V priestoroch Slovenského inštitútu v Budapešti sa vo štvrtok 1. októbra konala slávnostná vernisáž výstavy mapujúcej život a dielo významného sochára Alojza Štróbla. Podujatie sa uskutočnilo pri príležitosti 170. výročia jeho narodenia a 100. výročia úmrtia.

Slávnostného otvorenia sa zúčastnili početní hostia, ktorých privítala riaditeľka Slovenského inštitútu Eva Ivančová. Keďže sa kurátor výstavy Martin Pano vernisáže nemohol zúčastniť, o odborný výklad sa postaral historik Ladislav Gy. Kovács. Vo svojom príhovore, zdôraznil, že Alojz Štróbl je osobnosťou, ktorá spája slovenský a maďarský národ.

Alojz Štróbl (Stróbl Alajos) sa narodil 21. júna 1856 v Liptovskom Hrádku v rodine Jozefa Štróbla a Karolíny Výrostkovej. Napriek nemecky znejúcemu priezvisku mal slovenské korene a vyrastal v trojjazyčnom prostredí, v rodine sa hovorilo po maďarsky, po slovensky aj po nemecky. Študoval v Levoči, neskôr na Umeleckopriemyselnej škole vo Viedni a na Akadémii výtvarných umení pod vedením profesora Kaspara von Zumbuscha.

Prvý veľký úspech mu priniesol rok 1880, keď vyhral súťaž na dve sochy, ktoré mali byť umiestnené na priečelí Budapeštianskej opery (Cherubini a Spontini). O rok neskôr dostal zákazku na stvárnenie sediacich postáv Ferenca Liszta a Ferenca Erkela pri hlavnom vchode Opery. Po presťahovaní sa do Budapešti v roku 1881 sa stal jedným z najvyhľadávanejších sochárov svojej doby. Vytvoril desiatky verejných sôch a pamätníkov, medzi ktoré patrí socha Jánosa Aranya v záhrade Národného múzea (1893), Matejova studňa na Budínskom hrade (1904), jazdecká socha kráľa Svätého Štefana na Rybárskej bašte (1906) či socha Jamesa Watta na budove Východnej stanice. V roku 1900 získal na svetovej výstave v Paríži prestížnu cenu Grand Prix za mramorovú sochu Naša matka.

Štróbl pôsobil viac ako päťdesiat rokov ako profesor Maďarskej výtvarnej akadémie v Budapešti. Jeho ateliér v budapeštianskej Jahodovej záhrade sa stal centrom umeleckého života. Napriek životu v Budapešti si však udržal silné puto k rodnému Liptovu. V Kráľovej Lehote si kúpil dom, ktorý prestaval na vilu s ateliérom, a pravidelne sa tam vracal. V roku 1913 mu cisár František Jozef I. udelil šľachtický titul a predikát „Liptóújvári“.

Alojz Štróbl zomrel 13. decembra 1926 v Budapešti a je pochovaný v cintoríne na Kerepesiho ulici. Jeho odkaz je dodnes živý, na Margitinom ostrove ho pripomína busta od sochára Györgya Segesdiho, v VIII. obvode Budapešti nesie jeho meno ulica a je po ňom pomenovaná dokonca aj planétka (589841 Štróbl).

Ako aj historik L. Gy. Kovács vo svojom príhovore zdôraznil, Štróblovo dielo je spoločným kultúrnym dedičstvom všetkých národov bývalého Uhorska, pričom Slováci majú obzvlášť právo hlásiť sa k jeho odkazu.

Výstava v Slovenskom inštitúte v Budapešti potrvá do 27. novembra 2026.

(ik)

Foto: autorka