Veľký Bánhedeš, predovšetkým tamojšia Slovenská národnostná samospráva, je známy svojou starostlivosťou o ďalšie pokolenia, najmä o mládež. Starostlivosť o najmenších je vynikajúco investovaná energia, veď detské citarové súbory Ihlica a Malá Ihlica sa za prvotriednu opateru slovenského voleného zboru odvďačujú pozoruhodným výkonom a krásnymi koncertmi.

Od 17. do 29. júla slovenský volený zbor za výdatnej pomoci Spolku na zachovanie tradícií opäť usporiadal dvojtýždňový detský citarový tábor. Musíme dodať, že časť nákladov na jeho usporiadanie získali veľkobánhedešskí Slováci vďaka Správe fondov Gábora Bethlena, ktorá vyhradila financie na uskutočnenie národnostných táborov. Veľa nezištnej práce vynaložili členovia Spolku na zachovanie slovenských tradícií vo Veľkom Bánhedeši. Pre deti bol teda tábor zadarmo.

Ako pre Ľudové noviny povedal predseda slovenskej národnostnej samosprávy Ján Pepó, s deviatimi väčšími – pokročilými – muzikantmi nacvičoval Koloman Juhász, tým menším – začiatočníkom – sa venovala Ildika Očovská. Väčšia skupina si počas prvého týždňa tábora nacvičila nový repertoár, kytice slovenských a maďarských piesní. Na záver mali možnosť prezentovať svoje umenie na 40-minútovom minikoncerte, kde zahrali aj staršie kusy, ale predovšetkým tie skladby, ktoré sa naučili počas tábora. Do spoločenského domu na koncert prišiel každý, kto len má ruky, nohy a uši, aby mohol citaristov Ihlice odmeniť mohutným potleskom. A nielen citaristov, veď učiteľ súboru zistil, že deti sú talentované nielen v hre na citaru. Preto im pridal ďalšie nástroje. K citarám pribudol klarinet a dokonca tri zobcové flauty. Počas skúšok navštívila tábor aj etnografka, profesorka univerzity ELTE Mária Žiláková, rodáčka Bánhedeša, ktorá bola nesmierne zvedavá na slovenskú výslovnosť mládeže. Pochválila speváčikov, ako pekne sa snažia.

Počas druhého týždňa dostali priestor menší a menej skúsení hudobníci. Podobne ako tí starší, zadarmo. Pôvodne bolo prihlásených 5 budúcich citaristov, jeden však v poslednej chvíli vypadol. To ale nikomu nepokazilo náladu, veď vedeli, že ich na konci nácviku čaká koncert na javisku Paprikového festivalu, vychýreného obecného podujatia v strede leta. Všetci očakávali, že bude ozvučenie, skúška mikrofónov a všetko, čo k tomu patrí. Zodpovednosť preveliká! Preto aj deťúrence pracovali ešte usilovnejšie, než ich starší „kolegovia“. S Ildikou Očovskou sa naučili piesne, ktoré sa kedysi hrávali a spievali na priadkach. Dospelí len ústa otvárali, akú anjelskú trpezlivosť má s majiteľmi drobučkých prstíkov teta Ildika. Aká je len ohromná pedagogička! Aby mali malí citaristi predstavu, čo priadky vôbec sú, mohli si vyskúšať pradenie. A nielen to, dokonca mohli v prestávkach nácviku použiť aj krosná a utkali si svoje koberce.

Citaristi mali na Paprikovom festivale ohromný úspech. Na koncert oboch zložiek Ihlice prišiel z neďalekého Slovenského Komlóša František Zelman, podpredseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) a vedúci regionálneho strediska Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku (ÚKSM). Sám hral desaťročia v dychovom orchestri, predtým aj spieval v rôznych formáciách, preto jeho pozitívne hodnotenie každý zobral vážne. Aj členky Spolku Vareška so svadobnou baraňou kapustovou polievkou získali pomyslený Rad zlatej varešky. Na miestnu špecialitu stáli dlhé rady hladošov.

Vo voľnom čase zbierali zážitky

Hoci citarový tábor vyžadoval usilovnosť a disciplínu, veď deti aj ich vedúci vedeli, že záverečným programom bude vystúpenie na javisku, dostali malí muzikanti aj priestor byť naozajstnými deťmi, ktoré majú svoje zaslúžené letné prázdniny. Akonáhle položili brnkátko už aj mali možnosť užívať si leto. Chlapci si v prvej voľnej chvíli postavili slimačiu škôlku. Okrem detskej kreativity si mohli užívať miestne termálne kúpalisko, kam dostali od vedenia obce voľnú vstupenku. Malí si doniesli švihadlá a bola vyhlásená súťaž v skákaní. Deti mali príležitosť zúčastniť sa remeselných dielní a tety z výšivkárskeho krúžku Rezeda si tiež našli čas, aby ich naučili niektoré fortiele ručných prác. Školáci naplánovali svoje vlastné návrhy výšiviek krížikovým stehom. Vznikli tak skarabeus, pes či kvietok. Členky Spolku na zachovanie tradícií sa starali o malých hladošov a pripravovali im desiatu, obed, aj olovrant, pričom používali výlučne miestne suroviny a predovšetkým zo svojich záhrad a špajzí. Rozmaznávali ich a vyvárali účastníkom tábora také dobroty, ktoré by si s chuťou zjedlo každé školopovinné dieťa: vafle, obrovské palacinky, domáce koláče, pizzu a ďalšie lahôdky ako napríklad kvasienky. Vždy bol dostatok ovocia a zeleniny. Zanietená duša slovenského diania Jola Pepová Tímárová sa prekvapila, že nie všetky deti poznali kvasienky, kysnuté buchty s makovou, orechovou alebo tvarohovou posýpkou, ktoré považujú v obci za tradičné jedlo. Divila sa tiež tomu, že si deti posolili rajčiny a papriku, ale nečudovala sa, že melóny, ktoré mali každý deň, sa nikomu neprejedli.

E. Trenková

Foto: Jolana Pepová Tímárová