Stužková slávnosť je pre každého stredoškoláka jedným z najdôležitejších míľnikov na prahu dospelosti a inak tomu nebolo ani tento rok na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe. Škola sa na túto udalosť pripravuje každoročne ako na rodinný sviatok. O takom čase sa pedagógom i rodičom v mysli vynárajú spomienky a vidia pred sebou mladých ľudí, ktorí im vyrástli priamo pred očami z malých škôlkarov na dospelé osobnosti.

Slávnostný večer 28. novembra vo vyzdobenej jedálni školy otvoril elegantný tanec, v ktorom sa predstavili maturanti Luca Szabadiová, Bernadett Gulyásová, Tamás Püski, Julianna Vargová, Balázs Palicska, Réka Vozárová, Áron Lakatos, Dorottya Bíróová a Hanna Krajcsoviczová. Kultúrny program obohatili aj žiaci 6. a 7. ročníka, ktorí pod vedením učiteliek Móniky Gyöngyiovej a Ildiky Očovskej zaspievali pieseň „Fényév távolság“ z muzikálu Povala (Padlás). Po úvodnej oficiálnej časti javisko obsadili žiaci 11. ročníka. Pre svojich starších spolužiakov si pripravili program štylizovaný do podoby filmového galavečera s názvom Gala ceny Oscar-SLOVAKWOOD. Súčasťou programu boli videá z detstva, rozhovory, filmové paródie či vtipné momenty zo života triedy. Vrcholom zábavnej časti bolo odovzdávanie Oscarov v netradičných kategóriách, ktoré s humorom odhalili charakteristické črty maturantov. Cenu za „najotravnejšieho“ si odniesol Balázs Palicska, ktorý v súboji porazil aj dunajské komáre. V kategórii „najlepšie načasované, nevhodné poznámky“ zvíťazila Luca Szabadiová a titul „najabstraktnejšieho mysliteľa“ získal Tamás Püski. Ocenení boli aj Réka Vozárová ako „najustráchanejšia“, Hanna Krajcsoviczová ako tá, čo „rozdáva najviac rozumu“, či Bernadett Gulyásová ako „najväčší spíler“. Zaujímavosťou bolo ocenenie triednej učiteľky Katalin Páskujovej, ktorá v kategórii „najpokojnejšia osoba“ porazila aj samotného Budhu. Toto ocenenie presne vystihuje vzťah, ktorý má so svojimi žiakmi. Triedna učiteľka by svoju triedu opísala tromi slovami: vtipní, veselí a odvážni. Podľa jej slov sa s nimi nikdy nedá nudiť a hoci sú odvážni, zostávajú slušní a zdvorilí. Spomínala na to, ako sa z pôvodne oddelených skupiniek a nových žiakov vytvoril jeden dokonalý celok deviatich odlišných osobností. Najradšej spomína na spoločné výlety, napríklad do Szilvásváradu, kde v lanovom parku ukázali svoju odvahu, ale aj na vianočné večierky plné tanca a smiechu. Vyzdvihla ich schopnosť sústrediť sily v pravý čas – keď ona s obavami sledovala prípravy, oni ju vždy upokojovali vetou: „Nebojte sa, pani učiteľka! Všetko bude v poriadku!“ A nakoniec, tak ako pri stužkovej, všetko naozaj dopadlo perfektne. Pri pohľade na nich na pódiu cítila nesmiernu hrdosť na to, akí sú krásni a sebavedomí. Priznala, že jej budú veľmi chýbať ich veselé pozdravy a neustále vtipkovanie. Samotní maturanti prežívali večer s pocitmi radosti i nostalgie.

Balázs Palicska priznal, že keď mu pripli stuhu, bol to čiastočne fantastický pocit a bol na seba hrdý, že to dotiahol až sem, no zároveň si uvedomil, že ho čaká maturita a úplne nové prostredie, čo je zaujímavé, ale aj desivé. Spomenul tiež, že tanečné skúšky boli síce náročné, ale dali triede posledný veľký impulz, ktorý utužil kolektív. Za jeden z najlepších momentov označil videá od mladších spolužiakov, pri ktorých doslova „plakal od smiechu“. Podobné pocity zdieľala aj Bernadett Gulyásová, v ktorej sa miešalo množstvo emócií. Na jednej strane cítila obrovské šťastie a hrdosť na seba i celú triedu za to, čo všetko spolu zvládli. Najradšej by tento moment ukázala svojmu sedemročnému ja, objala ho a povedala mu, že všetko bude v poriadku. Na druhej strane pociťovala smútok z toho, že stredoškolské roky tak rýchlo ubehli. Vyjadrila veľkú potešenie, že sa nakoniec rozhodli pre spoločný valčík, pretože nácviky z nich urobili skutočnú triednu komunitu. Dievčatá sa ešte viac zblížili pri výbere šiat, kedy si vedeli navzájom poradiť aj sa pochváliť. Pre Bernadett bol najsilnejším momentom večera okamih po úvodnom tanci, keď celá trieda v eufórii spoločne oslavovala, že sa im vystúpenie podarilo, a cestou do šatne sa objímali. Nosenie stuhy jej teraz dodáva motiváciu a pocit nezastaviteľnosti do zvyšku školského roka, aby z nasledujúcich mesiacov vyťažila maximum v učení aj v zážitkoch. Celý večer sa niesol v duchu myšlienky, že škola zostane navždy svedkom najkrajších rokov ich života a popri rodine bola ich druhým domovom. Slávnosť vyvrcholila príhovorom, ktorý v sebe niesol hlboké posolstvo. Poverený riaditeľ školy Zsolt Lipták pripomenul študentom, že v tomto období svojho mladého života dospeli do etapy, v ktorej dostávajú ten najväčší dar – sebapoznanie. Zdôraznil, že je dôležité vedieť, kto sú, odkiaľ prišli a kam smerujú. Zaznelo aj dôležité upozornenie, že pripnutá stužka je len symbolom, ktorý ich bude spájať krátky čas, zatiaľ čo skutočným putom by mala byť láska, priateľstvo a úcta, ktoré sa zrodili na pôde školy. Rodičom poďakoval za ich neochvejnú dôveru, podporu a trpezlivosť, bez ktorých by tento úspech nebol možný.

Záver patril silnej myšlienke, ktorá má maturantov sprevádzať v budúcnosti: „Teraz, keď sa vydávate na cestu, nepýtajte sa, čo vám môže dať svet. Pýtajte sa, čo také vy môžete dať svetu, bez čoho by bol chudobnejší.“

Greguš

Foto: autor