Dňa 30. apríla sa v Dome umení v Gödöllő uzavrela výstava s názvom „Munkácsyho umelecká misia – Zrod Dobytia územia“, ktorá bola otvorená začiatkom decembra minulého roka a ktorej iniciátorom bol predseda Munkácsyho nadácie Ádám Fásy. Cieľom putovnej výstavy je, aby sa s celoživotným dielom maliara mohli zoznámiť nielen v Maďarsku, ale aj v zahraničí.

V uplynulých rokoch som navštívila viacero výstav Munkácsyho, okrem iného v Segedíne, Békešskej Čabe a Budapešti. Na výstavu v Gödöllő som sa vybrala v dňoch tesne pred jej ukončením, aby som sa dozvedela viac informácií o obraze s názvom Honfoglalás (Dobytie územia). Doteraz som o tomto obraze počula len toľko, že ho namaľoval Mihály Munkácsy a zdobí Munkácsyho sálu v budove Národného zhromaždenia.

Výstava predstavuje históriu vzniku a proces tvorby jedného z najznámejších diel maliara, monumentálnej olejomaľby rozmerov 5 x 15 metrov, od nápadu až po realizáciu, pričom návštevník sa môže zoznámiť aj s fázami výstavby budovy maďarského parlamentu.

Táto oblasť bola ešte v polovici 19. storočia močaristou, bažinatou a podmáčanou oblasťou na brehu Dunaja, a tak tam v roku 1885 presunuli približne 176-tisíc kubických metrov zeminy, než sa podľa plánov Imreho Steindla začala 17-ročná výstavba.

Mihály Munkácsy dostal ponuku na výzdobu zasadacej sály hornej komory parlamentu. V roku 1890 s ním uzavreli zmluvu, aby zvečnil príchod Maďarov do vlasti. Na obraze podrobené národy vzdávajú hold Maďarom, ktorí obsadili svoju novú „vlasť“. Obraz bol určený nad prezidentský pult.

Maliar sa na jedno zo svojich hlavných diel pripravoval dlho a v priebehu rokov k nemu vytvoril množstvo náčrtov a štúdií. Chcel vytvoriť historicky verný obraz, preto si vyžiadal aj názor historikov a archeológov na odevy a vzhľad dobyvateľov. V rámci príprav sa v roku 1891 vydal na zberateľskú cestu po Uhorsku, aby nakúpil predmety a zhotovil štúdie k obrazu. Obchádzal nížinnú oblasť, Szentes, Csongrád, menšie dediny, Segedín aj Sedmohradsko. Hľadal a fotografoval ľudové kroje, starožitnosti, výrazné postavy, charakteristické maďarské a slovanské tváre. Tak napríklad tvár slovanského kniežaťa vytvoril podľa starého pastiera oviec. Sám si osedlal koňa, aby na základe fotografie vytvoril postavu Arpáda sediaceho na koni. Na obraze maliar zachytil aj portréty Móra Jókaiho, Istvána Türra a seba samého. Objavuje sa na ňom sedem vodcov, bojovníci, ženy, deti, poddaná slovanská delegácia, v strede je vidieť Arpáda sediaceho na bielom koni. Namiesto historickej vernosti má obraz pokojnú atmosféru a slávnostný dojem. Maďarov, ktorí dobývajú krajinu, symbolicky vítajú národy, ktoré im ponúkajú zem, vodu a trávu a sú pohostinní. Maliar pomocou svetlo-tieňových efektov a teplých tónov vypracoval a zdôraznil postavy, dav i detaily.

Dokumenty a predmety z tej doby vystavené na výstave, ako sú ozdobné plášte, vyšívané tabakové vrecká, biče, fotografie z usídlenia Rómov v Miškovci zo začiatku storočia, pochádzajú zo zbierok Múzea Mihálya Munkácsyho v Békešskej Čabe.

Na výstave je i reprodukcia originálneho diela, kópia s rozmermi 13,5 metra x 4,5 metra, a okrem toho aj dva najpôsobivejšie obrazy, uhlová skica a farebná skica. Ide o vlastnoručné verzie obrazu, ktoré umelec namaľoval počas prípravy konečného obrazu. Obrazy sú takzvané polovičné maľby, majú rozmery približne 6 x 2 metre. Svetoznámy maďarský maliar venoval pozornosť nielen príprave diela. Vytvoril aj viacero kresieb a farebných náčrtov, aby vytvoril konečnú kompozíciu, ktorá by najviac zodpovedala téme. Pri autentickom zobrazení postáv z obdobia dobytia Uhorska, ako aj maďarských a slovanských zbraní, mu pomáhal okrem iných aj predseda Maďarskej akadémie vied Loránd Eötvös, ktorý mu poskytol údaje, odbornú literatúru a múzejné predmety. Munkácsy si v Paríži dal postaviť samostatný ateliér na maľovanie tohto veľkoplošného obrazu. Obraz mohol zdvíhať a spúšťať podľa toho, na ktorej časti práve pracoval. Na diele pracoval viac ako 3 roky. Dokončil ho v roku 1893.

Obraz bol po prvýkrát predstavený v Paríži, ale vtedy si nezískal priazeň divákov. Preto ho Munkácsy premaľoval a toto dielo už zožalo obrovský úspech. Tak ho začiatkom februára 1894 navinuli na drevený valec s priemerom 80 cm a poslali do Maďarska. Počas prepravy sa tenký papier chrániaci obraz prilepil na čerstvú farbu, a preto ho maliar musel opraviť.

Obraz sa však nedostal na pôvodne plánované miesto, pretože kvôli neogotickému štýlu budovy a mnohým prestavbám nezapadal do vnútorných proporcií. Architekt si predstavoval výzdobu priestoru nad galériou s bohatými drevorezbami a sochami, hoci rozmery obrazu a jeho pôvodné umiestnenie určili samotný Imre Steindl a gróf Lajos Tisza, predseda stavebnej komisie Národného zhromaždenia.

Obraz bol vystavený vo februári 1894 v slávnostnej sále Národného múzea, kde si ho prišlo pozrieť množstvo divákov, ktorí tento monument oslavovali s úctou a obdivom.

Dielo našlo svoje miesto v parlamente až v roku 1926, hoci nie na mieste, ktoré mu bolo pôvodne určené. Reprezentačná miestnosť bola prestavaná tak, aby sa obraz dal umiestniť na jej pozdĺžnu stenu.

Obraz, ktorý je v Munkácsyho sále, namaľoval maliar s úplným oddaním a výlučne pre maďarský národ. Svoje dielo charakterizoval takto: „...viem, že v ňom je celá moja maďarská duša. Teraz je pre mňa tento obraz všetkým a ja som len maliar. Chcem svojej vlasti darovať to najlepšie zo všetkého, čo som kedy vytvoril.“

Beáta Tamášová
Slovenská dôchodkyňa z Františkova

Foto: autorka