Ľudový spevák a rozprávač Jozef Majnič sa narodil 22. apríla 1922 v Mlynkoch. Ľudovú školu navštevoval vo svojej rodnej obci, neskôr vo Verešvári sa vyučil za kolára. V roku 1944 ho odviedli na vojnu, na fronte padol do zajatia, zo Sibíri sa vrátil v roku 1946.

Už ako mladý sa zapojil do miestneho ochotníckeho divadelného, hudobného a verejného života. Popri svojej remeselníckej práci 45 rokov pôsobil ako veliteľ miestneho hasičského zboru. Bol nositeľom titulu Čestný občan obce Mlynky. Večne mladý ľudový spevák a rozprávač Jozef Majnič v posledných rokoch svojho života bol nielen najstarším mužom najslovenskejšej lokality Maďarska, ale zároveň aj jedným z najaktívnejších členov slovenskej národnostnej pospolitosti v Pilíši.

„Jóži báči“ dlhé desaťročia zachovával, pestoval a sprostredkúval dedičstvo našich predkov: svojské archaické nárečie, zvyky a kultúrne tradície Pilíšanov. Ako spoluzakladateľ mlynského ľudového speváckeho zboru od samých začiatkov bol nesmierne aktívnym členom Slovenského pávieho krúžku v Mlynkoch, pritom aj jedným z najlepších znalcov slovenských ľudových piesní pilíšskeho regiónu. Mlynčania mu môžu za veľa ďakovať aj v oblasti miestneho slovenského cirkevného života. Jozef Majnič počas veľkonočných sviatkov 72 rokov spieval rodákom slovenské pašie. Okrem toho v časoch, keď jeho rodná dedina nemala vlastného kantora, bol spoľahlivou osobou, ktorá na slovenských omšiach brala na seba túto úlohu. Neskôr potom si slovenské cirkevné piesne nielen kantor, ale aj mnohí miestni obyvatelia osvojovali pod jeho vedením. Vďaka svojmu celoživotnému dielu, pestovaniu tradícií, pridržiavaniu sa slovenským koreňom, láske k slovenčine a slovenskosti si Jozef Majnič zaslúžil nielen poďakovanie, ale aj vyznamenanie Pro Cultura Minoritatum Hungariae, ktoré mu 18. decembra 2012 pri príležitosti Dňa národností udelil Maďarský osvetový ústav a lektorát výtvarného umenia.

Rád rozprával zaujímavé historky zo života. Občas oživil svoje zážitky z frontu a zajatia, z ktorého sa dostal aj vďaka slovenčine. Vo svetovej vojne bol rok v zajatí na Sibíri, 500 kilometrov za Uralom, so sovietskymi vojakmi sa vraj dorozumel lepšie ako ostatní dedinčania, hoci im slovenské nárečie pomáhalo tiež.

Mimoriadne sa zaslúžil o zachovanie materinského jazyka a kultúrnych hodnôt pilíšskych Slovákov.

Zomrel 21. marca 2013.