiteľke materskej školy v Békešskej Čabe Silvii Hégeľovej, Zuzane Lenhartovej zo Srbska, ktorá až do odchodu do dôchodku pracovala ako učiteľka slovenčiny v Základnej škole mladých pokolení v Kovačici, pedagogičke štyroch základných škôl v Báčskej Palanke, slovenčinárke Márii Šulcovej a učiteľovi telesnej výchovy z Nadlaku Jánovi Pavlovi Šušlákovi. Cenu Samuela Tešedíka získali riaditeľka Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej základnej školy a internátu v Novom Meste pod Šiatrom Júlia Kucziková a profesor matematiky v Bodonoši Alexander Mlinarčík, ktorých zásluhy sú podrobne uvedené v laudáciách.

Slovenčina ako činiteľ zachovania identity

Dva nasledujúce príspevky sú venované otázke spisovnej slovenčiny. Pavel Hlásnik z Nadlaku vo svojom článku Slovenčina aj mimo hodín slovenského jazyka a literatúryanalyzuje situáciu na poli používania spisovného a nespisovného jazyka v rámci slovenských dolnozemských komunít v inojazyčnom prostredí. Mária Andrášiková zo Srbska v článku Vyučovanie a pestovanie slovenského jazyka (ako jedného zo základných činiteľov zachovania identity) na národnostných školách vo Vojvodine poukazuje na situáciu a ciele v multietnickom a multikultúrnom prostredí. Autorka konštatuje, že aj v úradnom styku v Srbsku – v 11 obciach a v meste Nový Sad – je prítomný popri iných aj slovenský jazyk v hovorenej aj písomnej podobe.

Slovenčina naša – integrujúci prvok vo výchovno-vzdelávacom procese na národnostných školách je titul, ktorý si s istými obmenami prisvojili tri príspevky v časopise Slovenčinár, ktoré však nenasledujú za sebou. Autorkou jedného z nich je Sandra Kraljová Vukšićová z Chorvátska, ktorá prichádza k vývodu, že deti pochádzajúce z radov národností sú pod silným tlakom. Jednak zvonku, zo strany spoločnosti, aby sa naučili väčšinový jazyk, jednak zvnútra, zo strany rodiny, aby si osvojili aj jazyk národnostnej komunity. Žiaľ, čoraz viac je prítomný tretí model, keď rodičia uprednostňujú väčšinový jazyk na úkor materinského jazyka. Autorka považuje za potrebné prehodnotiť, v akej miere a forme prináša osoh integrácia pre slovenskú menšinu v danom prostredí. Anna Hrková zo Srbska tiež skúma slovenčinu ako integrujúci prvok. V článku predkladá úplne odlišnú situáciu, než aká je v Chorvátsku, veď vo Vojvodine je slovenčina úradným jazykom, ktorý i dnes plní svoju základnú komunikačnú funkciu: dorozumievaciu. Počas vyše dvestoročnej existencie na území Vojvodiny sa zachovala, vyučujú ju na základných školách (v Banáte na štyroch ako materinský jazyk), i na stredných a vysokých školách. Marianna Melegová Bajczerová z Maďarska vo svojom príspevku opisuje situáciu z aspektu slovenčiny v úlohe integrujúceho prvku vo výchovno-vzdelávacom procese v meste Slovenský Komlóš. Slovenské rodiny, ktoré prišli v roku 1746 do Békešskej župy za prácou a náboženským pokojom, si priviedli so sebou farára Jána Sárkócziho a učiteľa Petra Mravíka. V Slovenskom Komlóši žije v súčasnosti čoraz menej takých rodín, v ktorých je komunikatívnym jazykom slovenčina. Súčasní komlóšski pedagógovia sa napriek tomu nazdávajú, že prostredníctvom detí možno osloviť i rodičov. „My, pedagógovia, musíme vštepiť deťom národnostnú identitu, naučiť ich, ako žili naši predkovia, ako vybudovali mesto, ktoré je ich rodiskom. Aby si uvedomili, že môžu byť hrdí na svojich predkov...“ Autorka venuje pozornosť hodinám slovenskej vzdelanosti, aby sa žiaci oboznamovali so slovenskou kultúrou, so Slovenskom a využívali možnosti používať slovenský jazyk. Hoci desaťročia fungujú programy na posilnenie identity, pedagógovia nemôžu byť spokojní. V Slovenskom Komlóši oveľa menej počuť slovenskú reč, než napríklad v Nadlaku, kde aj mladí ľudia medzi sebou komunikujú po slovensky. Autorka zo susedného Rumunska Bianca Uncová vo svojom príspevku Aby sme neboli FORMA bez OBSAHU. Reflexia o súčasnom národnostnom školstve využíva prostriedky reflexie a aj sebareflexie, aby poukázala na učiteľa ako formu s kvalitným obsahom, na žiaka ako formu, do ktorej obsahu zasahujeme a tiež aké požiadavky navyše kladie pred učiteľa národnostné školstvo. Sebareflexia nastoľuje tri otázky: „1. Prečo som učiteľom na slovenskej škole? 2. Aké je moje poslanie na slovenskej škole? 3. Rozvíjam u mojich zverencov slovenskosť?“

Zo základnej do slovenskej strednej školy

Dobrú skúsenosť z Maďarska predkladá čitateľom Slovenčinára Natália Lopusnyiová. Program pre nadaných je známy v kruhu žiakov slovenských škôl v Maďarsku. Je to štipendijný program na podporu talentovaných žiakov, aby ich motivoval prihlásiť sa do slovenských gymnázií v Budapešti alebo v Békešskej Čabe. Dvojročný program funguje od roku 2006. Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku ho vytvorila spoločne s Pedagogickým metodickým centrom Slovákov v Maďarsku. Autorka píše o podmienkach prihlásenia sa do programu a v rámci SWOT analýzy skúma jeho silné a slabé stránky.

Emotívno-odborný je článok Jarmily Pantelićovej zo Srbska, ktorá prežila časť detstva v Nemecku, doma v rodine hovorila po slovensky, v Srbsku po srbsky, v Nemecku po nemecky a so svojimi priateľkami z detstva sa dorozumievala po taliansky a po grécky. Autorka hodiny slovenčiny buduje na svojich skúsenostiach zo sveta a v tom duchu motivuje svojich žiakov na zachovanie a zdokonaľovanie sa v slovenčine.

Prvá maturitná skúška študentov jazykovo-prípravného ročníka budapeštianskej slovenskej školy je titul článku riaditeľky inštitúcie Júlie Marlokovej Szabovej. Spomína v ňom na začiatky zavedenia tohto druhu edukačného systému s presne stanovenými cieľmi programu v školskom roku 2017/2018. Analyzuje študijné výsledky žiakov všeobecne i výsledky maturitných skúšok zo slovenského jazyka a literatúry, pričom aj v porovnaní so spolužiakmi, ktorí neštudovali v prípravnom nultom ročníku. Okrem rezultátov maturitných skúšok je zjavný aj nárast počtu študentov na gymnáziu v dôsledku zavedenia nultého ročníka.

O hľadaní nových ciest vzdelávania, ktoré by zvýšili záujem o získavanie nových informácií, je článok Anikó Podaniovej z Maďarska Naša slovenčina cez neformálne vyučovanie. Úniková izba je príklad hľadania riešenia rôznorodých úloh a v neposlednom rade učením sa sebakontrole a ovládaniu emócií.

Pozoruhodný a nesmierne aktuálny je príspevok Eriky Zemenovej Palecskovej z Maďarska nazvaný Možnosti rozvoja žiakov s dyslexiou vo výučbe slovenského jazyka pomocou Metodických obrázkov I. a II. Autorka poukazuje na zložitosť identifikácie poruchy a potrebu dosiahnutia prítomnosti dieťaťa so špeciálnou poruchou na hodine slovenčiny v záujme využitia rôznych metodických možností pre nachádzanie efektívneho učebného profilu.

Slovenčinár aj pre predškolskú výchovu

Ďalšia skupina príspevkov je zameraná na predškolskú vekovú skupinu. Božena Levárska zo Srbska oboznamuje čitateľov s tohoročnými zmenami, ktoré sa týkajú predškolských zariadení v Srbsku. Nový program kladie veľký dôraz na „projektové alebo tematické plánovanie, alebo programovanie a projektové vyučovanie na elementárnej úrovni.” V príspevku nájdeme podkapitoly ako Hudobné aktivity v predškolských zariadeniach, Zvuk a pohyb, Hry v kruhu. Článok obsahuje aj vzorový scenár. Pomocou tanečno-hudobnej hry Stratila som zrkadlo si podľa autorky „deti osvojujú slová piesne a riekaniek, ako aj názvy remesiel a náčinia, ktoré remeselníci používajú pri práci”. Tematiku elementárnej výchovy spracúva aj Alžbeta Zátoniová z Maďarska vo svojom článku pod názvom, ktorý poznáme aj ako text piesne Tancuj, tancuj, vykrúcaj... Okrem teoretických poznatkov v ňom uvádza aj svoje praktické skúsenosti z výchovno-vzdelávacej praxe. Za najdôležitejšiu konklúziu považuje snahu, aby sa učiteľky materských škôl riadili zásadou „zabezpečiť deťom radosť z úspešnej práce“. Deti namiesto toho, aby spoznali veľa hier, radšej by si mali dôkladne osvojiť tie, ktoré sa naučili. Tanec a jeho výučba formou hry je témou príspevku Judity Nádorovej Poďme sa hrať na tanec (Alebo spôsob, akým to robíme my). V ich materskej škole každý týždeň organizujú zamestnanie slovenského a maďarského ľudového tanca pod vedením odbornej lektorky. Dôraz kladú na rozvoj motoriky, možnosť veľkých pohybov i jemnej motoriky, medzi ktoré patrí napríklad vytrvalosť, koordinácia pohybov či používanie náradia, rozvoj intelektových schopností a komunikačných zručností.

Niečo na záver

Do tohoročného Slovenčinára okrem odborných príspevkov sa dostala aj recenzia Sandry Kraljovej Vukšićovej z Chorvátska, ktorá si zalistovala v učebnici pre zahraničných slovakistov nazvanej Osobnosti slovenskej literatúry v interkultúrnych kontextoch. Vydala ju Univerzita Komenského a Studia Academica Slovaca v Bratislave.

V rozjímaní na záver hľadá odpoveď na otázku, čo pre mňa znamená byť slovenským národnostným pedagógom, Ana Maroševićová z Chorvátska. Ak by sme chceli vybrať len jedinú myšlienku, tak by to mohla byť nasledujúca: „Byť národnostným pedagógom je podľa mňa veľmi náročná úloha, ktorú si treba vedome a zodpovedne plniť. Dá sa to dosiahnuť spoločnými silami, veľkou trpezlivosťou, láskou a usilovnosťou.”

Najnovšie číslo časopisu Slovenčinár je veľmi dobrým príkladom spojenia síl národnostných učiteľov zo štyroch krajín. Spoločne vytvorili kvalitný zborník, z ktorého sa dá informovať, ale aj poučiť.

(zlh)

Foto: autor