Z archívu Ľudových novín

Jarná prechádzka po jubilujúcej a kvitnúcej Békešskej Čabe

O jestvovaní Békešskej Čaby, tejto kvitnúcej usadlosti, poslúžia 600-700-ročné záznamy. Počas tureckej nadvlády však bolo celé toto okolie zničené a obnovili ho až začiatkom 18. storočia slovenské rodiny, ktoré sa sem nasťahovali z údolia rieky Ipeľ. Titul mesta dostala Békešská Čaba v roku 1918, preto deklarovali aj rok 1968 ako dvojaké jubileum. Kvitnúce mesto má už 55 tisíc obyvateľov a zaznamenáva búrlivý rast, ktorý sa prejavuje vo forme nových fabrík, škôl, sídlisk a celkovo veľkorysej výstavby. (16/1968)

Na doškoľovaní slovenských pedagógov v Pilíšskom Santove

V základnej škole pilíšskej obce Santov sa stretli slovenskí pedagógovia Peštianskej župy na doškoľovacom kurze. Po otvorenej hodine pani učiteľky Buzášovej účastníci stretnutia vyhodnotili, čo videli a počuli a prediskutovali aj nové učebné osnovy slovenčiny. (15/1978)

Poučenie z prvého prípadu pôsobenia kňaza zo Slovenska u nás

Dúfajme, že nejde o posledný prípad pôsobenia katolíckeho kňaza zo Slovenska medzi slovenskými veriacimi v Maďarsku. Pobyt pána farára Jána Buzáka v Senváclave bol poučný z viacerých dôvodov, najbolestnejšie sa nás však dotýka poznanie, že naša národnosť „dospela“ do takého štádia asimilácie (z hľadiska národnostného povedomia mohli by sme hovoriť snáď už aj o agónii), keď sa v pôvodne slovenskej dedine zdá byť nemožné pôsobenie jednojazyčného, slovenského kňaza... Bolo by snáď predčasné vyvodzovať z toho závery, autorovi týchto riadkov však predsa nedá pokoj otázka, ktorá z toho všetkého vyplýva, totiž, či je to s nami skutočne už také beznádejné. A keď áno, čo dáva zmysel nášmu úsiliu bojovať proti niečomu, čo je takmer nemožné zmeniť. Hádam to, že ono svetielko nádeje môže zablikať na konci každého tunela, že z každej slepej uličky sa predsa nejako možno dostať. Teda už ani kvôli úcte k našim predkom nemáme právo vzdávať sa... (13/1993)